Prax prevádzania prítomnosti Božej

 

Brat Lawrence

 

Určené pre súkromné štúdium

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Úvod

 

            V dnešnej uponáhľanej dobe človek musí byť súčasne v tomto reálnom svete, ale taktiež sa má napĺňať spiritualitou a otvárať sa duchovným impulzom pravého kresťanstvo. Pravé kresťanstvo je predovšetkým o službe a pomoci, ale stále viac sa má prenikať svetlom poznania duchovných zákonov.

            Božia aritmetika je však neprístupná pre sebcov a pyšných ľudí. Veľmi ťažko sa robia práve prvé kroky na ceste ku skutočnému Životu, pretože ľudia sú stále viac „poblúznení“ jednostrannosťou dnešného poznania konzumu, primitívneho umenia, a schematickej zbožnosti. Práve tieto ukazovatele sa majú nahradzovať primeranou striedmosťou, nadšením pre krásno a zbožnosťou živého Ducha Pravdy.

            Dnes je na trhu mimoriadne veľké množstvo hodnotnej i menej hodnotnej literatúry, medzi ktorou predkladaná kniha je skutočný klenot. V tejto knihe, alebo skôr knižôčke, sa popisuje „priama cesta“, tak ako je známa zo všetkých veľkých náboženstiev. V týchto odkazoch však chýbajú priame svedectvá, ktoré popisujú praktické postupy, a to na úrovni rôznych stupňov života a bytia reálne zamestnaného človeka.

            Postup autora knihy nie je ani učený, ani vedecký a nevyžaduje si ani špeciálne prístupy, alebo postupy, čím umožňuje postup pre úplne každého človeka, nech je akokoľvek zaťažený osudom a utrpením, či prekážkami. Práve osobné svedectvo a prax robí túto knihu jedinečnou.

            Bosí karmelitán brat Lawrence, občianskym menom Mikuláš Herman, sa narodil v r.1611 vo francúzskom Lorraine a zomrel v roku 1691. V mladosti vystriedal viacero povolaní, bol vojakom, sluhom a ako päťdesiatpäťročný vstúpil do karmelitánskeho kláštora v Paríži. Ako osemnásťročný získal skúsenosť osvietenia – záblesk Boha, ktorá mu bola v jeho živote oporou i svetlom. Jeho myšlienky a listy boli prvý raz vydané v r.1692 pri zachovaní ich sily, jednoduchosti a čírosti, a postupne sa skompletovali o ďalšie svedectvá až na predkladaný rozsah. Podklady zozbieral a vydal jeho patrón a priateľ - hlavný vikár M. Beaufort, parížsky arcibiskup a kardinál de Noalles, ktorý obdivoval a chránil brata Lawrenca.

            Uplynulo viac ako 400 rokov, ale práve dnes je možné najlepšie oceniť posolstvo života brata Lawrenca, pretože  moderný človek vrhnutý do udalostí svetského diania sa má naučiť zobudiť, živiť a posilňovať vnútorné duchovné svetlo. Nieto šťastia ani radosti, nieto zdravia ani skutočného bohatstva, a nieto múdrosti, lásky ani moci bez tohto vnútorného svetla Prítomnosti Božej. „Hľadaj lásku Božiu a Jeho spravodlivosť a všetko ostatné ti bude pridané.“ Práve spôsob praxe popísaný v jeho práci je pre moderného človeka  ideálny – platí rovnako pre zamestnaného človeka i duchovne smerujúceho človeka.

            Ako nájsť šťastie, múdrosť, radosť v sebe i v spoločnosti bez prepojenia na jediný Kozmický zdroj ? Ako sa naučiť žiť plnohodnotný život, v rastúcej pravde, v toku koincidencií a v zhode s našimi blízkymi známymi i neznámymi ?

            Kto si myslí,  že nepotrebuje Boha (a dnes je stále viac takýchto nevedomcov) je v pozícii ryby v mori, ktorá hľadá vodu. Aký dôkaz života je hodnovernejší, ako život dýchajúci v každom z nás. Zákony karmy človeku nedovolia vidieť súvislosti ohraničenosti, a vždy hovoríme o ceste, ktorá ku tomu videniu vedie. A opäť tu znie „Ja som cesta, pravda a život...“ a bez opory tohto živého Kristovho impulzu tu nie je možné zaznamenať žiadny pokrok.

Charakter brata Lawrenca ako učenia prenikajúceho  jeho života

 

„Na týchto stránkach nenájdete umelú zbožnosť, ktorá je iba špekulatívna, alebo taká, ktorá sa môže uskutočňovať len v kláštore. Nie, každý človek má uctievať Boha a milovať Ho.

            Nie sme schopní vykonávať túto velebnú povinnosť tak, ako by sme mali, pokiaľ nie sú naše srdcia spojené láskou s Bohom a pokiaľ nie je naše spoločenstvo také dôverné, že si vynucuje, aby sme sa v každom okamihu vrhali k Nemu, tak ako deti, ktoré nemôžu stáť vzpriamené bez láskyplnej pomoci materských rúk.“                                                                  M. Beaufort

 

            Píšem, čo som videl a počul o charaktere brata Lawrenca, ktorý zomrel pred dvomi rokmi v karmelitánskom kláštore v Paríži.

            Celou svojou mravnou čistotou bol brat Lawrence mimoriadne ľudský. Mal úprimný, otvorený prístup v konaní, čím si získaval ihneď dôveru každého, kto sa s ním stretol. Vzbudzoval pocit, že sme stretli priateľa, ktorému môžeme úplne dôverovať.

            Sám vždy bezprostredne vedel s kým jedná. Hovoril úplne voľne a dával okamžitý dôkaz o veľkej dobrote svojho srdca.

            Čo hovoril, bolo veľmi jednoduché, ale pritom veľmi hlboké. Za trochu hrubším výzorom bolo možné nájsť jedinečnú prezieravosť a neobyčajnú šírku mysle, vymykajúcu sa rozsahu bežného laického brata. Mal prenikavosť, ktorá prekonala každé očakávanie. Pretože poznal svet, bol schopný rozmotať najzložitejšie prekážky a veci a dávať múdre a bezpečné rady. To boli charakteristiky, ktoré omráčili každého, kto sa s ním stretol.

            Ako sa ukázalo, jeho prvé uvedomenie si Boha bolo hneď na začiatku jeho cesty ku zdokonaľovaniu. Je preto dôležité, aby sme sa tu na chvíľu zastavili a všimli si, čo vtedy robil.

            Viera bola jediné svetlo, ktoré si bral na cestu. Nielen že mu poskytla prvý záblesk Boha, ale nikdy netúžil po inej lampe, aby mu dávala svetlo. Často mi hovoril, že „všetko, čo počul od iných, všetko čo našiel v knihách, všetko čo sám napísal, sa mu zdá fádne, tupé a ťažkopádne v porovnaní s tým, čo mu bolo odhalené vierou, ono nevyjadriteľné bohatstvo Boha a Ježiša Krista.“ Potom pokračoval: „On jediný sa nám môže odhaliť. My sa pachtíme a zamestnávame našu myseľ uvažovaním a vedením a zabúdame pritom že môžeme vidieť len odtlačok, zatiaľ čo premeškávame možnosť vidieť neporovnateľný Originál. V hĺbke našej duše sa odhaľuje Boh sám, len keby sme si to uvedomili. Ale my Ho tam nechceme hľadať. Opúšťame Ho, aby sme náš čas trávili v pošetilostiach a ku Jeho spoločnosti pristupujeme pohŕdavo. Ku spoločnosti toho, ktorý je vždy prítomný a je našim Kráľom.“

            „Nestačí poznať Boha ako teóriu, o ktorej čítame v knihách, alebo pociťovať akési kratučké hnutie lásky k Nemu, krátke ako pocit viny, alebo ako záblesk Boží, ktorý to vyvoláva. Naša viera musí byť živá a musíme ju takú zobudiť a s jej pomocou sa pozdvihnúť nad všetky prchavé emócie, aby sme uctievali Otca vo všetkej Božskej Dokonalosti“.

            Brat Lawrence pociťoval vierou prítomného Boha nielen vo svojej duši, ale aj vo všetkých udalostiach v živote a nech sa mu prihodilo čokoľvek, ihneď sa vždy zdvihol a hľadal prítomnosť Božiu.

            Strom bez listov, ktorý uvidel kedysi v zime ako zážitok, rozžiaril skutočnosť Boha v jeho duši. Táto vízia bola taká veľkolepá a vznešená, že aj po štyridsiatich rokoch bola rovnako jasná a žijúca ako keď ju po prvý raz zažil. Behom celého svojho života sa držal praxe, že videné veci ho vždy viedli ku Nevidenému Večnému.

            Brat Lawrence uprednostňoval medzi všetkými knihami Evanjelium, pretože prišiel na to, že môže živiť svoju vieru jednoduchšie a čistejšie priamo slovami Ježiša Krista.

            Brat Lawrence sa teda vydal na cestu duchovného života pevne rozhodnutý svedomito usilovať o pestovanie vznešeného pocitu prítomnosti Boha v srdci. V tom pokračoval stále a oslavoval Boha tým, že Mu vyjavoval lásku bezpočetnými spôsobmi. Vo všetkom ho prosil o pomoc a ďakoval Mu sa všetko. Pretože tento vzťah ku Bohu bol spätý s jeho každodenným zamestnaním a vlastne ho ku nemu disponoval, robil svoju prácu vždy s veľkým kľudom, vzdialený rozptýleniu mysle.

            Hovoril však, že na začiatku to bolo ťažké. Veľmi často zabúdal na túto prax. Niekedy sa stalo, že do jeho mysle vtrhol celý zhluk divokých predstáv a násilím sa ho zmocnil. Keď sa však niečo také stalo, zostal úplne kľudný a pristúpil priamo ku ich vyháňaniu a tak sa opäť dostával do spojenia s Bohom.

            Nakoniec boli jeho dôvera a trpezlivosť odmenené, jeho duša získala neprerušovaný a nerušený pocit prítomnosti Boha. Všetky jeho činy, také rôzne a mnohé, sa premenili na nezastrenú víziu, osvietenú lásku a nepretržitú radosť.

            Raz mi povedal: „Pre mňa nie je rozdiel, či pracujem, alebo či sa modlím. V hluku a hurhaji kuchyne, keď niekoľko ľudí súčasne volá po rôznych veciach, som Božím tichom ovplyvnený rovnako mocne, ako keď som na kolenách pri svätom prijímaní. A niekedy sa moja viera dokonca tak vyjasní, že sa mi zdá, ako keby som ju stratil. Vtedy miznú tiene, ktoré zastierajú našu víziu a vo mne sa začína vyjasňovať deň, ktorý bude bez mrakov a bez konca, nádherný deň života, ktorý nastane“.

            Do takých výšok viedla cesta brata Lawrenca, cesta, ktorá mu prikazovala, aby nechal za sebou všetky myšlienky a nechal svoju dušu voľnú pre neprerušovaný styk s Bohom. Nakoniec sa stal tento styk jeho druhou prirodzenosťou, a bolo pre neho svojim spôsobom nemožné, aby sa odvrátil od Boha a zamestnával sa inými záležitosťami.

            V jeho diele „Rozhovory“ má ku tomu dôležitú poznámku, keď hovorí, že prítomnosť Boha možno dosiahnuť skôr srdcom a láskou ako rozumnosťou. Jeho slová sú tieto: „Pokiaľ sa týka Boha, myšlienky majú malú dôležitosť a láska je všetkým“.

            Ďalej pokračuje, že „nie je treba, aby sme robili veľké veci“. Poskytnem vám obraz, ako laický brat slúžil v kuchyni – takto sa vyjadril vlastnými slovami : „Môžeme vykonávať malé veci pre Boha. Placku, ktorá sa smaží na panvici, obrátim z lásky ku Nemu, a keď som to urobil a nič iného tu už nie je, aby som ešte urobil, skláňam sa v oddanosti pred Ním, ktorý mi udelil milosť, že som mohol pracovať. Keď sa narovnám, som šťastnejší ako kráľ. Pre mňa je dobré, keď zoberiem čo len steblo slamy zo zeme z lásky ku Bohu“.

            „Hľadáme rôzne cesty a metódy, ako sa naučiť milovať Boha, a aby sme sa dostali k tejto láske, znekľudňujeme svoju myseľ, neviem koľkými nápadmi. Prevádzame množstvo praktík ako dosiahnuť pocitu prítomnosti Boha. A predsa je to také jednoduché. Je predsa ďaleko kratšie a ľahšie vykonávať naše bežné zamestnanie len pre lásku ku Bohu a umiestňovať Jeho posväcujúci znak na všetko, kam položíme naše ruky a tak pestovať pocit Jeho prebývajúcej Prítomnosti. Tým spájame naše a Jeho srdce! Na to nie je treba žiadne umenie či veda. Práve takí, akí sme, môžeme ísť ku Nemu, jednoducho a s prostým srdcom“.

            Zachovávam svedomito jeho slová.

            Nesmieme si však predstavovať, že ku tomu, aby sme sa naučili milovať Boha, stačí mu len ponúknuť naše činy a prosiť o Jeho pomoc. Brat Lawrence dosiahol dokonalosti v láske tiež preto, že od úplného začiatku si prikázal prísnu disciplínu nerobiť nič, čo by sa  Bohu mohlo nepáčiť a pre Jeho blaho sa zriekol všetkého. Na seba úplne zabudol. Tu sú jeho vlastné slová: „Od doby, kedy som vstúpil do kláštorného života, nenechávam sa už pomotať myšlienkami na cnosti alebo spásu. Ale tým, že som sa úplne oddal Bohu, aby som mohol prispieť na odčinenie svojich hriechov a pre lásku ku Nemu som zamietol všetko, čo nie je Jeho, a došiel som k presvedčeniu, že mojim jediným zamestnaním je žiť tak, ako keby na svete nebol nikto iný iba On“.

