Číra radosť

 

Anthony de Mello

 

Úvod

 

Predovšetkým vám chcem povedať, čo je našim spoločným plánom. Témou je zovuobjavenie života. Chcel by som, aby naše stretnutie bolo čo najviac uvoľnené a príjemné. Pôjde o akési, svojho druhu, duchovné cvičenia. Ale myslím si, že to bude skôr dialóg.

            Asi pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi som objavil niečo, čo mi prevrátilo život hore nohami. Úplná revolúcia. Stal som sa novým človekom. A práve o toto sa s vami rád podelím, takým zvláštnym spôsobom. Možno mi poviete:  „Ako to, že ste sa to dozvedel iba pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi? Čo ste nečítal evanjelia?“ Samozrejme, že som čítal evanjelia, ale nevidel som to. Bolo to priamo predo mnou, ale ja som to nevidel.

            Neskôr, keď som to už objavil, našiel som to vo všetkých významných náboženských dielach, a bol som ohromený! Chcem povedať, že keď som o tom (predtým - pozn.prekl.) čítal, neuvedomil som si to. Ako by som nevidel. Veľmi ľutujem, že som to neobjavil, keď som bol mladší. Všetko mohlo byť úplne iné.

            Ako dlho potrvá, kým vám to odovzdám? Celý deň? Budem k vám úprimný: myslím si, že to nezaberie viac ako dve minúty. Samozrejme pochopiť to, porozumieť to, vám možno potrvá dvadsať rokov, pätnásť rokov, desať rokov, desať minút, jeden deň, tri dni, kto vie. To záleží od vás.

            Rôzni ľudia mi za všetky tie roky povedali, že v ich živote došlo ku zásadnému prevratu. Nebolo ich však veľa. Bohužiaľ ich bolo veľmi málo. Povedal by som, že pokiaľ ma vypočuje jeden z tísícov ľudí, ktorí načúvajú, bude to celkom dobrý výsledok. Je ťažké to počúvať? Je ťažké to pochopiť? Je to také prosté, že by to pochopilo aj sedemročné dieťa. Nie je to úžasné? A keď o tom dnes premýšľam, sám seba sa pýtam, prečo som to nevidel?

            Neviem. Neviem, lprečo som to nevidel, ale naozaj som to nevidel. Možno to niekto z vás uvidí dnes, alebo to aspoň čiastočne pochopí. Čo človek potrebuje, aby pochopil? Len jedno: schopnosť načúvať. To je všetko. Viete načúvať? Pokiaľ áno, potom by ste to mohli pochopiť. Samozrejme načúvať nie je jednoduché, ako by ste si mohli myslieť. Prečo? Pretože vždy počúvame na základe pevných predstáv, pevných postojov a predsudkov. Načúvať tiež neznamená bezbreho všetkému veriť. To je naivné. „Aha, to hovorí on, tak to beriem.“

            Nechcem, aby ma ktokoľvek z vás počúval so slepou vierou. Chcem tým povedať, že viera vám môže pomôcť prijímať to, čo vás učí cirkev, môžete veriť Biblii a tak ďalej, ale s takou vierou ma nepočúvajte. Chcem, aby ste spochybňovali všetko, čo hovorím, aby ste o tom lpremýšľali, aby ste sa do mňa pustili. Kľudne to urobte – pýtajte sa, prihláste sa kedykoľvek.

            Ale počúvať neznamená útočiť, rozumiete? Budem vám hovoriť veci natoľko nové, že si niektorí z vás pomyslia, či som sa nezbláznil, či nie som úplne mimo. Potom budete v pokušení zaútočiť. Keď poviete marxistovi, že na marxizme je niečo zlé, potom sa do vás prevdepodobne ihneď pustí. Keď poviete kapitalistovi, že na kapitalizme je niečo zlé, hneď sa nahnevá. Poviete Američanovi: „Počúvaj, so Spojenými štátmi nie je čosi v poriadku,“ alebo Indovi, že sa vám niečo nepáči na Indii – reakcia bude rovnaká.

            Počúvať neznamená bezpodmienečne veriť, neznamená to útočiť. Neznamená to však ani súhlasiť. Hovorí sa o jednom jezuitskom  predstavenom, ktorý bol veľmi úspešný, že sa ho niekto opýtal: „Ako je možné, že ste taký úspešný?“ A on hovorí: „Je to veľmi jednoduché. So všetkými súhlasím. Jednoducho súhlasím s každým.“ A zvedavec sa ozve: „To je predsa absurdné! Ako môžete byť úspešný predstavený, keď so všetkými súhlasíte?“ A on na to: „To je pravda. Ako by som mohol vyť úspešným predstavený, keď s každým súhlasím?“ Takže to neznamená, že so mnou budete súhlasiť. Mohli by ste so mnou nesúhlasiť a pochopiť to. Nie je to úžasné? Znamená to byť bdelý. Ste bdelí, sledujete, počúvate so sviežou mysľou. Nie je jednoduché načúvať so sviežou mysľou, bez predsudkov, bez pevných daných predstáv. Práve včera mi niekto povedal jeden príbeh. Poznáte anglické príslovie: „Jedzte jedno jablko denne a nepríde lekár.“ Tak jeden chlapík mal pomer s lekárovou manželkou a jedol jedno jablko denne... Ten to vôbec nepochopil, úplne to pomotal. Vychádzal z určitej pevne danej predstavy, všakže?

            Nedávno mi niekto hovoril príbeh o kňazovi, ktorý sa snažil presvedčiť jedného farníka, aby prestal piť. Vzal pohár alkoholu, čistého alkoholu, a potom vzal chrobáka alebo červíka a hodil ho do toho pohára. Ten sa chudá chvíľu zvíjal a zdochol. Potom sa kňaz pýta toho farníka: „Pochopil si, čo ti chcem povedať, John?“ A John hovorí: „Áno, otče, pochopil. Keď mám v žalúdku nejakého červa, musím sa napiť alkohol.“ Takto pochopil ukážku. John nepočúval, všakže? On nepočúval.

            Poznám jeden prípad, keď ani duchovný nepočúval. Za farárom prišiel jeden človek. Farár si akurát čítal noviny a nechcel, aby ho niekto vyrušoval. Ten človek povedal: „Prepáčte, otče!“ Farár bol podráždený a toho človeka ignoroval. „Prepáčne, otče!“ A duchovný odpovedal: „Tak čo je?“ Muž sa ho pýtal: „Povedal by ste mi, otče, čo spôsobuje artritídu?“ Farár bol podráždený. „Čo spôsobuje artritídu? Pitie spôsobuje artritídu, to je tá príčina. Styk s ľahkými ženami spôsobuje artritídu, to ta tá príčina. Hazardné hry spôsobujú artritídu, to je tá príčina. Prečo sa pýtate?“ A muž hovorí: „Pretože tu v novinách píšu, že Svätý Otec má artritídu.“

            Kňaz nepočúval, viete? Ste pripravení vypočuť si niečo nové, jednoduché, nečakané, čo sa nezlučuje skoro s ničím, čo vám až doposiaľ všetci hovorili? Ste pripravení si to vypočuť? Potom možno budete počuť, čo vám chcem povedať. Možno to pochopíte.

            Keď Ježiš hlásal radostnú novinu, napadali ho myslím nielen kvôli tomu, že jeho náuka bola dobrá, ale tiež preto, že bola nová. My nenávidíme všetko nové. Aj ja som nenávidel všetko nové. Nechoďte na mňa s novinkami. Nemáme radi novoty. Príliš znervózňujú. Sú príliš slobodomyseľné.  Takže ku tej schopnosti počúvať – Buddha ju krásne vyjadril. Povedal: „Mnísi a učenci nesmú prijímať moje slová kvôli úcte, ale musia ich skúšať, rovnako ako zlatník skúša zlato. Rezaním, drtením, trením, tavením.“ Ani vy nesmiete prijímať moje slová z úcty, ale musíte ich skúšať rezaním, rovnako ako zlatník overuje zlato, chápete? Rezaním, drtením, trením, tavením.Vporiadku, toto sme si teda objasnili.

 

            Čo to je vlastne za fenomén, ktorému hovoríme život? Pozrite sa na svet a potom vás požiadam, aby ste sa pozreli na voj vlastný život. Pozrite sa na svet. Všade chudoba. Ako som sa včera dočítal v New York Times, biskupi v Spojených štátoch prehlasujú, že v krajine je tridsať tri miliónov ľudí žijúcich pod hranicou chudoby, ktorú stanovila ich vlastná vláda. Pokiaľ si však myslíte, že to je skutočná chudoba, mali by ste ísť do iných krajín a pozrieť si ten hnus, špina a biedu. Tomu hovoríte život?

            Nuž, mám pre vás novinku. Môžem vám ukázať život aj tam. Asi pred dvanástimi rokmi mi niekto v Kalkate predstavil človeka, ktorý ťahal rikšu. Je to strašné. Predstavte si, nevezie vás kôň, ale ľudská bytosť. Akonáhle sa tamojší úbožiaci začnú živiť ťahaním rekše, neprežijú viac ako desať až dvanásť rokov. Nevydržia dlho. Dostanú tuberkulózu. Umierajú rýchlo.