            Tak brat Lawrence začal tým, že sa zriekol všetkého pre Boha a dobil všetko pre lásku k Nemu. Na seba úplne zabudol. Už nikdy nemyslel na seba či peklo alebo na svoje minulé hriechy, ani na tie malé, ktorých sa každodenne dopúšťal. Dokázal ich vždy priznať, ale ďalej sa nimi už nezapodieval. Priznaním do neho vstúpil dokonalý mier. Potom sa „odporučil Bohu“ ako hovorieval, na život a na smrť, pre časnosť aj večnosť.

            Sme stvorení pre Boha a len pre Neho samého. A On nemôže pokladať za zlé, že zaprieme všetko, aj seba, aby sme zasa všetko našli v Ňom. V Bohu vidíme jasnejšie, čo nám chýba ako sme sami schopní to poznať pri sebe väčšom seba spytovaní. Prehnané seba spytovanie môže znamenať skôr našu seba lásku, ktorá sa skrýva za masku horlivosti pri chcení vlastnej dokonalosti.

            Brat Lawrence často hovoril, že ani behom štyroch rokov života, v rokoch skúšok, keď nikto nebol schopný z jeho duše sňať ťaživý pocit, že je stratený, nikdy nezakolísal vo svojom prvotnom rozhodnutí, nesnažil sa márne preniknúť budúcnosť, nezaoberal sa trápením svojej mysle, ako to robí väčšina postihnutých duší. Utešoval sa takými myšlienkami ako: „Nech sa stane, čo sa má stať, je jedno, koľko dní mi zostáva, urobím všetko pre lásku ku Nemu“. A tým, že takto zabudol na seba, skutočne našiel Boha.

            Povedal mi, že lásku ku Bohu zaujíma v jeho duši miesto, ktoré ľudia mávajú ku sebe, ku svojmu ja. Vo všetkých udalostiach života videl iba pôsobenie Božej vôle. Jeho vôľa bola pri Bohu.

            Raz som mu povedal, že určitá vec, na ktorej dlho pracoval a ktorá pre neho mala veľký význam, sa neuskutoční, pretože jeho nadriadení rozhodli ináč. Na to odpovedal: „Verím, že mali iste dobrý dôvod sa takto rozhodnúť. Našou povinnosťou je teraz poslúchnuť a viac o tom nehovoriť“. A naozaj, i keď mal neskôr možnosť o tom opäť hovoriť, nikdy sa ku tomu prípadu už nevrátil.

            Keď bol raz ťažko chorý, navštívil ho človek s povesťou veľkej svätosti a opýtal sa ho, čo by zvolil: buď žiť ešte ďalej, aby narástol do svätosti, alebo či by chcel, aby ho Boh okamžite prijal v nebi. Brat Lawrence nezaváhal a povedal, že všetko prenecháva Bohu. Sám len môže čakať, dokiaľ mu Boh nevyjaví svoju vôľu.

            To bola dispozícia, ktorá mu priniesla slobodu. V jeho charaktere nebolo možné vystopovať najmenšiu stopu seba lásky alebo závislosti na čomkoľvek. Želal každému človeku dobro a nerozlišoval medzi ľuďmi, nemal svojich vyvolených, ktorých by miloval viac a iných menej. Nič ho nedržalo pri zemi. Jeho vízia nebola ohraničená časom. Dlhými kontempláciami o Ňom, o Večnom, stal sa sám ako On.

            Všetko sa mu stalo rovnakým, každé postavenie, každá povinnosť. Dobrý brat Lawrence nachádzal Boha všade blízko seba, či vykonával  najponíženejšiu prácu či sa modlil so spoločenstvom. Nepociťoval tiež ani najmenšiu nutnosť samoty, pretože vo všetkom nachádzal v láske a oddanosti rovnakého Boha, ako v tichu pustiny – ako povedal – „Boh nehodnotí veľkosť práce, ale lásku, ktorá ju podnecuje“.

            To úžasné, čo bolo možné tiež pozorovať u brata Lawrenca, bola jeho neobyčajná pevnosť mysle, ktorá bola dôkazom ušľachtilosti jeho duše vysoko pozdvihnutá nad obavy a strach z čohokoľvek, pretože žil v stálej prítomnosti Boha. Nad ničím nežasol, nič ho neudivovalo a nič ho nemohlo postrašiť. Pevnosť jeho mysle vyvierala z rovnakého zdroja ako všetky ostatné jeho cnosti. Vysoký názor, ktorý mal o Bohu, odhalil v jeho srdci dokonalý obraz Stvoriteľa v celej Jeho zvrchovanej Spravodlivosti a nekonečnej Milosti. Bol si istý, že Boh ho nikdy nesklame a že na neho môže zoslať len také veci, ktoré budú pre neho dobré. Sám o sebe bol odhodlaný nikdy Boha nezarmucovať, ale všetko konať a trpieť pre lásku ku Nemu.

            Jedného dňa som sa ho opýtal, kto bol jeho duchovným vodcom. Povedal mi, že žiadneho nemal a vždy vedel a veril, že žiadneho nepotrebuje. Rád, ku ktorému patril, a bohoslužba, mu určili jeho cestu vo vonkajších záležitostiach, a Evanjeliá určovali povinnosť vnútorného života v milovaní Boha z celého srdca. Pretože to všetko vedel, nezdal sa mu duchovný vodca potrebný. Mal však veľkú potrebu spovedníka (potreba spätného pohľadu a analýza svojho života).

            „Tí, kto v živote myslia len na svoje vlastné zvláštne sklony a pocity a nemajú nič dôležitejšieho na práci ako sa skúmať, či pociťujú zbožnosť alebo nie, tí nemôžu žiť nikdy v ráde. Naše nálady sa predsa neustále menia, niekedy pre našu lenivosť, inokedy z Božieho poriadku, ktorý strieda svoje dary podľa našich potrieb“.

            Brat Lawrence sa vždy pevne držal cesty viery, ktorá sa nikdy nemení. Bol pevný a stály, chcel vždy len vykonávať svoje povinnosti a to v tom postavení, do ktorého ho Boh postavil. Namiesto toho, aby pozoroval svoje sklony alebo sa zastavil, aby overoval cestu, ktorou sa uberal, upieral svoj pohľad iba na Boha, na cieľ svojej snahy a ponáhľal  ku Nemu svojimi každodennými skutkami pokornej povinnosti, spravodlivosti a lásky.

            Všetky svoje dni sa uberal v šľapajach svätcov bezpečnou  a istou cestou viery. Neodchyľoval sa od tejto osvedčenej cesty, ktorá vedie ku spáse vykonávaním cností. Na všetko ostatné sa pozeral podozrievavo. Jeho vysoko zdravý rozum a svetlo, poskytované jeho jednoduchou vierou, ho varovali pred skrytými úskaliami, ktoré človek nachádza v duchovnom živote a u ktorých toľko duší stroskotáva, keď sa nechávajú unášať prúdom zvedavosti a predstavivosti v túžbe po novinkách a ľudskom vedení.

            Tomu sa však je možné vyhnúť,  pokiaľ hľadáme len jedno – Boha.

            Takýmto životom pripravovaný brat Lawrence pozoroval blížiacu sa smrť bez vzrušenia. Jeho trpezlivosť bola po celý život skutočne veľká, ale ešte vyrástla, keď sa blížil koniec. Nebol nikdy ani pri maličkostiach popudlivý, aj keď nesmierne fyzicky trpel. Radosť sa neprejavovala len na jeho tvári, ale ešte viac v jeho slovách, takže tí, ktorí ku nemu prišli na návštevu, boli nútení sa pýtať, či už nemá bolesti. „Odpusťte mi“, povedal, „áno, trpím, bolí ma ten zápal na boku, ale môj duch je veselý a veľmi spokojný“. Návštevník na to povedal: „Predpokladajme, že by Boh chcel, aby ste trpel 10 rokov, čo potom?“ Na to odpovedal, že keby to bola Božia vôľa, že by trpel až do súdneho dňa a „dúfal by som pri tom, že mi bude naďalej Boh pomáhať vo svojej milosti, aby som to radostne znášal“.

            Jeho túžbou bolo, aby mohol trpieť z lásky ku Bohu. Keď vo svojej poslednej chorobe naozaj veľmi trpel, veľmi sa z toho tešil. Prosil bratov, aby ho obrátili na pravý bok, lebo vedel, že táto poloha vyvoláva veľkú bolesť a preto si želal zostávať v nej, aby uspokojil vytúžené želanie podstupovať utrpenie. Brat, ktorý ho ošetroval pri posteli, sa mu snažil trochu uľaviť, ale dva krát mu povedal „Ďakujem ti, drahý brat, ale prosím ťa, nechaj ma trochu trpieť pre lásku Božiu“. Často krát v hodine bolesti vrúcne vykrikoval „Môj Bože, uctievam Ťa vo svojich slabostiach. Teraz mám niečo, čo môžem niesť pre Teba, to je dobré, nech je to tak, nech môžem trpieť a zomrieť s Tebou“. Potom opakoval verše 51. žalmu „Stvor mi, Bože, čisté srdce. Neodvrhuj ma od Tvojej prítomnosti, obnov mi radosť z Tvojej spásy“.

            Keď sa blížila hodina, keď sa mal rozlúčiť s pozemským životom, zvolal vrúcne „Ó viera, viera!“ To bolo zrejme najvýznamnejšie vyznanie jeho života.

            Jeho uctievanie Boha nikdy  neprestalo. Jednému rádovému bratovi sa zveril, že skoro nepotrebuje vieru k tomu, aby realizoval Boha vo svojej duši, pretože jeho viera bola pohltená zrením.

            V temnotách tohto údolia, pred ktorým sa mnohí trasú, bola jeho nebojácnosť  ohromujúca. Keď  sa ho raz pýtali, odpovedal, že sa neobáva smrti ani pekla ani posledného súdu ani útokov zla.

            Jeho slová boli také plné útechy a milosti, že veľa bratov mu často kládlo otázky. Jeden sa ho opýtal, či vie, akou strašnou vecou je padnúť do rúk živého Boha, keď človek, nech je akýkoľvek, nemôže vedieť, či si zasluhuje lásku Božiu či nie. Brat Lawrence mu odpovedal: „Súhlasím, ale nemal by som si to želať vedieť, aby nevznikla vo mne samoľúbosť. Nemôžeme urobiť nič lepšie, ako sa úplne podriadiť Bohu“.

            Keď dostal posledné prijímanie, jeden z bratov sa opýtal, či je mu dobre a čím sa zapodieva v mysli. Odpoveď znela: „Robím to, čo budem robiť po celú večnosť, blahorečím Bohu, chválim a klaniam sa Mu a dávam Mu lásku celého svojho srdca. Je to naša jediná povinnosť, bratia, uctievať a milovať Ho, bez akejkoľvek myšlienky na čokoľvek iné.“ Jednému z rádových bratov, ktorí sa odporúčali modlitbám brata Lawrenca a ktorý ho poprosil, aby naliehavo žiadal Boha, aby získal pravého ducha modlitby, odpovedal, že z jeho strany bolo tiež potrebné úsilie, aby sa stal hodným takéhoto daru.

            To boli jeho posledné slová.

            Druhý deň v pondelok 12.februára 1691 bez akejkoľvek bolesti či zápasu, bez toho aby v najmenšej miere strácal sebaovládanie, brat Lawrence zomrel o deviatej hodine ráno v náručí Pána a svoju dušu odovzdal Bohu v mieri a kľude ako ten, kto práve zaspal.

            Nič nemôže poskytnúť jasnejší obrat pravej kresťanskej filozofie v praxi, ako život a smrť dobrého brata Lawrenca. Bol ďalší z tých, ktorí sa oddávna zriekali sveta, aby venovali srdce a svoje sily na pestovanie živého ducha a prichádzali ku poznania Boha. Bol jednou z tých zbožných duší, ktoré brali Evanjelium ako jediný rád a ktorý verne vyznávali filozofiu Kríža.

            Rovnako popisuje sv. Klement z Alexandrie v siedmej knihe „Stromaty“. Zdá sa, že mal na mysli práve takého aký bol brat Lawrence, keď hovorí, že modlitba je vynikajúcou záležitosťou filozofa, t.j. múdreho kresťana. Taký sa modlí na každom mieste a vždy  s tým, že nepoužíva veľa slov. Nemyslí si, že je vypočutý pre množstvo vysloveného, modlí sa v tajnosti v hĺbkach svojej duše, zatiaľ čo sa prechádza alebo hovorí so svojimi spoločníkmi, keď číta pri stole alebo pracuje. Jeho chvály dospievajú nepretržite ku Bohu, nielen ráno, na poludnie, ale oslavuje Boha vo všetkých činnostiach, tak ako Serafovia. Ustavičná kontemplácia pobožnosti o duchovných veciach ho robí pokorným, láskavým, trpezlivým, pri pokušeniach je však tvrdý ako oceľ a neposkytuje žiadny priestor pre potešenia alebo smútky.

            Radosť z kontemplácie, ktorú bez prestania využíva, bez toho aby sa jej nasýtil, ho robí necitlivým voči všetkým prázdnym ľubôstkam. Prebýva s láskou v Bohu a keďže dochádza vierou ku videniu Svetla Svetiel, nemá žiadne pochopenie pre chuť toho, čo svet ponúka. Láskou dosiahol už to, čo mu chýbalo a po ničom už netúži. Vo svojom živote získal Objekt túžby svojho srdca do miery akej bol schopný.

            Nemá dôvod pre obavy, pretože v tomto živote ho nič nemôže zraniť a nič odvrátiť od lásky ku Bohu. Nemá potrebu, aby učil svojho ducha tichu, keď vidí, že jeho myseľ je kľudná, je presvedčený, že všetky veci pôsobia spoločne pre dobro. Nič ho nevyrušuje, nepozná  hnev, žiarlivosť uňho nemá miesto. Miluje svojich blížnych nie pre ľudskú náklonnosť, ale ako objekt lásky milovaného a milujúceho Otca. Jeho duch je stály a nemeniaci sa, pretože všetky svoje cesty odovzdal Bohu a iba v Ňom spočíva.