            Ten človek, ktorého som v Kalkate stretol, sa volal Ramčandra. Mal tuberkulózu. Vtedy v Kalkate prevádzkovala akási skupika ľudí nezákonnú činnosť – vyvážali kostry. Vláda ich nakoniec pochytala. Ale viete, čo robili? Kúpili si od vás kostru, ešte keď ste boli nažive. Veľmi chudobný ľudia za nimi chodili a predávali svoje kostry za žistku, ktorá sa rovnala asi desiatim dolárom. Tí prekupníci sa obvykle pýtali rikšov: „Ako dlho pracuješ na ulici?“ A ľudia ako Ramčandra odpovedali: „Desať rokov.“ Obchodníci si pomysleli: „Ten už nebude žiť dlho... Dobre, tu máš peniaze.“ A potom, keď rikša zomrel, zmocnili sa jeho tela a odviezli ho preč. Pomocou nejakého procesu urýchlili rozklad tela a získali kostru.

            Aj Ramčandra predal svoju kostru, taký bol chudobný. Mal ženu, deti, a tá špina, chudoba, bieda, neistota... Človeka by nikdy nenapadlo hľadať tam šťastie, všakže? Ale zdalo sa, že Ramčandru nič nevyvedie z miery. Bol v pohode, očividne ho nič netrápilo. Spýtal som sa ho: „Nie si nazlostený?“ A on na to: „Prečo?“ „Vičš, tvoja budúcnosť, budúcnosť tvojich detí,“ povedal som. Ale on na to odpovedal: „No, ja robím, čo môžem a zvyšok je v rukách Božích.“

            Povedal som mu: „Počúvaj, ale čo tvoja choroba? Tá ti spôsobuje utrpenie, nie?“ Odpovedal: „Trochu. Musíme brať život tyký, aký je.“ Nikdy som ho nevidel v zlej nálade. Keď som s ním hovoril, naraz som si uvedomil, že som v prítomnosti mystika. Naraz som si uvedomil, že vedľa mňa je život. On bol nažive, ja som bol mŕtvy.

            Spomeňte si na tie krásne Ježišove slová: „Pozrite sa na vtáky vo vzduchu. Pozrite sa na kvety na poli. Nesejú, nepradú. Nezakúšajú ani na chvíľu úzkosť z toho, čo bude. Nie sú ako vy.“ A Ramčandra bol presne taký. Viem, že dnes už je určite mŕtvy. Stretol som ho krátko v Kalkate a potom som odišiel tam, kde žijem teraz, ďalej na juh Indie. Neviem, čo sa s ním stalo. Ale viem, že som stretol mystika, mimoriadnu osobnosť. On objavil život. On znovuobjavil život.

            Ľudský rozjm je úžasný. Vynašiel počítač. Rozbil atóm. Vypúšťa do vesmíru kozmické lode. Nevyriešil však problém ľudského utrpenia, úzkosti, samoty, prázdnoty a zúfalstva. Ste celkom mladí, teda väčšina z vás, ale úprimne povedané, nemyslím si, že poznáte pojmy ako osamelosť, smútok, prázdnota, depresia, zúfalstvo. Prečo sme nenašli odpoveď na tieto otázky?

            Dosiahli sme pokrok v najrôznejších oblastiach techniky. Zvýšilo to aspoň o piaď kvalitu nášho života? Chcete poznať môj názor? Nie, ani o piaď. No, máme väčšie pohodlie, vyššiu rýchlosť, pôžitky, zábavu – to je pravdy. Väčší technický pokrok. Sme sčítanejší. Chcem sa však opýtať, či sa akokoľvek zlepšila naša osamelosť, prázdnota a smútok? Zmiernila sa naša chamtivosť, nenávisť a konflikty? Je menej vojen? Menej krutosti? Pokiaľ chcete vedieť môj názor, myslím, že je to horšie.

            Je ovšem tragické, e tajomstvo už bolo objavené, ako som zistil pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi. Tak prečo to nevyužívame? Pretože to nechceme, to jen dôvod. Verili by ste tomu?  Nechceme to. Viete si predstaviť, že niekomu poviem: „Pozrite sa, teraz vám dám návod, vďaka ktorému budete šťastný do konca života. Bedete si užívať každú chvíľku po celý zvyšok života.“ Predstavte si, že to hovorím vám.

            Dobre, dnes vám to skutočne poviem. Dám vám ten návod. Dám vám ho. Viete, čo väčšina z vás urobí? Vopred vás  prosím o prepáčenie, keď sa vás dotknem. Viete ale, čo väčšina z vás urobí, pokiaľ ste aspoň trochu podobní posluchádzom, ktorých som zažil doteraz? Poviete: „Nechajte to. Nehovorte mi to. Prestaňte. Nechcem to počuť.“ Oni to nechcú počuť a vy to ani nemusíte veriť – dokážem vám to. Vy mi to dokážete, prv ako dnes skončíme. No,l užijeme si spústu srandy, uvidíte. Vy to nechcete.