            Rád by som ku tomuto portrétu pridal posledný dotyk z rúk veľkého majstra, toho, ktorý bol osvetlený svetlom viery viac ako celou vedou a gréckou filozofiou a viery mal rovnako ako brat Lawrence. Nikto sa mi nemôže čudovať, že porovnávam veľkých Majstrov a neznámeho laického brata, keď nachádzam v jeho jednoduchých slovách a živote rovnako plnú čistotu a dokonalosť v kresťanských pravidlách a praxi, akú nám dávali najväčšie svetlá cirkvi a ktoré všetky pochádzajú od Ježiša Krista. Ten sa ukrýva tým, ktorí majú svoje vlastné predstavy, sú skúšaní a opatrní a ktorí sa odhaľuje pokorným a malým v srdci.

            Nikto nemôže byť statočnejší a odvážnejší ako pravý kresťanský filozof, hovorí sv. Gregor Naziánsky. Všetko ide cez veľkosť jeho srdca. Odopiera všetkému, čo svet môže poskytnúť, pretože má krídla, ktorými vzlietne a nachádza útočište v Bohu. Nepozná hranice, i keď žije na zemi, ale ako človek je úplne v nebi, nevzrušený uprostred vášní. Vzdáva sa všetkého okrem vlastnej veľkosti odvahy a v odovzdávaní prekračuje tých, ktorí sa domnievajú, že ho zacláňajú.

            Prostriedkov pre život potrebuje len toľko, koľko je potrebné. Jeho jediným spojením je Boh. Povznášajúc sa nad všetkými vonkajšími vecami, jeho duša je bez škvrny, zrkadlom bez kazu, ktoré odráža Božstvo, bez toho aby primiešaval čokoľvek hrubé a pozemské. Denne pridáva nové svetlé cnosti ku tým, ktoré už má, až nakoniec prichádza ku Tomu, ktorý je prameňom svetla, v Jeho Svetle naozaj uvidíme Svetlo v deň dokonalého blaha, keď sláva Pravdy rozbije temnotu všetkých záhad.

            V tomto popise poznávame nášho laického brata a všetky mysle a srdcia jemu podobné.

            Aj keď brat Lawrence žil v skromnom zákutí, nie je nikto, nech je v akejkoľvek situácii či postavení, kto by nemohol čerpať veľký zisk z jeho života.

            Kto sú naplnení starostlivosťou o tento svet, tým hovorí, aby sa približovali k Bohu tým, že budú prosiť o jeho milosť, aby správne vykonávali svoje povinnosti a aby nezabúdali, že sa môžu pritiahnuť k Bohu, keď sú najviac zamestnaní, na trhu, tam kde sa ľudia zhromažďujú, alebo v chvíli oddychu.  Príkladom nášho dobrého brata Lawrenca budú pohnutí k tomu, aby vzdávali vďaku Bohu za všetku Jeho milosť a za dobro, ktorým ho inšpiruje. Množstvo chýb, ktoré majú, ho povedie k pokore pred Bohom.

            Na týchto stránkach nenájdete špekulatívnu zbožnosť alebo takú, ktorú možno prevádzať iba v kláštore. Je tu však záväzok ukladaný každému človeku, t.j. aby uctieval Boha a miloval Ho a my nemôžeme vykonávať túto velebnú povinnosť tak, ako by sme mali, pokiaľ nie je naše srdce láskou pevne spojené s Bohom a náš zväzok taký blízky, že nás núti, aby sme ku Nemu bežali každú chvíľu rovnako ako malé detí, ktoré nemôžu stáť rovno, pokiaľ nie sú podopierané rukami milujúcej matky.

            Spoločenstvo s našim otcom je všetko iné len nie ťažké, je veľmi ľahké a pre každého z nás veľmi potrebné. Toto má na mysli sv. Pavol, keď hovorí, že všetci kresťania stoja pod príkazom. Kto ho neprevádza a kto nepociťuje jeho veľkú nevyhnutnosť a kto nechápe svoju úplnú neschopnosť správne konať, ten je nevedomý o sebe samom, nevedomý o Bohu Otcovi a úplne nevedomý o svojej ustavičnej potrebe Ježiša Krista.

            Žiadne záležitosti sveta nemôžu slúžiť ako ospravedlnenie pre zanedbanie našej povinnosti. Boh je všade, na všetkých miestach a nie je kúsok miesta, kde by sme sa k Nemu nemohli pritiahnuť a počuť Ho hovoriť v našom srdci. S troškou lásky, len s malou troškou zistíme, že to nie je ťažké.

            Kto sú odtiahnutí od ťažkostí a zmätkov života, majú vždy väčšiu príležitosť nasledovať kroky brata Lawrenca. Keď sú z veľkej časti volí od ambícií a spoločenských zvyklostí sveta, čo spôsobuje usilujúcim najväčší nával starostí a ťažkostí, potom už nie je nič, čo by im prekážalo, aby sa uberali za príkladom nášho dobrého brata Lawrenca a zamietli všetky túžby, iné, ako by žili v každom okamihu svojho života a každý čin vykonávali pre lásku Božiu a dávali tak – podľa vlastných slov brata Lawrenca – všetko za všetko.

            Jeho príklad odpútanosti od sveta a jeho úplné zabudnutie na seba samého ho viedlo ku tomu, aby už nemyslel ani na svoje oslobodenie, len aby mal svoju myseľ voľnú pre Boha. Jeho príklad odpútanosti k tomu, čo život môže prinášať a jeho sloboda v duchovnom živote prinášajú požehnanie v najvyššej možnej miere.

 

 

Duchovné zásady

 

 

Všetky veci sú možné pre toho, kto verí,

ľahké sú pre toho, kto dúfa,

ľahšie pre toho, kto miluje

a ešte ľahšie pre toho, kto vytrvalo

uskutočňuje všetky tieto tri cnosti.

Brat Lawrence

 

 

Duchovné zásady

1.      Musíme usilovať o to, aby sme videli Boha a jeho slávu vo všetkom, čo robíme, hovoríme a podnikáme. Cieľ, ktorý by sme si mali klásť, je ponúknuť Bohu obeť dokonalého uctievania v tomto živote, v nádeji, že ho budeme uskutočňovať vždy a všade po veky. Mali by sme si stále uvedomovať, že iba za pomoci Božej milosti prekonáme množstvo ťažkostí, ktoré nás stretávajú v duchovnom živote.

2.      Keď vstupujeme do duchovného života, mali by sme dôkladne a hlboko rozvažovať o sebe. Tým dôjdeme k tomu, že si zaslúžime opovrhnutie, že sme nehodní niesť meno Krista, že sme náchylní na všetky druhy neduhov a prístupní nespočítateľným slabostiam, ktoré nás mučia, poškodzujú duševné zdravie a pôsobia, že kolíšeme v našich náladách a dispozíciach. Že sme naozaj bytosti, ktoré Boh má trestať a robiť pokornými nespočítateľnými súženiami a protivenstvami ako vnútornými tak aj vonkajšími.

3.      Božská prozreteľnosť plynie tak, že našim dušiam dovoľuje prechádzať všetkými možnými bolestivými skúsenosťami a obdobiami pokušení. Pre lásku k Bohu máme prechádzať najrôznejšie smútky a trápenia tak dlho, dokiaľ sa mu to javí potrebné. Bez podrobenia srdca a ducha vôle Božej nemôže existovať úplná oddanosť a dokonalosť. A je to iba kázeň, ktorá pomáha k našej náprave a k dokonalosti.

4.      Závislosť duše na milosti je tým úplnejšia, čím vyššie smeruje jej túžba. Milosť Božia je v každom okamihu najviac potrebná, pretože bez nej duša nemôže nič vykonať. Svet, telesnosť a diabol spájajú sily a svorne a neúnavne napádajú dušu. Duša, bez pokorného spoliehania na vždy prítomnú pomoc Božiu, je potom ťahaná dole, napriek jej odporu. Na vyššej úrovni potom spočívať sa zdá našej prirodzenosti neľahké, ale milosť nám to uľahčuje a prináša nám radosť.

 

 

Prax vedúca ku duchovnému životu

 

1.      Prax, ktorá je ako najsvätejšia, tak najvšeobecnejšia a najviac potrebná v duchovnom živote, je prax prítomnosti Božej. Je to výcvik duše, aby nachádzala radosť v jeho Božskom spoločenstve a aby udržiavala s Ním vždy a v každom okamihu pokorný a milujúci rozhovor bez stanovených pravidiel a metód. Tiež v každom čase nášho pokušenia s súženia, v čase suchosti duše, nechuti k Bohu, ba aj keď upadneme do nevery a naozaj hrešíme.

2.      Musíme sa nepretržite venovať tomuto cieľu, aby ovládol všetky naše myšlienky, stal sa sledom našich malých činov v spoločenstve s Bohom. Tieto činy však nesmú byť vymyslené, ale musia vyvierať prirodzene z čistoty a prostoty srdca.

3.      Všetky veci musíme prevádzať starostlivo a vážne, bez vášne a unáhlenosti, čo sú znaky nedisciplinovanej mysle. K našim úlohám musíme pristupovať kľudne, ticho a milujúcim spôsobom, s naliehavou prosbou k Nemu o požehnanie práce našich rúk. Tým držíme srdce a myseľ upevnené v Bohu a otĺkame tak hlavu zlého a zrážame jeho zbrane.

4.      Keď konáme v duchovných veciach alebo rozjímame o duchovných veciach, ba aj v nám stanovenom čase pobožnosti a zatiaľ čo náš hlas je pozdvihnutý v modlitbe, mali by sme prestať na malý okamih – ako často len môžeme, - aby sme Ho uctili v hĺbke našej bytosti a pocítili Ho, aj keď len letmo, ako by sme sa Ho ľahučko dotkli. Pretože nám nemožno inak, než poznávať, že Boh je s nami vo všetkom našom podnikaní a že On je v samej hĺbke a strede našej duše, prečo by sme Ho čas od času nevsunuli do nášho vonkajšieho podnikania, ba aj pri samotnej modlitbe, aby sme Ho uctili, velebili vo vnútri našej duše, naliehavo prosili o Jeho pomoc, ponúkali Mu službu nášho srdca a vzdávali Mu vďaky za všetku Jeho milujúcu láskavosť a nežnú milosť. Ktorá z ponúk môže byť Bohu viac vítaná ako vzdávať sa behom dňa vecí vonkajších zmyslov a stiahnuť sa do úkrytu duše za účelom Jeho uctievania? Ba čo viac, tým ničíme svoju seba lásku, ktorá môže existovať iba medzi zmyslovými predmetmi, a ktorej sa temer nevedomky zbavujeme v chvíľach tichého stiahnutia s Bohom. Naozaj nemôžeme dať Bohu väčší a lepší dôkaz našej dôvery a vernosti ako práve keď sa odlúčime od stvorených vecí a nájdeme radosť v Stvoriteľovi, aj keď to bude len na okamih. To neznamená, aby ste si raz navždy prestali úplne všímať vonkajších vecí okolo vás. To je nemožné. Opatrnosť, matka múdrosti, musí byť vašim vodcom.

5.      Naše skutky uctievania sú rozdúchavané a vedené vierou. Musíme úprimne veriť, že Boh je práve v našich dušiach a že ho musíme uctievať, milovať a slúžiť Mu v duchu a v pravde, že On naozaj všetko vidí a že sú Mu  všetky srdcia otvorené, ako naše vlastné, tak  všetkých ostatných Jeho bytostí, že On sám od Seba existuje a v Ňom všetky Jeho stvorenia žijú a pohybujú sa a majú svoje bytie.  Jeho dokonalosť je nekonečná a zvrchovaná a vyžaduje úplné podrobenie nás samých, našich duší a tiel. Z jednoduchej spravodlivosti mu dlhujeme všetky naše myšlienky, slová a činy. Ukážme, že náš dlh vyrovnáme.

6.      Sme povinní usilovne skúmať, ktoré z cností sa nám hlavne nedostávajú a ktoré sú pre nás najobťažnejšie zvládnuteľné. Mali by sme sa snažiť zistiť, ktoré hriechy nás najviac prenasledujú a tiež čas a okolnosti, kedy najčastejšie podliehame. V dobe boja mali by sme mať útočisko v Bohu s dokonalou istotou, že vytrvalo prebývame v prítomnosti Jeho Božského majestátu. V pokornej adorácii mali by sme Mu povedať naše zármutky a naše chyby a v láske ho prosiť o prispenie Jeho milosti. V našej slabosti máme v Ňom nájsť silu.

 

Ako sa na nás požaduje, aby sme uctievali Boha v duchu a pravde

 

Sú tri body, ktoré je nutné splniť:

1.      Uctievať Boha v duchu a pravde znamená ponúknuť Mu uctievanie, ktoré sme Mu povinní. Boh je Duch. Preto Ho musíme uctievať v duchu a pravde, t.j. že Mu venujeme pravé a pokorné duchovné uctievanie v samej hĺbke našej bytosti. Iba Boh Sám môže toto uctievanie sledovať, ktoré, keď je neustále ponúkané, sa nakoniec stane takmer prirodzené ako by sa On stal jedným s našou dušou a naša duša jedno s Ním. Prax to vyjasní.

2.      Uctievať Boha v pravde znamená uznať Ho takého, aký je a nás akí naozaj sme. Uctievať Ho v pravde je uznať zo srdca plynúcou úprimnosťou, čím Boh v pravde je, čo je, že je neobmedzene dokonalý, hodný nekonečného uctievania, nekonečne vzdialený hriechu a naplnený Božími atribútmi. Človek, ktorý nenapína všetky svoje sily, aby uctieval Boha, nemá príliš rozum.