 

 

VÁŠ  ŽIVOT NIE JE V PORIADKU

 

            Pred šiestimi mesiacmi som bol v St. Louis v štáte Missouri, kde som usporiadal seminár. Prišiel za mňou jeden kňaz. Povedal: „Viete, ja beriem každé slovo, ktoré ste povedal behom týchto troch dní, každé slovo. A viete prečo? Nie preto, že by som urobil, na čo ste nás vyzýval – rezať, drviť,  trieť, taviť a analyzovať.“ A pokračoval: „Asi pred tromi mesiacmi som bol u jedného človeka, ktorý zomieral na AIDS. A ten človek mi povedal: „Otče, pred šiestimi mesiacmi mi doktor povedal, že mi zostáva šesť mesiacov života. Mal pravdu.“ Ten muž skutočne zomieral, viete? „Povedal, že mám presne šesť mesiacov života a ja som mu veril. A viete čo, otče? Bolo to tých najšťastnejších šesť mesiacov celého môjho premrhaného života. Najšťastnejších. Vlastne som nikdy predtým nebol skutočne šťastný. Objavil som šťastie.“ Ten chorý muž pokračoval: „Akonáhle mi to lekár povedal, všetko zo mňa spadlo – napätie, tlak, úzkosť, opustila ma nádej, ale neprepadol som zúfalstvu a konečne som zažil šťastie.“ A kňaz povedal: „Viete, dlho som premýšľal o slovách toho muža. Keď som vás tento víkend počúval, napadlo ma, že ten muž znovu ožil. Hovoríte presne to, čo hovoril on.“ Ten človek na to prišiel.

            Recept je tu, máte ho na dosah ruky. Nájdeto ho aj v liste Filipským: „Nech sa nachádzam v akejkoľvek situácii, naučil som sa byť sebestačným. Viem, aké je žiť v podriadenom postavení, zažil som však tiež, čoznamená mať všetkého hojnosť. Naučil som sa vysporiadavať s každou situáciou: ako sa dobre najesť alebo ako hladovať, ma alebo ako hladovať, mať nadbytok aj nedostatok.“

            „Naučil som sa byť spokojný s tým, čo mám. Viem trpieť núdzou, viem mať hojnosť.“ Niečo predtým Pavol hovorí: „Radujte sa v Pánu neustále, znovu hovirím, radujte sa!“ Myslím na Ramčandru v Kalkate, myslím na tú obeť AIDS v St. Louis. Čítaval som to celý život, ale nikdy som to nepochopil. Skutočne som to mal priamo pred nosom a nedošlo mi to.

            Dobre teda, predpokladajme, že to chcete pochopiť. Čo teda musíte urobiť?

            Najprv by ste mali pochopiť pár právd o sebe. Čo o sebe musíte pochopiť? Po prvé, váš život nie je v poriadku. To neradi počujete, však? Možno to dokazuje, že je to pravda. Váš život je v neporiadku. Ľudia mi hovoria: Čo tým chcete povedať, že môj život je v neporiadku? Štúdium mi ide celkom dobre, mám príma rodičov, mám dobré vzťahy so svojou rodinou. Mám priateľa, mám priateľku. Všetci ma majú radi, darí sa mi v športe a mám pred sebou skvelú kariéru.“

            „Naozaj?“

            „Pravdaže.“

            „Tak vy si myslíte, že váš život je úplne v poriadku? Dobre, položím vám pár zásadných otázok: Cítite sa niekedy osamelý? Necítite žiadny smútok? Nikdy vás nič nerozčúli?“

            To mi chcete nahovoriť, že sa človek nemá rozčuľovať?“

            „Chcetee pravdivú, jasnú a jednoduchú odpoveď?“

            „Jasné.“

            „Nie.“

            „To si naozaj myslíte, že človek by sa kvôli ničomu nemal rozčuľovať?“

            „Je to tak, ako som povedal. Nie.“

            „Buďte ticho. Nechcem už nič počúvať.“

            Chápete, čo mám na mysli? Ten človek má svoju teóriu. Človek sa musí rozčuľovať, alebo to vôbec nie je človek. V poriadku, kľudne sa rozčuľujte ďalej. Veľa šťastia. Zbohom.

            Viete, existuje výrok istého amerického autora, ktoré často citujem. „Neučte prasa spievať. Márnite čas a prasa tým len dráždite.“

            Sám som musel dostať tvrdú lekciu. Už sa nesnažím naučiť prasce spievať. Nechcete počuť, čo hovorím? Zbohom. Žiadne hádky. Som ochotný vysvetľovať, som pripravený čokoľvek objasniť. Ale prečo sa hádať? Nestojí to za to. Takže, netrpeli ste nikdy žiadnym vnútorným konfliktom?

            Chcete povedať, že všetky vaše vzťahy sú v poriadku? Nie. Váš život nie je v poriadku. Tvrdíte, že si užívate každú minútu svojho života? No, nie tak úlne. Vidíte, čo som vám hovoril? Moment, počkajte chvíľku. Prečo sa hádať? Nechcem sa s vami hádať, bodka. Vie to, pretože som to predtým robil sústavne. O hádanie nestojím. Buď si priznáte, že váš život nie je v poriadku, alebo si to nepriznáte. Pokiaľ si to nechcete priznať, nemám vám čo ponúknuť.

            Tvrdenie, že váš život nie je v poriadku, znamená, že ste obeťou smútku, aspoň občas. Cítite sa osamelý. Prežívate prázdnotu. Ste vystrašený.

            „Ste vystrašený?“

„Áno.“

„Tak váš život nie je v poriadku.“

„Tým chcete povedať, že by človek nemal byť vystrašený?“

„Nie, dáma alebo pane – vyberte si -, nemali by ste byť vystrašený.“

„Kvôli ničomu?“

„Kvôli ničomu.“

„Ale Mohamed bol...“

„Prepáčte, ale o Muhamedovi budeme hovoriť neskôr, áno? Teraz sa poďme baviť o vás.“

Nebojácnosť. Neviete, čo to znamená. Ale tragédia je, že si myslíte, že je nedosažiteľná. Získate ju tak ľahko! Povedali, že je nedosiahnuteľná a vy sa ju ani nesnažíte získať. Ale je priamo tu, v celej Biblii a vy ju nevidíte – pretože vám povedali, že je nedosiahnuteľná. Máte strach z budúc-nosti? Akýkoľvek náznak obáv, starostí, znepokojenia? Áno, váš život nie je v poriadku. Čo na to hovoríte? Chcete to napraviť“ Ja to za vás napravím za päť minút, podľa toho, ako ste priprave-ní. Nemusíte ani vstávať zo stoličky. Môžete zostať sedieť a napraviť to za päť minút. A to myslím vážne. Nejde o žiadny obchodný trik, myslím to vážne. Je to také jednoduché a tak smrteľne vážne, že si to ľudia nevšimnú. A vy to môžete dosiahnuť.

Viete, ako boli objavené diamantové bane v Južnej Afrike? Je to veľmi zaujímavý príbeh. Čítal som to nedávno. Autor popisoval, že nejaký chlapík, bol to beloch, sedel  pri náčelnikovej chatrči v jednej z tých juhoafrických dedín. Miestne deti sa hrali s niečim, čo vypadalo ako guľúčky. A naraz sa tomu človeku skoro zastavilo srdce, keď poznal, že to nie sú guľôčky, ale diamanty. Pár ich zobral a naozaj to boli diamanty.

Tak povedal náčelníkovi dediny: „Mohol by ste mi ich zopár dať? Viete, mám doma deti a tie tiež hrajú takú hru, ale vaše deti majú trochu inakšie guľôčky. Rád vam za ne dám vrecko tabaku.“ Náčelník sa zasmial a povedal: „Pozrite sa, to by bola lúpež, keby som si za tie vecičky od vás zobral tabak. Máme ich tu tisíce.“ A dal mu ich plný košík. Ten muž sa vrátil s množstvom meňazí, kúpil pôdu v celej oblasti a do desiatich rokov sa stal najbohatším človekom na svete.

Mohlo by to byť podobenstvo. Je to tragické a bolestivé, keď si spomeniem na vlastný život. Napadá ma, prečo som ho premárnil? Premárnil som ho. Všetky tie úžasné veci, čo mi verte – pastoračná činnosť, teologické štúdia, liturgie a tak ďalej a tak ďalej. Čím viac sa my kňazi zaoberáme Božími záležitosťami, tým pravdpodobnejšie zabudneme, čo je vlastne podstatou Boha, a tým viac podliehame sebauspokojeniu. To je Ježišov príbeh. Kto myslíte, že sa zbavil Ježiša? Kňazi, kto iní. Veriaci ľudia. To je hrôza evanjelia, chápete?

Teraz si teda myslím, že som svoj život premrhal. Ale ani na minútu som to neľutoval. Nemá zmysel strácať čas ľutovaním minulosti. Ale je to tak, svoj život som premárnil. To mi pripomína jeden príbeh o rybárovi, ktorý sa skoro ráno vydá na ryby, ale nedarí sa mu. Neviem prečo, ja týmto veciam nerozumiem, možno bola príliš tma, alebo niečo podobné. Naraz zakopne o akýsi predmet, ktorý vyzerá ako vrece. Tak ho zoberie – asi ho priniesol príboj z nejakej stroskotanej lode. Potom vrece otvorí a vovnúti nahmatá nejaké okruhliaky. Berie ich jeden po druhom a až do svitania sa baví tým, že ich hádže do mora a podľa zvuju sa snaží odhadnúť, ako ďaleko ten ktorý kameň hodil.

Keď sa začína rozvidnievať, pozrie sa do vreca a nájde tam tri drahé kamene. Bože, vrece bolo plné drahých kameňov a on to nevedel! Príliš neskoro. Nebolo ešte neskoro – ešte zostali tri kamene.

Nebolo príliš neskoro. Nie je príliš neskoro.