3.      Uctievať Boha v pravde znamená priznať, že žijeme svoje životy úplne v protiklade Jeho vôle a napriek nášmu poznaniu. Keď s tým budeme súhlasiť, On nás rád uvedie do súladu so sebou.

 

Spojenie duše s Bohom

 

Existujú tri stupne spojenia duše s Bohom. Prvý stupeň je všeobecné spojenie, druhý je domnelé a tretie predstavuje skutočné.

1.      Obecný stupeň spojenia je vtedy, keď zistíme, že duša je spojená s Bohom výlučne milosťou.

2.      Domnelé spojenie (ktoré je v podstate tiež spojení, aj keď nie je skutočné) je našim stavom, keď sme s Ním spojení pomocou činnosti, ktorá vyžaduje (predpokladá) spojenie s Ním a to počas jej trvania.

3.      Skutočné spojenie je dokonalé spojenie. V predošlých stupňoch je duša pasívna, skoro ako keby driemala. V skutočnom spojení je duša intenzívne aktívna. Jej pôsobenie je rýchlejšie ako oheň, žiarivejšie ako slnko a nie je zakrývané žiadnym mrakom. Napriek tomu nás môže toto spojenie našimi pocitmi oklamať. Nie je to obyčajný plytký pocit, taký, ktorý nás núti ku bežnému zvolaniu: „Môj Bože, milujem Ťa celou silou srdca“. Je to skôr stav duše – keby sa len dal popísať slovami – ktorý je hlboko duchovný a predsa veľmi prostý, ktorý nás napĺňa radosťou, ktorá je naozaj tichá a plná lásky, ktorá je veľmi pokorná a veľmi úctivá, ktorá vysoko pozdvihuje dušu do výšin, kde pocit lásky ku Bohu sa vynucuje Jeho adoráciou a objatie s nehou, ktorú nemožno vyjadriť a kedy len prežitie nás môže o tom poučiť.

4.      Nie je nikto, kto by sa nepriznal, že Boh je nad našim porozumením. Keď chceme byť s Ním spojení, je treba vôli odoprieť všetky chute a radosti telesné aj duševné tak, aby bola odpútaná a bola nad všetkými vecami voľná pre lásku ku Bohu. Pokiaľ môže vôľa (v nejakom rozsahu) prísť ku poznaniu Boha, potom to môže dosiahnuť iba láskou. Je veľký rozdiel medzi chuťami, citovosťou vôle a jej pôsobením. Chute a citovosť vôle sú v duši ako vo svojich obmedzeniach. Zatiaľ čo jej pôsobenie, čo je vlastná láska, nachádza svoj jediný cieľ v Bohu.

 

 

O prítomnosti Božej

 

1.      Prítomnosť Božia znamená v predstavivosti alebo pochopením venovať nášho ducha Bohu, alebo si uvedomovať Boha ako prítomného, Jeho, ktorý je naším domovom.

2.      Mám priateľa, ktorý precvičoval štyridsať rokov uvedomovanie si prítomnosti Božej. Dával tomu veľa mien, niekedy to nazýval jednoduchým činom, alebo tiež jasným a zreteľným poznávaním Boha, inokedy to nazýval pohľadom akoby za sklom, milujúcim pohľadom alebo vnútorným pocitom Boha, alebo to označoval za čakanie na Boha, ako tichý rozhovor s Ním, útulok v Ňom, Život a Mier v duši. Tento priateľ mi povedal, že všetky spôsoby, v ktorých vyjadroval svoj pocit prítomnosti Boha, prichádzali ku tomu istému. Táto prítomnosť naplnila jeho dušu úplne prirodzene.

3.      Neustálym úsilím, neustálym pripomínaním mysle na prítomnosť Boha sa v človeku utvorí taký návyk, že hneď ako sa uvoľní od svojho bežného zamestnania, ba často aj keď sa ním zapodieva, jeho duša sa pozdvihuje nad všetky svetské záležitosti bez akéhokoľvek vlastného pripomínania a zotrváva v Bohu ako vo svojom centre a mieste odpočinku. Radosť duše je úplná – a to je to, čo sa nazýva skutočnou prítomnosťou. Pociťujeme, že vo svete je len On, Boh, a my sme s Bohom v nepretržitom rozhovore.

4.      Všimnite si však, že styk s Bohom sa odohráva v hĺbke bytosti. Tam hovorí duša ku Bohu, srdce ku srdcu a nad dušou, ktorá je v rozhovore, sa rozprestrie nesmierny, hlboký mier. To všetko prebieha bez toho, aby sa to dotýkalo duše. Čím viac horí (duša), tým skôr sa (zlo) vypáli. Naozaj zriedka kedy sa prešmykne starosť zo sveta do mieru, ktorý je vo vnútri.

5.      Keď sa vrátime ku našim úvahám o prítomnosti Božej, potom musíme vedieť, že nežné a milujúce svetlo Božej tváre objíma dušu plamenne, velebne a božsky a tak v nej nepozorovane roznecuje oheň lásky, že sme nútení sa ovládať, keď chceme utlmiť vonkajší výraz našich pocitov.

6.      Bolo by veľkým prekvapením keby sme vedeli, aký kontakt drží dušu v tom čase s Bohom, ktorý sa zdá tak sa radovať z tohto spojenia, že udeľuje duši, ktorá by s radosťou prebývala vždy s Ním, priazeň nad pomyslenie. Navyše, akoby sa obával, že by sa duša mohla zasa stočiť ku pozemským veciam, stará sa o ňu v hojnosti, takže duša nachádza vo viere Božský pokrm, radosť, ktorá nemá hraníc a prekračuje všetky predstavy a túžby a to všetko bez akejkoľvek snahy z jej strany, len za prostého súhlasu.

7.      Prítomnosť Božia je takto životom a výživou duše a s pomocou Jeho milosti môžeme ju dosiahnuť usilovným použitím prostriedkov, ktoré teraz v ďalšom uvediem:

 

Prostriedky na dosiahnutie prítomnosti Božej

 

1.      Prvou podmienkou je veľká čistota v živote. Mali by sme byť na stráži, aby sme nemysleli alebo nepovedali niečo, čo by sa mohlo nepáčiť Bohu. A keď sa také veci stanú, mali by sme venovať pozornosť pokániu a pokorne prosiť o odpustenie.

2.      Druhou vecou je veľká svedomitosť v prevádzaní praxe Jeho prítomnosti a v udržiavaní pohľadu duše na Boha vo viere, tichosti, pokore, láske, bez toho aby dovolil vstup nejakej úzkostlivej starostlivosti či nepokoja.

3.      Keď začnete s nejakou úlohou, nezabudnite hľadieť na Boha, hoc len na chvíľku, a rovnako tak aj na konci svojej úlohy. Keďže túto prax nemožno získať bez toho, aby ste jej nevenovali veľa času a trpezlivosti, nezúfajte nad množstvom svojich pádov. Naozaj, túto schopnosť si osvojujeme len veľmi ťažko, keď sa však dosiahne, aká veľká je naša radosť.

Je predsa správne, aby srdce, ktoré je prvou a poslednou vecou v živote a ktoré vládne nad celým telom, bolo zároveň prvým a posledným, kto miluje a uctieva Boha, ako na začiatku tak na konci každej činnosti, či už duchovnej alebo telesnej a všeobecne pri všetkých záležitostiach života. Preto by sme mali usilovať o zvyk hľadieť na Boha vo svojom srdci. Ako som už povedal, užitočnú poslušnosť srdca musíme nadobudnúť úplne jednoducho, bez napätia a veľkého rozmýšľania.

4.      Tým, ktorí sa vydali na túto cestu, rád by som poradil, aby v skrytosti ponúkli Bohu niekoľko slov: „Môj Bože, som úplne Tvojim. Ó Bože lásky, milujem Ťa celým svojim srdcom. Pane, urob moje srdce totožné s Tvojim“. Alebo podobné iné slová, ktoré nám s láskou samé vstupujú na myseľ. Majte sa však na pozore, aby sa myseľ zasa nevrátila späť ku svetu. Podržte ju zameranú iba na Boha a keď bude takto podrobená vôli, bude prinútená prebývať s Bohom.

5.      Táto prax prítomnosti Božej je na začiatku dosť namáhavá, avšak keď je pozorne dodržiavaná, pôsobí v duši nepozorovane a s najpodivuhodnejšími výsledkami. V hojnej miere priťahuje Božiu milosť a nepostrehnuteľne vedie dušu k vždy prítomnej vízii Boha milujúceho a milovaného, čo je modlitbou, ktorá je najviac duchovná, skutočná, najslobodnejšia a najviac život dávajúca.

6.      Pamätajte, že na dosiahnutie tohto stavu musíme naše zmysly umŕtviť vzhľadom na to, že žiadna duša, ktorá nachádza potešenie vo svetských veciach, nemôže nájsť plnú radosť v prítomnosti Božej. Byť s Ním znamená opustiť stvorené.

 

Dobrodenie, ktoré pochádza z prítomnosti Božej

 

1.      Prvé dobrodenie, ktoré duša získava z prítomnosti Božej je, že pri všetkom dianí v živote je viera živšia a aktívnejšia, hlavne keď pociťujeme svoju nedostatočnosť a dostávame prispenie Jeho milosti, keď sme zvádzaní na zlé a v čase pokušenia. Keď si duša privykne na toto počínanie, berie vieru ako svojho vodca a prostým pripomínaním vidí a cíti Boha prítomného a vzýva ho volne s istotou odpovede a dostáva podporu vo všetkých potrebách. Zdá sa, že vierou sa duša priťahuje do blízkosti stavu blažených – čím viac postupuje, tým živšie viera rastie, až sa nakoniec stane oko viery také prenikavé, že duša môže temer povedať, že viera je pohltená pohľadom – vidím a zažívam.

2.      Prax prítomnosti Božej nás posilňuje v nádeji. Naša nádej rastie v pomere k nášmu poznaniu. Ako naša viera preniká do skrytých mystérií Boha, začne nachádzať v Ňom nezrovnateľnú krásu, ktorá nekonečne prekračuje všetko pozemské, rovnako ako krásu najsvätejších duší a anjelov. Naša nádej stále mocnejšie prebýva a rastie keď je živená a povzbudzovaná plnosťou blaha, po ktorom túži a ktoré už z časti ochutnáva.

3.      Nádej vdychuje do vôle nedôveru k veciam videným a spaľuje ju stravujúcim ohňom Božskej lásky, lebo Božská láska je v skutočnosti stravujúcim ohňom, ktorý premieňa na popol všetko, čo je protikladné s Jeho vôľou. Božská prítomnosť spôsobuje v srdci posväcovanú horlivosť, posvätné zanietenie, svätý žiar a silnú vášeň, aby Boh bol poznaný, milovaný a uctievaný a aby Mu bolo slúžené všetkými Jeho stvoreniami.

4.      Praxou prítomnosti Božej, vytrvalým pohľadom na Neho, dochádza duša k poznaniu Boha v plnosti a hĺbke, v nezastrenej Vízii. Všetok život prechádza v neprestávajúcich činoch lásky a uctievania, kajúcnosti a jednoduchej dôvere, v chvále a modlitbe, v službe. Niekedy sa zdá život naozaj byť len jedinou neprerušovanou praxou jeho Božskej prítomnosti.

 

Viem, že nie je veľa tých, ktorí dosiahnu tento stav. Je to milosť, ktorú Boh udeľuje len veľmi máloktorým vybraným dušiam, pretože Nezaclonená Vízia je dar z Jeho rúk, v ktorých je všetko v hojnosti obsiahnuté. Tým však, ktorí by sa radi zapodievali týmto svätým cvičením, nech je povedané v úteche, že Boh málokedy odopiera dar tým, kto naozaj po tom túži. A keď odopiera túto korunujúcu milosť, potom buďte pevne uistení, že praxou prítomnosti Božej, s pomocou Jeho všetky v dostatku poskytujúce milosti, môže duša dosiahnuť stav, ktorý sa Nezastrenej Vízii veľmi blíži.

 

Myšlienky

 

 

„Ver mi, maj za stratený každučký deň,

ktorý si nevyužil na milovanie Boha.“       

 

 

Čo robím, alebo ako trpím, nehrá žiadnu rolu, pokiaľ prebývam v láske, spojený s vôľou Božou – to je moja celá úloha.

Som v Božích rukách a On má so mnou svoje dobré zámery. Preto si nerobím starosti s tým, čo by mi niekto mohol urobiť. Keď nebudem môcť slúžiť Bohu tu, nájdem kdekoľvek inde miesto, kde Mu budem môcť slúžiť.

Prax prítomnosti Božej je najkratšia a najľahšia cesta, ako dosiahnuť kresťanskú dokonalosť. Je formou a životom cnosti, je veľkou ochranou pred hriechom. Prax sa stane ľahkou, keď máme dosť odvahy a dobrej vôle.

Celý svet mi už nepripadá skutočný. Všetko, čo moje vonkajšie oči vidia, prebieha ako fantázia alebo sny. To, čo vidím očami duše je jedine to, po čom túžim, a keď to nie je ešte vlastníctvo túžby môjho srdca, potom som plný smútku a omdlievam na duchu. Na jednej strane oslnený jasnosťou Slnka Spravodlivosti, Rozptyľovačom tieňov noci a na druhej strane s očami stemnenými vlastným hriechom, pociťujem občas, ako by som bol vedľa seba. A predsa vykonávam svoju bežnú povinnosť prebývaním v prítomnosti Božej s pokorou bezcenného, predsa však verného sluhu.

Od chvíle, keď som vstúpil do života rádu, pozeral som sa na Boha ako na cieľ a koniec všetkých myšlienok a citov duše. Ako nováčik som sa namáhal dosiahnuť presvedčenie o pravde Božskej Bytosti skôr svetlom viery ako intelektom. Touto krátkou a istou metódou som vrástol do poznania o tomto Objekte lásky, v Ktorého prítomnosti som sa rozhodol neustále prebývať. Tým, že som bol úplne zaujatý veľkoleposťou a majestátom tejto Nekonečnej Bytosti, išiel som priamo na miesto, ktoré pre mňa povinnosť vyznačila – do kuchyne. Keď som tam vykonal všetko, čo sa na mne požadovalo, venoval som modlitbe každý čas, ktorý mi zostal ako pred začatím práce, tak aj po jej ukončení. Kým som nejakú úlohu začal, hovoril som Bohu s detskou dôverou: „Ó Bože, pretože Ty si so mnou a je Tvojou vôľou, že sa teraz musím zapodievať vonkajšími povinnosťami, naliehavo Ťa prosím, pomôž mi svojou milosťou, aby som mohol pokračovať v Tvojej prítomnosti. Do konca mojej práce, ó Pane, buď so mnou pri tejto mojej práci a prijmi prácu mojich rúk a prebývaj v mojom srdci v celej Tvojej plnosti“.

Ako som sa už zmienil, pokračoval som ďalej v dôverných rozhovoroch s Ním a ponúkal som Mu svoje malé skutky a prosil Ho pri tom naliehavo o nesklamávajúci príspevok Jeho milosti. Keď som skončil svoju povinnosť, skúmal som, ako som ju vykonal. Keď som ju našiel dobre urobenú, vzdal som vďaku, keď zle, naliehavo som poprosil o prepáčenie a bez toho aby som strácal odvahu, vyrovnal som svojho ducha a vrátil som sa znovu do Jeho prítomnosti, ako by som sa od Neho nikdy nevzdialil. Keď som sa takto po každom páde vzchopil a keď som všetko vykonával neúnavne vo viere a láske, došiel som do stavu, v ktorom mi je neľahké nemyslieť na Boha, tak ako mi to bolo na začiatku ťažké.

Ó Pane, ó Bože bohov, aký si Ty nádherný vo všetkých svojich myšlienkach, ktoré sú nad všetkým našim chápaním, aké prenikavé sú všetky Tvoje zámery v pôsobení Tvojich rúk, Ty všemocný!

Všetko, čo som od ľudí počul, čo sa týka Boha, čo som čítal alebo pochopil o Ňom, to všetko ma nemôže uspokojiť. Ako by sme Ho mohli popísať, ako by sme mohli nájsť slová, ktorými Ho vykresliť, keď je nekonečný v dokonalosti?

Iba viera Ho môže odhaliť alebo ma poučiť, čím je. Vierou sa naučím veľmi rýchlo a viac o Bohu, ako by som bol schopný sa naučiť štúdiom mnoho rokov na školách. Ó viera, viera, ty podivuhodná dobrá sila, ktorá osvetľuješ ducha človeka a vedieš ho k poznaniu jeho Stvoriteľa. Ó, ty najľúbeznejšia cnosť, tak málo známa a ešte menej žitá, ktorá však raz poznaná si naplnená slávou a plnosťou nevyjadriteľného požehnania.

Najväčšie uznanie a slávu, ktorú môžeme Bohu vzdávať, je úplná nedôvera v naše vlastné sily a zverenie sa úplne do Jeho ochrany.

Ó Pane, pocit Tvojej lásky ma temer premáha. Keď je to Tvoja vôľa, obdar týmito svojimi prejavmi milujúcej láskavosti tých, ktorí Ťa nepoznajú a vtiahni ich do služby Tebe. Mne postačí, keď mám bohatstvo, ktoré poznaním Teba viera prináša. Pretože však nesmiem odmietnuť pôvab Tvojej štedrej ruky, prijmi moje velebenie, Pane. Naliehavo Ťa prosím, prijmi opäť tie dary, ktoré si mi nadelil, pretože Pane, Ty vieš, že nehľadám Tvoje dary,  ale Teba samého a moje srdce nepozná kľud, dokiaľ Ťa nenájde.

Ó Pane, rozšír priestory môjho srdca, aby som mohol nájsť miesto pre Tvoju lásku. Drž ma svojou mocou, aby ma nestrávil oheň Tvojej lásky.

Prax prítomnosti Božej je veľkým zapojením, ktoré nám pomáha sa modliť v pravde. Krotí myseľ, aby sa cez deň voľne netúlala a drží ju vytrvalo upevnenú na Boha. Takto zostane pokojne kľudná aj v hodine modlitby.

Život je plný nebezpečenstiev  a skrytých úskalí, o ktoré stroskotávame, keď sme bez priebežnej posily Božou milosťou. Samozrejme, ako o ňu môžeme prosiť, keď nie sme s Ním? Ako s Ním môžeme byť, keď s Ním nie sú vždy naše myšlienky? Ako by mohol byť v našich myšlienkach, pokiaľ si nevytvoríme návyk prebývať v Jeho prítomnosti a v nej prosiť o milosť, ktorú potrebujeme v každom okamihu nášho života?

Keď chcete postupovať v duchovnom živote, potom sa musíte pri subtílnych rozhodnutiach a jemnom zvažovaní vyhýbať spoliehaniu sa výhradne len na intelekt. Nešťastní sú tí, ktorí v ňom hľadajú svoje vytúžené uspokojenie. Stvoriteľ je veľkým učiteľom pravdy. Môžeme veľa rokov usilovne premýšľať, ale plnšie a oveľa hlbšie je poznanie skrytých vecí viery a Jeho samého, ktoré nechá zažiariť ako svetlo v srdciach pokorných.

Nič nám nemôže dať v životných ťažkostiach a smútku také uspokojenie ako milujúce spojenie s Bohom. Keď je pozorne prevádzané, potom zlá, ktoré prepadnú telo, sa nám budú zdať ľahké. Boh často určí, aby sme trpeli telom, aby sme očistili dušu a aby nás prinútil prebývať v Ňom. Ako  môže pociťovať bolesť ten, koho život je ukrytý v Bohu a ktorého jedinou túžbou je Boh? Uctievajme Ho pri našich neduhoch a ponúkajme Mu naše smútky práve keď nás sužujú a tak ako prosí dieťa otca, poprosíme Ho s nežnou prosbou, aby nám dal silu a tvaroval našu vôľu podľa Jeho vôle. Pre chorých sú veľmi vhodné krátke modlitby, pretože sú zázračné kúzlo proti žiaľu.

Ach, keby som vedel, že moje srdce nemiluje Boha, ihneď by som ho vytrhol.

Ó, milujúca láskavosť, taká stará a stále taká nová, príliš neskoro som ťa začal milovať. Vy ste mladí, moji bratia, zaprisahám Vás, majte preto poučenie z môjho poznania, že som v dobách svojej mladosti sa príliš málo staral o Boha. Zasväťte všetko Jeho láske. Keby som Ho len skôr poznal, keby mi bol niekto vtedy povedal to, čo vám hovorím, nebol by som tak dlho odkladal lásku k Nemu. Verte mi, berte za stratený každučký deň, ktorý ste nevyužili na milovanie Boha.

 

 

Štyri rozhovory

„V tvojej prítomnosti je plnosť radosti.“

 

Prvý rozhovor

 

Prvý raz som videl brata Lawrenca 3.8.1966. Povedal mi, že mu Boh dal neobyčajnú priazeň, keď ho v osemnástich rokoch obrátil.

Hovoril, že v zime zbadal strom bez lístia. Vtedy si uvedomil, že za krátky čas sa lístie znovu obnoví a potom sa objavia kvety a plody. Dostal taký vznešený pohľad na Prozreteľnosť a moc Božiu, ktorá sa už nikdy nevymazala z jeho duše. Tento pohľad ho prakticky uvoľnil zo sveta a vznietil v ňom takú lásku k Bohu, že nemôže povedať, či za štyridsať rokov, ktoré medzitým od toho času uplynuli, táto láska ešte ďalej narástla.

Bol sluhom u pána pokladníka M. Fleuberta a bol veľmi nemotorný a všetko rozbil.

Usiloval o to, aby sa dostal do kláštora domnievajúc sa, že tam bude pykať za svoju neohrabanosť a chyby, ktorých sa dopúšťal. Boh ho však sklamal, pretože sa v tomto stave stretol iba so zadosťučinením.

Hovoril, že sa máme upevniť v pocite prítomnosti Boha a viesť s ním neustály rozhovor. Je samozrejme hanebné zanedbať takýto rozhovor a myslieť na maličkosti a nerozumnosti.

Ďalej hovoril, aby sme živili a udržiavali v našej duši vznešené myšlienky na Boha. Tým, že Mu budeme oddaní, získame veľkú radosť.

Mali by sme osviežiť a oživiť našu vieru. Je žalostné, že jej máme tak málo a že namiesto, aby človek bral vieru za pravidlo svojho chovania, zapodieva sa všedným uctievaním, ktoré denne mení. Cesta viery je duchom kresťanstva  a stačí, aby nás priviedla k vysokému stupňu dokonalosti.

Máme sa úplne odovzdať Bohu ako vo veciach pomíňajúcich tak duchovných a hľadať naše uspokojenie iba v naplnení Jeho vôle, jedno, či nás vedie k utrpeniu alebo k úteche, lebo všetko bude rovnaké pre dušu, ktorá je skutočne odovzdaná.

V suchosti je samozrejme potrebná vernosť, rovnako ako pri nezáujme a mrzutosti v modlitbe, keď Boh skúša našu lásku k Nemu. Vtedy je čas, aby sme robili dobré a pôsobivé skutky odovzdanosti, čím človek sám často veľmi podporí svoj duchovný pokrok.

Taktiež sa zmienil o biede a hriechu, o ktorom denne počúval. Hovoril, že sa nečuduje, ba naopak, je prekvapený, že toho nie je viac, keď berie do úvahy zlomyseľnosť, ktorej je hriešnik schopný. Pokiaľ ide o neho, on sám sa za nich modlí, pretože vie, že Boh im môže ukázať cestu a napraviť ich, keď to bude Jeho vôľa. On však si už potom svoju myseľ ich hriechmi nezaťažuje.

Aby sme dosiahli odovzdanosti, akú Boh požaduje, je potrebné, aby sme pozorne sledovali všetky žiadosti, ktoré sa pridružujú ako k hmotným, tak k duchovným záležitostiam. Tým, ktorí naozaj túžia slúžiť Bohu, Boh poskytne svetlo, aby osvetlil ich žiadosti. Brat Lawrence hovoril, keď je to mojim úmyslom Bohu úprimne slúžiť, môžem k nemu (ku bratovi Lawrencovi) prichádzať, ako často sa mi zachce, bez toho, aby som sa musel obávať, že obťažujem. Keď však nie, už by som sa nemal viac objaviť.

 

3.august 1666

 

 

 

 

 

Druhý rozhovor

 

Hovoril, že bol vždy ovládaný láskou bez sebeckých hľadísk. Keď sa rozhodol, že lásku k Bohu urobí cieľom všetkých svojich činností, našiel veľa dobrých dôvodov na spokojnosť so svojou metódou. Mal radosť, keď mohol z lásky k Bohu zdvihnúť steblo zo zeme a hľadať iba Jeho a nič iné, ba ani Jeho dary nie.

Dlho bol skleslý na duchu, pretože bol presvedčený, že je stratený a zablúdil. Všetci ľudia sveta ho nemohli presvedčiť o opaku. Sám však uvažoval takto: „Do kláštorného života som vstúpil pre lásku k Bohu a snažím sa konať iba pre Neho. Nech sa so mnou stane čokoľvek, či budem zatratený alebo spasený, vždy budem vykonávať činy iba z lásky k Bohu a snažím sa konať iba pre Neho. Pri najmenšom budem mať prospech z toho, že až do smrti som urobil všetko, aby som Ho miloval.“ Tieto duševné trampoty trvali štyri roky a veľa vtedy trpel.

Od toho času prebiehal jeho život v dokonalej slobode a neustálej radosti. Svoje hriechy postavil medzi seba a Boha, ako by Mu tým hovoril, že si Jeho láskavosť nezasluhuje. Boh však stále pokračoval v hojnom vyjadrovaní priazne.

Aby sme si vytvorili zvyk neustále s Ním hovoriť a zdieľať všetko, čo robíme, musíme sa Mu najskôr venovať s určitým úsilím, ale po troche úsilia zistíme, že Jeho láska nás vnútorne povzbudzuje a že nemáme potiaže.

Očakával, že príjemné dni, ktoré mu Boh poskytol, budú vystriedané bolesťou a utrpením, ale nevzrušoval sa nad tým, pretože dobre vedel, že sám pre seba nič nezmôže a že Boh mu nepochybne poskytne silu, aby to mohol znášať.

Keď nastala možnosť vykonať nejakú cnosť, vložil sa do rúk božích hovoriac: „Pane, nemôžem to urobiť, pokiaľ mi na to nedáš spôsobilosť“. Potom dostal síl viac než dosť.

Keď sklamal vo svojej povinnosti, potom priznal proste svoju chybu a povedal Bohu: „Nikdy sa nebudem inak správať, keď to necháš na mňa. Ty musíš zamedziť mojim omylom a zlepšiť, čo je zlé“. Potom už si s tým nerobil ďalšie starosti.

Mali by sme s Bohom jednať s najväčšou prostotou a hovoriť k Nemu úprimne a jasne a úpenlivo Ho prosiť o pomoc v našich záležitostiach tak, ako prichádzajú. Božia pomoc bola vždy na mieste, o čom sa mohol často presvedčiť.