Vráťme sa ešte ku predchádzajúcej úvahe a predpokládajme, že tí ľudia, čo sedeli na diamantových baniach, hladovali. Ich deti boli podvyživené, hľadali jedlo. Žobrali a prosili všetkých okolo, aby im dali niečo jesť.  A niekto im povie: „Počúvajte, nepredávajte tú pôdu. Sú tam diamanty. Vidíte túto vec? Je to diamant. Mohli by ste ho predať. Mohli by ste zaň dostať sto tisíc dolárov.“ Ale oni povedia: „To nie je žiadny diamant. Je to kameň.“ Jednoducho majú utkvelú predstavu, že to je kameň. Odmietajú počúvať.

Toto je ovšem stav, v ktorom sa nachádzajú ľudia na celom svete. Nepočujú vás, nechcú počúvať. Vy im hovoríte, že život je neobyčajný, nádherný. Mohli by si ho užívať, ani minútu by nemuseli prežívať napätie. Žiadny tlak, žiadna úzkosť. Ale chcú to? „To nie je možné. Nikdy sa to ešte nestalo. To nemožno dosiahnuť.“ Žiadna snaha preskúmať to, presvedčiť sa. „Poďme to zistiť. Ideme na to.“ „Nie, nie, nie. To nemožno uskutočniť.  Nechcem vás počúvať. Totiž naši kňazi nám povedali, že to nie je možné, naši psychológovia hovoria, že to nie je možné. A vy nám chcete tvrdiť, že to možno dosiahnuť?“

            Takže, po prvé: Ste ochotný pripustiť, že váš život nie je v poriadku?

Po druhé, to bude ešte ťažšie. Ste pripravený? Tak počúvajte: Vy sa z toho nechcete vyslobodiť. Nechcete sa dostať z toho chaosu. Opýtajte sa ktoréhokovek psychológa, ktorý je oprávnený nosiť tento titul a on vám to potvrdí.  Uzdravenie je to posledné, o čo klient stojí. Nechce byť vyliečený, chce úľavu.

            Eric Berne, jeden z najväčších psychiatrov v Spojených štátoch, to vysvetľuje veľmi názorne. Nepoužijem presne jeho slová, pretože má trochu strach hovoriť neslušne, viete? Takže on hovorí: Predstavte si klienta, ktorý je až po nos v žumpe. No, on tomu hovorý tekuté h – o v – n á. Je teda až po nos v žumpe. A on sa na vás obráti a povie: „Mohol by ste mi pomôcť, aby tí ľudia nešpliechali?“

            On sa nechce dostať von. Nie, nie, nie. Dostať sa von? Preboha, nie. „Len mi pomôžte, aby nešpliechali.“ O nič iné mu neide, nechce sa dostať von. Chcete si to vyskúšať sami na sebe? Dám vám na to pár minút, môžete to urobiť hneď teraz. Predpokladajme, že by ste mohli byť blaženo šťastný, ale nezískate vysokoškolský diplom. Ste ochotný vymeniť titul za šťastie? Nebudete mať túto priateľku, alebo tohto priateľa. Ste pripravený vymeniť ich za šťastie? Čo vy na to? Nedosiahnete úspech, nič sa vám nebude dariť a všetci vás budú mať za ťarbáka. Ale budete šťastní, blaženo šťastní. Ste ochotný to vymeniť za dobrú mienku ľudí o vás? Neskôr vám dám čas, aby ste si to premysleli.

            Keď som bol minulý rok v Syrakúzach, všimol som si v novinách reklamu, v ktorej dievča drží za ruku chlapca a hovorí: „Ja nechcem byť šťastná. Jediní šťastní ľudia, ktorých poznám, sú v blázninci. Chcem byť nešťastná s tebou.“ Rozumiete, čo tým myslí? „Nechcem byť šťastná, ja chcem byť nešťastná s tebou.“ Za chvíľu si okolo toho vypracuje celú teológiu.

            Ľudia sa z toho nechcú dostať. „Nechcem šťastie, chcem slávu.“ „Nechcem šťastie, chcem získať tú zlatú medailu na olympijských hrách.“ Čo keby som vám povedal: „Pozrite sa, vzdajte sa tej zlatej medaily a budete šťastní. Na čo vám vlastne bude tá zlatá medaila? Prečo chcete byť hore, šéfom celej spoločnosti? Urobím vás šťastným. Za 10 000 amerických dolárov ročne vás urobím šťastným.“ „Nie, nie, nie. Dajte mi peniaze, moje peniaze...“ Rozumiete už, čo mám na mysli?

            Ľudia nechcú byť šťastní. Nechcú žiť. Chcú peniaze. Viete, ten rikša, Ramčandra, žil ako kráľ. Myslím to vážne. Zahraničná pomoc je v poriadku, ale on nepotreboval zahraničnú pomoc. Nie pre život. Potreboval zahraničnú pomoc pre pohodlie. Potreboval ju pre zdravie. Nie pre život. Mohla sa mu hodiť kvôli dlhovekosti, to znamená kvôli dlhej existencii. Tomu hovoríte život?