Hovoril, že to bolo nedávno, čo bol poslaný do Burgundska, aby tam nakúpil zásobu vína pre Rád. Bola to pre neho veľmi nevítaná úloha, pretože nemal talent na obchod a pretože bol telesne neschopný. Po člne sa nemohol pohybovať ináč, len  sa vždy prevalil cez sudy. Ale nelámal si s tým hlavu a ani nad kúpou vína. Hovoril Bohu, že „je to On, kto sa má zapodievať obchodom“ a tiež neskôr zistil, že všetko bolo veľmi dobre urobené. Rok pred tým bol s rovnakým poslaním v Auvergne a ani nevie, ako sa to zbehlo, ale že to prebehlo pri veľkej spokojnosti všetkých.

Podobne to bolo tiež s jeho zamestnaním v kuchyni (ku ktorému mal prirodzene veľký odpor). Keď si privykol vykonávať tu všetko pre lásku Božiu a s modlitbou pri všetkých príležitostiach a s prosbou o Jeho milosť, aby prácu dobre vykonal, pätnásť rokov tu v zamestnaní nachádzal všetko ľahké.

Hovoril, že je veľmi spokojný so svojim terajším miestom, že je však pripravený opustiť ho tak ako to urobil pred tým, pretože nachádza radosť vždy v každom stave, keď pri tom môže konať malé skutky pre lásku ku Bohu.

Nerobil rozdiel medzi predpísaným časom na modlitbu a ostatným časom. Samozrejme, že sa odobral na modlitby podľa pokynov nadriadených, ale neprial si veľa odlúčenosti a nežiadal o ňu, pretože ani najintenzívnejšia služba nedokázala odvrátiť jeho pozornosť od Boha.

Pretože poznal svoju povinnosť milovať Boha vo všetkých veciach a pretože o to usiloval, nemal potrebu žiadneho duchovného radcu, ktorý by mu radil, ale mal  veľkú potrebu spovedníka, ktorý by mu dával rozhrešenie. Na svoje chyby bol veľmi úzkostlivý, ale nemohli mu zobrať odvahu. Priznával ju Bohu a nežiadal o jej prepáčenie. Keď tak urobil, v mieri znovu zaujal svoju zavedenú prax lásky a uctievania.

Potiaže mysle nikomu nezveroval, vedel však cez svetlo viery, že Boh bol prítomný a uspokojil sa s tým, že všetku svoju činnosť smeroval na Neho, t.j. vykonával ju s túžbou urobiť Mu radosť, nech sa stane čokoľvek.

Zbytočné myšlienky kazia všetko, zlo začalo tu. Je potrebné byť na stráži a odmietať ich, ako náhle zbadáme ich nevhodnosť pri preberanej veci, či pri našej spáse a ihneď sa vrátiť k nášmu spoločenstvu s Bohom.

Na začiatku často strávil čas určený ku modlitbe tým, že odmietal túlavé myšlienky a zasa do nich padal. Nikdy nebol schopný usmerňovať svoje uctievanie pomocou určitých metód, ako to robia iní. Predsa len zozačiatku určitý čas meditoval, ale po čase to od neho odpadlo, ani nevie ako.

Prehlasoval, že akékoľvek telesné umŕtvovanie a iné cvičenia sú bez úžitku, pokiaľ neslúžia na dosiahnutie spojenia s Bohom láskou. Starostlivo si premyslel, že najkratšia cesta je ísť priamo ku Nemu s nepretržitou láskou a s pocitom, že všetko koná pre Jeho blaho.

Mali by sme dobre vidieť veľký rozdiel medzi činmi porozumenia a činmi vôle. Prvé sú pomerne malej hodnoty a druhé sú všetkým. Našou jedinou vecou je milovať Boha a nachádzať v Ňom potešenie.

Všetky možné druhy umŕtvovania – keď sú bez lásky k Bohu – nemôžu zahladiť čo len jediný hriech. Bez strachu máme očakávať prepáčenie našich hriechov cez krv Ježiša Krista, keď budeme jednoducho usilovať o to, aby sme Ho milovali z celého svojho srdca. Zdá sa, že Boh dal najväčšiu priazeň najväčším hriešnikom ako význačné svedectvo jeho milosti.

Najväčšie bolesti a radosti tohto sveta nie sú ničím v porovnaní s tým, čo v tomto smere zažil v duchovnom stave. Preto sa o nič nestaral, ničoho sa nebál a túžil po jedinej veci, po Bohu, a veľmi usiloval o to, aby sa proti nemu neprehrešil.

Netrpel pochybnosťami. Hovoril: Keď sklamem vo svojej povinnosti, okamžite to oznámim a hovorím pri tom, že toto mám vo zvyku a nebudem si počínať inak, keď to Boh nechá len na mne. Keď nesklamem, potom Mu ďakujem a viem, že to prichádza od Neho.

 28.septrembra 1666

 

Tretí rozhovor

 

Brat Lawrence mi povedal, že základom jeho vlastného duchovného života je skutočne vysoký názor a hlboká úcta k Bohu. Keď to raz  dobre pochopil, nemal inej starosti ako odmietať svedomito a okamžite každú inú myšlienku, aby mohol prevádzať všetky svoje činnosti pre lásku k nemu. Občas sa stalo, že nemal počas určitej chvíli myšlienku na Boha, ale to ho neznepokojovalo. Keď oznámil Bohu svoju mizernosť, vrátil sa k Nemu s ešte väčšou dôverou v Neho, väčšou o to, ako viac poznal svoju úbohosť tým, že na Neho zabudol.

Dôveru, ktorú vkladáme v Boha, je Bohu veľmi milá a priťahuje veľké milosti.

Je nielen úplne nemožné, aby nás Boh podviedol, ale tiež, aby nechal dlho trpieť dušu, ktorá je Mu dokonale podrobená a ktorá je odhodlaná zniesť pre Jeho blaho čokoľvek.

Keď býval v myšlienkach nepripravený, keď bol zamestnaný svojou prácou, zažil často krát rýchlu pomoc Božej milosti. Keď však mal možnosť na Boha myslieť, našiel v Bohu, ako v čistom zrkadle, všetko pripravené, čo má urobiť.

Nespomínal si na to, čo robil, keď už bolo po tom. Keď vstal od stola, nevedel, čo jedol. Avšak mal na mysli stále jediný cieľ: vykonávať všetko pre Boha, z lásky k Nemu. Ďakoval mu, že riadil jeho činy a to v každom okamihu života. Počínal si pritom úplne proste, že sa vždy držal v prítomnosti Božej.

Keď ho niekedy jeho vonkajšia činnosť odviedla od myšlienky na Boha, potom každé znovu pripomenutie na Neho naplnilo jeho dušu radosťou a blaženosťou, že sa musel až veľmi ovládať.

Počas svojho bežného zamestnania bol viac spojený s Bohom, ako keď sa odobral za účelom uctievania do ústrania. Vedel, že z neho vychádza  s veľkou suchosťou ducha.

Očakával v budúcnosti veľké bolesti na tele aj na duchu. Najhoršie pravdaže čo by ho mohlo stretnúť, bolo, keby stratil pocit Boha, ktorý tak dlho zažíval. Ale dobrota Božia ho uistila, že sa ho plne nezriekne a že mu dá silu, aby znášal akékoľvek zlo, ktoré On dovolí, aby sa mu prihodilo. Preto sa ničoho nebál, aj keď nemal žiadnu možnosť sa poradiť o svojej duši. Keď sa o to pokúsil, bol z toho vždy viac zmätený. Bol si vedomý svojej pripravenosti položiť život pre lásku k Bohu, preto nemal žiadnu obavu z nebezpečenstva. Dokonalé oddanie sa Bohu je istou cestou do nebies, je to cesta, na ktorej máme vždy pre naše konanie dostatok svetla.

Na začiatku duchovného života mali by sme byť starostliví vo vykonávaní svojich povinností a v sebazapieraní. Potom však  nasledujú nevyjadriteľné radosti. V ťažkostiach máme hľadať len útočište v Ježišovi Kristovi a prosiť o Jeho milosť, s ktorou všetko sa stane ľahké.

Je veľa tých, ktorí nerobia pokroky v duchovnom vývoji, pretože sa primkýnajú na pokániach a špeciálnych cvičeniach, zatiaľ čo si nevšímajú lásku k Bohu, ktorá je cieľom. To sa jasne prejavuje v ich práci a je tiež dôvodom, prečo vidíme tak málo skutočnej cnosti.

Pre to, aby sme mohli ísť ku Bohu, nie je treba ani umenia ani veda, ale iba srdce, také, ktoré je rozhodne odhodlané sa nevenovať ničomu inému iba Jemu, pre Jeho blaho a milovať len Jeho.

12.november 1666

 

Štvrtý rozhovor

 

Brat Lawrence so mnou hovoril so zápalom a s veľmi otvoreným srdcom a zameral sa na spôsob, ako sa uberať k Bohu, o čom bolo už čiastočne hovorené.

Povedal mi, že všetko spočíva na tom, aby sa naše srdce zrieklo všetkého, o čom cíti, že nevedie k Bohu. Ďalej, že by sme si mali navyknúť na nepretržitý rozhovor s Ním, v prostote, bez akejkoľvek mysterióznosti. Potrebujeme len poznať Boha intímne prítomného v nás a obracať sa každým okamihom k Nemu, aby sme si vyprosili Jeho podporu a poznali Jeho vôľu pri nejasných záležitostiach a pre správne vykonanie toho, čo jasne vidíme, že na nás požaduje. Prosbu Mu prednášame pred začatím záležitosti a vzdávame Mu vďaku, keď sme ju dokončili.

Rozhovory s Bohom naplňujeme velebením, zbožňovaním a neustálym milovaním pre Jeho nekonečnú dobrotu a dokonalosť.

Naše hriechy by nás nemali odrádzať od toho, aby sme sa modlili o Jeho milosť s dokonalou vierou a spoliehali na nekonečne dokonalé vlastnosti nášho Pána. Boh nám ponúka pri každej činnosti svoju milosť. Boh nám tiež pri našich pochybách dáva svetlo, keď nemáme iný úmysel, než aby sme Ho potešili a čin vykonali pre lásku k Nemu.

Naše zasvätenie nespočíva v zmene našej práce, ale aby sme ju konali pre blaho Božie a nie ako obyčajne pre naše vlastné. Je úbohé vidieť, ako veľa ľudí zamieňa prostriedky za cieľ, tým že sa oddávajú určitým prácam, ktoré prevádzajú veľmi nedokonale pre svoj ľudský alebo sebecký pohľad.

Brat Lawrence považoval zo všetkého za najlepšiu metódu, ako dôjsť k Bohu, keď vykonávame naše bežné zamestnanie bez akéhokoľvek úmyslu zapáčiť sa ľuďom, ale (ako je to len možné) iba pre lásku k Nemu.

Je veľký omyl pokladať dobu modlitby za inú ako ostatný čas. Musíme sa usilovne držať Boha, rovnako v čase činnosti ako v dobe modlitby.

Modlitbu nepokladal za nič iné ako za pocit prítomnosti Božej. V tej dobe bola jeho duša necitlivá voči všetkému inému okrem lásky Božej. Keď čas určený k modlitbe uplynul, nepociťoval žiadny rozdiel, lebo v bytí s Bohom stále pokračoval a chválil a velebil Ho celou svojou silou, takže celý život prežíval v trvalej radosti. Predsa však dúfal, že mu Boh poskytne niečo, čím by mohol trpieť, keď vyrastie v sile.

Mali by sme raz navždy vložiť do srdca celú svoju dôveru v Boha a úplne sa Mu odovzdať, pretože môžeme byť istí, že nás nesklame.

Nikdy nemáme zanedbávať vykonávanie malých skutkov lásky pre Boha, pretože On nehodnotí veľkosť práce, ale lásku, s akou bola vykonávaná. Nemali by sme byť prekvapení nad tým, že vo svojich snahách na začiatku často zlyháme. Pri pokračovaní nakoniec získavame zvyk, ktorý v nás bude vytvárať prirodzenú činnosť úplne mimovoľne a ktoré budú sprevádzané nesmiernym potešením.

Celá podstata náboženstva je viera, nádej a láska. Ich uskutočňovaním sa zjednocujeme s vôľou Boha. Všetko ostatné je ľahostajné a iba sa používa ako prostriedok, ktorým môžeme dôjsť k nášmu cieľu a byť v ňom zjednotení vierou a láskou.

Všetky veci sú možné pre toho, kto verí, menej ťažké pre toho, kto má nádej, najľahšie sú pre toho, kto miluje a ešte ľahšie pre toho, kto je vytrvalý vo vykonávaní týchto troch cností.

Cieľ, ktorému by sme sa mali venovať v tomto živote je, že sa staneme čo najdokonalejšími ctiteľmi Boha, ako len sme schopní a budeme dúfať, že takí budeme aj vo večnosti.

Keď vstúpime na duchovnú cestu života, mali by sme uvažovať a skúmať až do základu, čím sami sme. Mali by sme zistiť, že sme hodní celkového opovrhnutia a ako takí, že sa nezasluhujeme volať kresťanmi, ale že úplne zasluhujeme, aby sme boli podrobení všetkým druhom biedy a nehodám, ktoré nás sužujú a ktoré spôsobujú výkyvy v našom zdraví a náladách, v našich vnútorných a vonkajších postojoch. Skrátka sme bytosti, ktoré Boh musí urobiť pokornými mnohými bolesťami a lopotou, ako vnútorne tak aj navonok. Keď si to uvedomíme, nemali by sme sa čudovať, že sa v styku s ľuďmi stretávame s ťažkosťami, zvodmi, odporom a problémami. Mali by sme sa problémom podrobiť a znášať ich tak dlho, ako sa Bohu zapáči, pretože sú pre nás veľkým dobrodením.

Čím túži duša po vyššej dokonalosti, tým je viac závislá na Božej milosti.

Keď sa ho jeden z bratov (ku ktorému bol veľmi otvorený) opýtal, akými spôsobmi dosiahol taký návyk prítomnosti Božej, odpovedal, že od tej chvíle, čo prišiel do kláštora, považoval Boha za cieľ a terč. Všetky jeho myšlienky a túžby k Nemu smerovali a v Ňom vrcholili.