            Viete, ten Ramčandra žil. Ja som bol mŕtvy. On vedel, čo je život. Bol šťastný. Bol ako vtáci vo vzduchu a ľalie na poli. On bol stelesnením Kázania na hore. V Kázaní na hore je všetko, ale ja som to nevidel. Ramčandra žil ako kráľ. Čo znamená, žiť ako kráľ? Viete, čo si o tom myslia idioti? A svet je ich plný, to mi verte. Podľa nich to znamená, že sa im všetci klaňajú, zdravia ich, že ich mená sú na prvých stránkach novín, že sa vozia v limuzínach a podobné nezmysly. Myslia si, že žiť ako kráľ znamená mať moc nad ľuďmi.

            Poviem vám, čo to znamená podľa mňa. Oni nežijú ako králi, sú to otroci, sú vydesení. Pozrite sa na ich tváre v televízii. Preboha. Tí kráľovia a kráľovné, prezidenti a všetci ostaqtní, pozrite sa na ních v televízii a okamžite to spoznáte. On má strach. Viete, prečo sa bojí? Pretože chce moc, to je ten dôvod. Chce prestíž. Chce dobrú povesť. On si nežije ako kráľ.

            Poviem vám, čo znamená žiť ako kráľ: nevedieť, žo je úzkosť. Vôbec žiadny vnútorný konflikt. Žiadne napätie, tlaky, rozčuľovanie, smútok. O čo teda vlastne ide? O neriedené šťastie. Ľudia niekedy hovoria: „Čo mám robiť, aby som bol šťastný?“ Nebuďte hlúpi, nemusíte robiť vôbec nič, aby ste boli šťastní. To len ukazuje, aké zlé bolo vaše teologické vzdelanie, keď si myslíte, že máte niečo urobiť, aby ste boli šťastní. Nemusíte robiť vôbec nič, šťastie nemôžete získať. Viete prečo? Pretože šťastie už máte. Máte ho práve teraz. Ale vy tomu šťastiu stále bránite svojou hlúpos-ťou. Vy sami mu bránite. Prestaňte mu brániť a budete ho mať.

            Keby som vám mohol ukázať, ako sa zbaviť konfliktov, obáv, napätia, tlakov, prázdnoty, osamelosti, zúfalstva, depresie, smútku, ako sa zbyviť toho všetkého... Čo vám vlastne zostane? Číre a neskalené šťastie, to vám zostane. Číňania to popísali nádherne: „Keď nebudete mať zakryté oči, uvidíte.“ Nie je treba nič robiť, aby ste videli. „Keď nebudete mať zakryté oči, uvidíte.“

            Keď nebudete mať zakryté uši, budete počuť. Keď nebudete mať zakrytú myseľ, ovjavíte pravdu. A keď nebudete mať zakryté srdce, prežijete radosť a lásku. Toto všetko už máte, ale je to zakryté. Odkryte to. A teraz prichádza na rad druhý významný krok: Vy sa vlastne nechcete oslobodiť. Chcete svoje pohodlie. Chcete svoj majetoček. Chcete všetky tie nezmysly, ktoré omylom považujete za nutné predpoklady šťastia, pretože vás to spoločnosť tak naučila. To chcete. Netúžite po tom, aby ste sa dostali z problémov. Toto sú totiž veci, ktoré problémy vytvárajú.

            Chcem vám dať podnet na zamyslenie. Už vás niekedy napadlo, že všetko to, čomu hovoríte šťastie, sú v skutočnosti vaše okovy? Hovoríte niekomu  „moje šťastie“ ? „Ty si moja radosť.“ Vaše manželstvo, vaše podnikanie, vaše tituly, čokoľvek. V kom alebo v čom nachádzate svoje šťaastie? Bez ohľadu na odpoveď – je to vaše väzenie. Sú to tvrdé slová, kto ich je ochotný počúvať? Ale rozmýšľajte o tom: rezať, drviť, taviť. Potom sa od vás možno dočkám nejakú reakciu.

            Takže váš život nie je v poriadku. Vy sa však z tejto situácie nechcete oslobodiť. A je tu ešte tretia vec: váš život nie je v poriadku, pretože máte chybné predstavy. Nie, že by niečo bolo s vami samými. Ste v poriadku, aj ja som v poriadku. My všetci sme v poriadku, nič nám nie je. Ale nasadili nám do hlavy zlé predstavy. Niekto to urobil. Nemusíme vynakladať príliš veľa času na chytenie vinníka. Ale v každom prípade ide o to, že máte chybné predstavy.