Na začiatku svojho noviciátu strávil hodiny určené súkromným modlitbám tým, že myslel na Boha tak, aby presvedčil svoju myseľ o Božskej existencii a vtlačil ju hlboko do svojho srdca. Stávalo sa tak skôr zbožným cítením ako štúdiom a uvažovaním či zložitými meditáciami. Touto krátkou a istou metódou sa cvičil v poznaní a v láske k Bohu a zaumienil si, že vyvinie najväčšie úsilie žiť v neustálom pocite Jeho prítomnosti a pokiaľ možno už nikdy na Neho nezabúdať.

Keď takto naplnil svoju myseľ v modlitbách veľkým cítením k neobmedzenej Bytosti, odišiel ku svojej práci, ktorú mál v kuchyni (lebo bol kuchárom spoločenstva rádu). Tam si najskôr premyslel jednotlivé veci, ktoré jeho funkcia vyžadovala, a potom strávil všetky voľné chvíle v modlitbe, rovnako pred začatím aj po skončení práce.

Keď začal svoju prácu, povedal Bohu s detskou dôverou, ktorú k Nemu choval: „Ó môj Bože, pretože Ty si so mnou a ja musím teraz v poslušnosti Tvojim príkazom použiť svoju myseľ na tieto vonkajšie veci, naliehavo Ťa prosím daj mi milosť pokračovať v Tvojej prítomnosti. Na konci požehnaj mi Tvojou pomocou, prijmi všetku moju prácu a maj všetko moje citové rozpoloženie.“

Ako postupoval v práci, pokračoval vo svojom dôvernom rozhovore so svojim Konateľom, vzývajúc Jeho milosť a ponúkajúc Mu všetky svoje činy.

Keď prácu dokončil, preveroval si, ako splnil svoju povinnosť. Keď bola uskutočnená dobre, vzdal vďaku Bohu. Keď nebola, poprosil o prepáčenie a bez toho, aby bol akokoľvek znechutený, opäť zrovnal svoju myseľ a pokračoval v prevádzaní prítomnosti Božej, akoby sa od nej nikdy neodchýlil. K tomu prehlásil: „Tým, že som po každom páde opäť povstal a znovu pokračoval vo svojich skutkoch viery a lásky, došiel som k stavu, keď bolo pre mňa rovnako ťažké nemyslieť na Boha ako bolo na začiatku ťažké si na to zvyknúť.“

Keď brat Lawrence nadobudol takéto potešenie a požehnanie pri prebývaní v prítomnosti Božej, bolo pre neho prirodzené, že to vrúcne odporúčal iným Avšak jeho vlastný príklad bol silnejším podnetom ako akékoľvek jeho argumenty, ktoré uvádzal.  Jeho výraz tváre bol povznášajúci. Vyžarovala z neho sladká a tichá zbožnosť, ktorá každého zaujala. Bolo pozorované,  že aj pri najväčšom ruchu v kuchyni si vždy zachovával svoju sústredenosť a nebeskú náplň mysle. Nikdy sa neponáhľal ani nevliekol, ale každú vec prevádzal v jej čase s vyrovnaným, trvalým kľudom mysle a ducha. Hovoril: „Čas práce nie je pre mňa iný ako čas modlitby a v hluku a klepote mojej kuchyne, keď niekoľko rôznych osôb v tom istom čase volá po rôznych veciach, držím sa Boha s rovnakou spokojnosťou, ako keď kľačím pri Svätom Prijímaní.“

25.november 1667

 

Listy

 

                                                                              „Keď ti dáva dobro, je to úplné dobro.

                                                                              Nie je ho menej (dobra), keď ho odmieta.

                                                                              Strádanie z Jeho vznešenej ruky je

                                                                              zastreným požehnaním.“

Brat Lawrence

Prvý list

 

      Moja ctihodná matka. Pretože veľmi vrúcne túžite, aby som Vám odovzdal metódu, ktorou som dosiahol zvyk pociťovať prítomnosť Božiu, ktorú mi nás Pán z milosti blahosklonne dal, musím Vám povedať, že len s veľkými potiažami ste ma prehovorila svojou neodbytnosťou. Robím tak len pod jedinou podmienkou, že moje listy nikomu neukážete. Keby som sa dozvedel, že ste ich dala niekomu k nazretiu, všetka moja túžba, ktorú chovám pre Vaše zdokonalenie, by ma nemohla prinútiť na to, aby som to urobil.

Môžem Vám dať nasledovnú radu. Hľadal som v mnohých knihách a nachádzal rôzne metódy, predpisujúce, ako  dôjsť k Bohu a ďalej najrôznejšie cvičenia v duchovnom živote a došiel som ku názoru, že ma to skôr mätie ako umožňuje to, čo som hľadal. Nebolo to nič iné ako sa stať celkom patriacim Bohu. To ma priviedlo ku rozhodnutiu dať všetko za všetko. Tak som sa teda úplne odovzdal Bohu, aby som tak napravil všetko, čo som mohol a zaplatil za svoje hriechy. Pre lásku k Nemu som zamietol všetko, čo nebolo Jeho. Začal som žiť tak ako by na celom svete nebol nikto iný iba On a ja. Niekedy som sa pred Ním považoval za biedneho zločinca, ktorý stojí pri nohách svojho sudca, inokedy som sa na Neho vo svojom srdci pozeral ako na svojho Otca, ako na môjho Boha. Uctieval som Ho čo najčastejšie som mohol a podržiaval svoju myseľ v Jeho svätej prítomnosti. Keď som zistil, že sa myseľ od neho odvracia, privolal som ju vždy späť. Toto cvičenie nebolo ľahké, ale pokračoval som v ňom bez ohľadu na všetky potiaže, ktoré ma stretli. Pritom som sa nevzrušoval a neznepokojoval, keď sa moja myseľ nechcene zatúlala. Uložil som si to za povinnosť po celý deň aj v čase modlitieb. Vždy, po celý čas, v každú dobu, každú hodinu, minútu aj uprostred najväčšieho pracovného ruchu vyháňal som z mysle všetko, čo bolo schopné prerušiť moju myšlienku na Boha.

Toto bolo mojou bežnou praxou od tej doby, kedy som vstúpil do rádu. Aj keď som konal takto veľmi nedokonale, našiel som v tom  predsa veľký úžitok. Viem samozrejme dobre, že ho môžem pričítať iba milosti a dobrote Božej, pretože bez Neho nemôžeme nič urobiť a ja ešte menej ako ktokoľvek druhý. Keď sa však verne držíme Jeho svätej prítomnosti a radíme Ho stále pred seba samého, potom to nielen zabraňuje, aby sme sa proti Nemu neúmyselne prehrešovali a robili niečo, čo by sa Mu mohlo znepáčiť, ale plodí to v nás tiež svätú slobodu a keď to tak môžem povedať, dôverný styk s Bohom, čím prosíme – a to úspešne – o milosti, ktoré potrebujeme. Nakoniec, keď tieto činnosti často opakujeme, stanú sa zvykovými a prítomnosť Božia sa preukáže, akoby nám bola prirodzená. Prosím, vzdajte Mu vďaku spolu so mnou za Jeho veľkú dobrotu, ktorú mi preukazuje, ktorú nemôžem nikdy dostatočne obdivovať a za toľkú priazeň, ktorú prejavil voči takému biednemu hriešnikovi ako som ja. Nech Ho všetky veci chvália. Amen. Som v našom Pánovi Váš ...

 

Druhý list

 

Moja ctihodná matka. Priberám sa príležitosti, aby som Vám predal myšlienky jedného člena nášho rádu, ktoré sa týkajú nádherných dojmov a nepretržitej posily, ktorú dostáva v prítomnosti Božej. Nech z toho máme Vy aj ja prospech.

Musíte chápať, že behom 40 rokov a viac, ktoré strávil v ráde, jeho nepretržitou starosťou bolo byť stále s Bohom a nerobiť nič, skutočne nič a nemyslieť na nič, čo by sa mohlo Jemu nepáčiť. To nerobil zo žiadneho iného pohľadu ako z lásky k Nemu a preto, že On si zasluhuje nekonečne viac.

Teraz privykol na prítomnosť Božiu, od ktorej dostáva nepretržitú posilu pri všetkých príležitostiach. Viac ako 30 rokov sa jeho duša napĺňala sústavne radosťou a niekedy v takej presahujúcej miere, že je nútený používať prostriedky, aby zmiernil a zabránil, aby bola navonok viditeľná.

Keď je príliš vzdialený od Božej prítomnosti, čo sa tiež stáva, keď je veľmi zamestnaný vonkajšou činnosťou, Boh sa za krátky čas ozve sám tým, že privolá dušu späť k sebe. Na tento ťah dovnútra odpovedá brat s pravou vernosťou buď pozdvihnutím svojho srdca k Bohu, alebo mäkkým a milujúcim pohľadom na Neho alebo slovami, ktoré formuluje pri takýchto príležitostiach láska, ako napríklad „Môj Bože, pozri na mňa ako na úplne Tvojho. Pane, utváraj ma podľa Tvojho srdca“. Potom mu pripadá (lebo on to tak pociťuje), že tento oh lásky, súc týmito slovami uspokojený, sa opäť skľudní a opäť spočinie v hĺbke a centre jeho duše. Prežitie týchto vecí mu dáva takú istotu, že Boh je vždy hlboko vo vnútri duše, že v ňom o tom nemôžu vzniknúť žiadne pochybnosti, nech sa stane čokoľvek.

Posúďte z toho, akú on zažíva radosť a spokojnosť, keď pociťuje v sebe neustále taký veľký poklad. Už Ho ďalej tak starostlivo nehľadá, lebo Ho má v sebe a je na ňom, čo si z Neho zoberie.

Narieka veľa na našu slepotu a vykrikuje často, že je treba nás vlastne ľutovať, pretože sa spokojujeme s takým málom. Hovorí, že božský poklad je ako nekonečný oceán, ale nám postačí malá vlnka cítenia, aj keď za okamih zasa zmizne. V našej zaslepenosti prekážame Bohu a zastavujeme prúd Jeho milosti. Keď však Boh nájde dušu preniknutú živou vierou, vleje do nej svoju milosť a prebohato ju naplní svojou priazňou. Do duše potom vteká ako dravý prúd, ktorý bol predtým vo svojom normálnom toku silou zastavený. Len čo nájde medzierku, rozleje prudko  svoju zadržovanú záplavu.

My skutočne často zastavujeme tento prúd tým, že ho podceňujeme. Zastavme však toto hlúpe správanie, už toho bolo dosť. Vstúpme do nás samých a strhnime priehrady, ktoré prúd zadržujú. Využime deň milosti čo najviac, obroďme čas, ktorý sme stratili, lebo už možná nám zostáva málo. Smrť prichádza v tajnosti, nech sme teda dobre pripravení. Umierame len raz  a zlyhanie je potom nenapraviteľné.

Znovu hovorím, vstúpme do svojho vnútra. Čas ponáhľa, nie je priestor pre odklad, naša duša je v stávke. Ako hovorím, podnikla ste účinné opatrenia, takže nebudete prekvapená. K tomu vám odporúčam jednu potrebnú vec: musíme v tom smere tvrdo pracovať, lebo nepokračovanie v duchovnom živote znamená, že ideme späť. Tí však, ktorých duch je podnecovaný dychom Ducha Svätého, tí postupujú, aj keď spia. Keď je naša loďka zmietaná vetrami a búrkami, potom zobuďme Pána, ktorý v nej spočíva a On rýchlo búrku ukľudní.

Dovolil som si vám zveriť tieto dobré myšlienky, aby ste ich mohla porovnať s vašimi vlastnými. Budú slúžiť na ich rozdúchanie a rozpálenie, keď by sa nejakým nešťastím (čo ale Boh prekazí, pretože by to inak bolo veľké zlo)trochu, i keď v najmenšom, ochladili. Potom si ale obaja pripomenieme náš predošlý zápal. Nech máme učiteľa v príklade a myšlienkach toho brata, o ktorom svet málo vie, ale ktorý je Bohu známy a je Ním nevysloviteľne rozmaznávaný. Budem sa za vás modliť a vy sa neustále modlite za  neho, ktorý je v našom Pánovi.

1.jún 1682

 

Tretí list

 

Moja ctihodná a vysoko vážená matka. Dnes som dostal dve knihy a list od sestry ......, ktorá sa pripravuje na svoje povolanie a k tomu túži po modlitbách Vášho rádu, ktoré považuje za veľmi dôležité, hlavne potom Vaše. Vidím, že veľmi na ne spolieha. Prosím Vás, nesklamte ju. Proste Boha, aby mohla priniesť svoju obeť iba z lásky k Nemu a s pevným odhodlaním byť Mu úplne oddaná. Pošlem vám jednu z tých kníh, ktoré píšu o prítomnosti Božej, čo je téma, ktorá podľa môjho názoru obsahuje celý duchovný život. Domnievam sa, že kedykoľvek sa tým bude správne zapodievať, stane sa duchovnou.

Viem, že ku správnemu prevádzaniu tejto praxe musí byť srdce od všetkého ostatného vyprázdnené. Boh chce totiž vlastniť srdce len sám jediný a On ho sám nemôže mať, pokiaľ nie je prázdne od iných vecí. Ináč totiž v ňom nemôže pracovať tak, ako by chcel, iba keď sa Mu srdce prenechá prázdne.

Žiadny spôsob života nie je sladší a rozkošnejší ako keď sa prechádzame sústavne s Bohom. To môžu pochopiť len tí, kto toto prevádzajú a majú skúsenosť prežitku. Ja Vám však neradím, aby ste to robila z tohto motívu, v tomto cvičení by sme nemali hľadať potešenie. Robme tak z motívu lásky a tiež preto, že Boh chce, aby sme tak kráčali. 