            Viete, je to podobné, ako keby vám niekto dal stereo zostavu a spolu s ňou tiež návod na použitie. Keď sme však dostali dar života, nikto nám návod na použitie nedal. Alebo to povedzme ešte inak. Dostali sme návod na použitie, ale úplne zlý. Zo stereo zostavy života teda nepočujete hudbu, ale stále len škrípavé zvuky. Začína vás to štvať, dostávate sa do konfliktov, ste osamelí, cítite v sebe prázdnotu.

            Iste, stálo to priamo v Biblii, ale len veľmi málo ľudí si ju naozaj prečítalo. Myslia si, že Bibliu čítali, ale podstatu nepochopili. Ani ja som ju nepochopil. Možno som mimoriadne veľký idiot, ale po čase som zistil, že takých je nás veľa. Nepochopili sme podstatu. Dobre, tak o čo teda vlastne ide?

            Existuje veľa spôsobov, ako tento recept vyjadriť. Ponúknem vám ten najjednoduchší, ktorý som našiel. Použijem slová starého Budhu Prečo som si zvolil práve jeho? Pretože sú najjednoduchšie zo všetkých, ale s podobným prístupom sa stretávame všade. Je to najjednoduchší návod zo všetkých, formulovaný s priezračnou čistotou. Asi s ním nebudete súhlasiť, ale zmysel vám uniknúť nemôže.

            Teda: „Svet je plný utrpenia. Korene všetkého utrpenia sú v túžbach. Utrpenie zanikne, keď sa zbavíme túžob.“ Teraz si predstavujem vaše tváre. Je to úžasné. Napadá vás: „To je skvelé, to je skvelé,“ ale potom si pomyslíte: „Zlé. To je strašné.“ Cha, cha, nie je to výborné? Ja si totiž spomínam, ako som na to sám reagoval. Svet je plný utrpenia. Výborne, správne, súhlasím. Korene všetkého utrpenia sú v túžbach. No dobre, v poriadku. A teraz, čo z toho uzavriete? Utrpenie zanikne, keď sa zbavíme túžby. Tak to bude zo mňa apatický robot? Chcem povedať, ako môžeme žiť bez túžob?

            Ponúknem vám lepšiu interpretáciu. Chcem povedať, že si nemyslím, že by Budha bol taký naivný a hlúpy, aby tvrdil, že by sme nemali mať žiadne túžby. Preboha, to nie. Nebol by som tu, keby som nemal túžbu sem prísť? Nehovoril by som k vám, keby som nemal chuť ku vám hovoriť. Ani vy by ste tu neboli, keby ste netúžili sem prísť a vypočuť si ma. Pokúsme sa teda objasniť to lepšie.

            Vo svete je plno utrpenia. Koreňom utrpenia je pripútanosť. Utrpenie možno zlikvidovať tak, že sa zbavíme pripútanosti. Viete, že existuje pripútanosť, na ktorého naplnení vaše šťastie nezáleží?

Máte množstvá túžob, na ktorých naplnení vaše šťastie nezávisí. Inak by ste totiž boli nervóznymi troskami. Všetci máme dva typy túžob. Túžime po všetkom možnom a sme skutočne šťastní, keď sa nám niektoré prianie splní. Keď sa nesplní, mrzí nás to, ale nie sme nešťastní. Máme ovšem tiež iné želania a... Dobrý Bože, pokiaľ sa nám tieto želania nesplnia, sme veľmi nešťastní. Tomu hovorím pripútanosť.

            Z čoho myslíte, že pramenia všetky konflikty? Z pripútanosti. Kde si myslíte, že sa berie chamtivosť? Z pripútanosti. Z čoho vyplýva samota? Z pripútanosti. Odkiaľ prichádza prázdnota? Správne, rovnaká príčina. V čom spočíva pôvod strachu? No nie, v pripútanosti. Žiadna pripútanosť, žiadny strach. Vezmime si váš život! Žiadna pripútanosť ku životu. Žijeme radi, ale pokojne sa života zriekneme.

            Myslíte si, že je to možné? Viete čo? Ľudia to dosiahli, takže to možné je. Chcete to dosiahnuť sami? Pripútanosť. Je mi ľúto, pane, máte AIDS. Zostáva vám len šesť mesiacov života. „Len šesť mesiacov? Páni, to je spústa času, to je úžasné.“ Šťastie. Tento človek nie je k ničomu pripútaný.

            Prídete do reštaurácie. „Myslím že si dnes večer dáme polievku. Máte paradajkovú?“ „Nie, ľutujem, pane, paradajková polievka nie je.“ „Nemáte paradajkovú polievku? Preboha, čo to je za reštaurácia? Poďme niekde inde.“ Vidíte to? Keď nedostanem paradajkovú polievku, nemôžem sa navečerať. Pripútanosť. „Akú polievku máte, paradajkovú?“ „Paradajková nie je.“ „Tak aké máte?“ „Máme kukuričnú, hubovú, kurací vývar, ďalej máme...“ „V poriadku, všetky tieto mám rád. Čo tak hubovú?“