Keby som bol kazateľom, kázal by som pred všetkými ostatnými vecami o praxi prítomnosti Boha. Keby som bol duchovným vodcom, odporučil by som to celému svetu – tak považujem toto cvičenie za dôležité a ľahké.

Ach, keby ste len vedeli, ako veľmi potrebujeme milosť a prispenie Boha, potom by sme Ho nikdy nestrácali z očí, ba ani na okamih. Verte mi, urobte práve v tomto okamihu sväté, pevné rozhodnutie, že sa od Neho svojvoľne neodkloníte a budete zvyšok dní žiť v Jeho svätej prítomnosti z lásky ku Nemu, keď to bude Jeho úmyslom, vzdajte sa všetkého ostatného potešenia.

Dajte sa do toho z celého srdca a keď sa budete správať tak, ako máte, buďte si istý, že sa onedlho stretnete s výsledkami. Budem Vám pomáhať v modlitbách, nech sú akékoľvek chabé. Úprimne sa porúčam Vám a Vášmu svätému rádu, patrím im a hlavne Váš...

1685

 

Štvrtý list

 

Moja ctihodná a veľmi vážená matka. Dostal som od slečny ... ružence, ktoré ste jej pre mňa dala. Čudujem sa, že ste mi nenapísala myšlienky o tej malej knižke, ktorú som Vám poslal a ktorú ste musela dostať. Prosím Vás, dajte sa zo všetkých síl do práce, myslite na Váš pokročilý vek, a že je  lepšie neskôr ako nikdy.

Neviem si predstaviť, že príslušníci rádu môžu spokojne žiť, bez toho aby precvičovali prítomnosť Boha. Pokiaľ sa týka mňa, robím čo viem, aby som sa držal s Ním odlúčene v samom strede svojej duše. Keď som takto s Ním, nebojím sa žiadneho zla. Ale najmenšie odvrátenie sa od Neho je pre mňa neudržateľné.

Toto cvičenie príliš telo neunavuje, je však dobré občas mu odňať, ba skôr veľmi často, nejaké malé potešenia, ktoré sú nevinné a dovolené. Boh nebude trpieť dušu, ktorá by Mu bola rada celkom odovzdaná, aby sa pritom zapodievala inými potešeniami, ako sú Jeho. To je úplne samozrejmé.

Netvrdím že by sme si mali z tohto dôvodu dávať nejaké násilné obmedzenia. Nie, musíme Bohu slúžiť v svätej slobode, svoje zamestnanie musíme poctivo vykonávať bez ťažkostí a nekľudu. Boha si máme pripomínať nežne a uvoľnene, tak často, ako zistíme, že sa od Neho odchyľujeme.

Je  samozrejme treba, aby sme vložili na Boha celú svoju dôveru a všetky ostatné starosti odložili, ba aj niektoré zvláštne formy uctievania, ktoré sú samé o sebe dobré, ktorými sa človek často zapodieva, ale nie sú tu vhodné, pretože tieto formy uctievania sú iba prostriedky na dosiahnutie cieľa. Keď sme však už s Ním, ktorý je našim cieľom, v prítomnosti Božej, cez cvičenia, ktoré prevádzame, potom je zbytočné sa vracať k prostriedkom, ktoré ku tomu vedú. Potom je práve toto prebývanie v Jeho svätej prítomnosti tým, čím môžeme pokračovať v našom styku lásky, hneď aktom hlbokého obdivu, chvály či túžby, hneď aktom obeti či vďakyvzdania, a to všetkými spôsobmi, ktorá je naša myseľ schopná vynachádzať.

Nenechajte sa znechutiť odporom, ktorý môžete nájsť v svojej povahe. Musíte si sama robiť násilie. Často si človek na začiatku myslí, že je to strata času, ale musíte pokračovať a byť rozhodnutý napriek všetkým prekážkam vydržať až do smrti. Odporúčam sa modlitbám Vášho svätého spoločenstva a hlavne Vám.

3.november 1685

 

Piaty list

 

Pani, je mi Vás ľúto. Bolo by najlepšie, keby ste odovzdala starostlivosť o Vaše záležitosti pánovi M a panej... a strávila zvyšok svojho života len uctievaním Boha. Nekladie na nás príliš veľké bremená – len občas trochu pripomienok na Neho, trochu zbožňovania. Občas chce, aby sme sa modlili o Jeho milosť, niekedy aby sme Mu ponúkli svoje trápenia, niekedy aby sme Mu vzdali vďaku za dobro, ktoré nám dal a ktoré nám dáva uprostred všetkých našich ťažkostí. Žiada, aby ste sa Ním utešila, ako len ste najčastejšie schopná. Keď ste pri jedle či v spoločnosti, zdvihnite k Nemu svoje srdce – aj tá najmenšia pripomienka Ním bude vždy prijímaná. Nemusíte volať príliš nahlas, On je nám bližšie ako si myslíme.

Byť s Bohom neznamená prebývať sústavne v kostole. Z nášho srdca uskutočnime modlitebňu, kam sa čas od času prichýlime, aby sme s Ním boli v nežnom, pokornom a milujúcom rozhovore. S Bohom môže každý rozprávať zblízka, niektorí viac, iní menej. On vie, čo máme robiť. Tak teda začnime, možno že čaká z našej strany veľkodušné rozhodnutie, preto buďme statoční. Zostáva nám tak málo času na život.  Vám je skoro 64 a mne je temer 80. Žime a umierajme s Bohom, utrpenie bude pre nás vždy sladké a príjemné, keď v ňom prebývame. Bez Neho však aj najväčšie potešenie bude len najkrutejším utrpením. Nech je požehnaný za všetko. Amen.

Navyknite si teda postupne, aby ste Ho uctievala s celou svojou silou, prosila o Jeho milosť, ponúkala Mu svoje srdce, najprv príležitostne počas Vášho zamestnania, ba v každom okamihu, kedy môžete. Nedržte sa úzkostlivo stanovených pravidiel alebo určitých foriem uctievania, ale konajte s vierou v Boha, s láskou a pokorou. Môžete uistiť M., pani a slečnu .... o mojich slabých modlitbách, a že som ich služobníkom a hlavne v našom Pánovi, Váš brat ...........

 

 

Šiesty list

 

Môj ctihodný Otče. Keďže nenachádzam svoj spôsob života v knihách, aj keď nemám o tom pochýb, predsa  pre väčšiu istotu budem rád poznať o tom Váš názor.

Pred niekoľkými dňami som hovoril s jedným zbožným človekom, ktorý mi povedal, že duchovný život je životom milosti, ktorý začína strachom sluhu, potom nadobúda nádej na večný život a vrcholí v čistej láske. Každý z týchto stavov má rôzne stupne, pomocou ktorých sa nakoniec dosahuje požehnanej dokonalosti.

Nesledoval som všetky tieto metódy. Naopak, nejaký inštinkt ma od nich odradzuje. To je dôvod, prečo pri vstupe do rádu som si urobil sľub vzdať sa Bohu, aby tak vykonal najlepšie uzmierenie za moje hriechy a aby som z lásky k Nemu zamietol všetko ostatné.

Prvé roky som sa zvyčajne zapodieval, okrem zbožnosti v určenom čase, myšlienkami na smrť, súd, peklo, nebo a tiež svojimi hriechmi. Tak som konal niekoľko rokov a zvyšok dňa som sa aj uprostred svojho zamestnania zapodieval prítomnosťou Božou. O Bohu si myslím, že je vždy so mnou, ale často vo mne.

Nakoniec sa nepozorovane stalo, že som v stanovenom čase modlitieb začal robiť to isté, čo ma veľmi naradovalo a tešilo. Táto prax vo mne vyvolala takú úctu k Bohu, že iba viera ma mohla fakticky uspokojiť.

Taký bol môj začiatok. Musím Vám však povedať, že prvých 10 rokov som trpel veľa. Zistenie, že nie som Bohu oddaný tak, ako by som si želal, moje hriechy v minulosti, ktoré som mal stále v mysli a veľké, nezaslúžené láskavosti, ktoré mi Boh dával, boli zdrojom môjho utrpenia. Behom tohto času som často upadal, ale rovnako často zasa vstával. Iba viera bola so mnou. Niekedy ma trápili myšlienky, ktoré hovorili, že domnievať sa, že som získal také láskavosti, je výsledkom mojej domýšľavosti, ktorá predstiera, že som naraz tam, kam sa iní dostávajú len s ťažkosťami. Inokedy mi zasa vychádzalo, že sa jedná o úmyselný klam a že pre mňa nie je záchrany.

Keď som nemyslel na nič iné len na ukončenie tohto času ťažkostí a znekľudňovania sa,(čo však ani najmenej neovplyvnilo moju dôveru v Boha a slúžilo len, aby sa zväčšila moja viera), zistil som naraz, že som sa zmenil. Moja duša, ktorá bola vtedy v stálych ťažkostiach, pocítila hlboký vnútorný mier, ako keby našla svoj stred a miesto uloženia sa.

Od tej chvíle som začal chodiť a stále chodím pred Bohom v prostej viere, v pokore a láske.  Ukladám si usilovne nič nerobiť, naozaj nič a nemyslieť na nič, čo by sa Mu mohlo nepáčiť. Dúfam, keď urobím všetko, čo je v mojich silách, On so mnou urobí, tak ako sa Mu páči.

To, čo teraz vo mne prebieha, nemôžem jednoducho slovami vyjadriť. Vo svojom stave nemám žiadnu bolesť ani pochyby, pretože sám nemám žiadnu vôľu než onú Božiu, ktorú sa snažím vykonávať vo všetkých veciach a ktorej som poslušný natoľko, že by som nezdvihol proti Jeho vôli steblo slamy zo zeme. Neurobil by som tak zo žiadneho iného motívu len z čistej lásky k Nemu.

Opustil som všetky formy pobožnosti a predpísaných modlitieb, okrem tých, ktoré mi môj stav ukladá. Jediným zamestnaním pre mňa je vytrvávať v Jeho svätej prítomnosti, pri ktorej sa udržujem v úplnej pozornosti a v absorbujúcom, z hĺbky duše prameniacom pohľade na Boha, čo nazývam skutočnou prítomnosťou Božou, alebo, aby som to lepšie vyjadril, tichý, tajný, stály, dôverný styk duše s Bohom, ktorý vo mne pôsobí radostné vnútorné vytrženie a niekedy tiež vonkajšie, a to tak mocne, že som nútený použiť prostriedky, aby som zmiernil a zamedzil vonkajšie prejavy pred ostatnými.

Skrátka som si nad všetky pochybnosti istý, že moja duša bola týchto tridsať či viac minulých rokov s Bohom.  Prechádzam veľa vecí, ktoré by mohli byť pre Vás zdĺhavé, avšak pokladám za dobré Vás informovať vzhľadom na spôsob, v akom sa považujem byť pred Bohom, ktorého pokladám sa svojho Kráľa.

Považujem sa za najmizernejšieho zo všetkých ľudí a som plný bolesti a skazenosti, ako ten, ktorý sa dopustil všetkých možných zločinov proti svojmu Kráľovi. Súc dotknutý hlbokým žiaľom priznávam Mu všetko svoje zlé a prosím Ho o prepáčenie, skladám svoj osud do Jeho rúk, nech robí so mnou čokoľvek sa Mu zapáči. Kráľ súc plný dobroty, je vzdialený akéhokoľvek trestu, objíma ma s láskou a vedie ma k tomu, aby som jedol pri Jeho stole a slúži mi vlastnými rukami a dáva mi kľúče k jeho pokladniciam. Rozpráva sa a raduje sa so mnou neustále tisíckami a tisíckami spôsobov a zaobchádza so mnou so všetkou úctou ako so svojim obľúbencom. Takto sa čas od času považujem byť v Jeho svätej prítomnosti.

Mojou najbežnejšou metódou je jednoduchá pozornosť a absorbujúci z hĺbky duše vychádzajúci pohľad na Boha, ku ktorému sa pociťujem byť často pripútaný s väčšou sladkosťou a radosťou, ako dieťa k prsu svojej matky, takže keď si môžem dovoliť použiť tento výraz, použil by som názov tohto stavu ako náruč Božiu, z dôvodov tej nevyjadriteľnej sladkosti, ktorú zažívam a zakúšam. Keď sa niekedy moje myšlienky odchýlia alebo z nevyhnutnosti alebo slabosti, som onedlho znovu privolaný vnútornými pocitmi, ktoré sú také okúzľujúce a rozkošné, že so až v rozpakoch  to vôbec spomínať.

Prosím Vás však, aby ste skôr premýšľal o mojej veľkej mizernosti, o ktorej ste plne informovaný, než o veľkých láskavostiach, ktoré mi Boh dáva, i keď som taký nehodný a nevďačný.

Pokiaľ ide o moje stanovené hodiny modlitieb, tie sú len pokračovaním rovnakého cvičenia. Niekedy sa považujem za kameň, ktorý je v rukách sochára, z ktorej sa chystá urobiť sochu. Keď sa takto predstavujem pred Boha, zo srdca Ho žiadam, aby ma urobil úplne ako je On a aby v mojej duši utvoril formu Jeho dokonalého obrazu.

Inokedy, len čo sa oddám modlitbe, pociťujem, ako sú môj duch a duša povznášané bez môjho najmenšieho úsilia či námahy a zostávajú akoby vo vznose a pevne upevnené v Bohu ako vo svojom strede a mieste spočinutia.

Viem, že niektorí zdôrazňujú, že tento stav je nečinnosťou, klamom a seba láskou. Priznávam, že to je svätá nečinnosť a bola by to šťastná seba láska, keby to duša bola schopná. Pretože keď duša odpočíva, nie je predsa obťažovaná činmi, na ktoré bola predtým navyknutá a ktoré jej boli vtedy na podporu, ale teraz by ju skôr zraňovali ako pomáhali.

Nemôžem však zniesť, že by to mal byť klam, pretože duša, ktorá takto zažíva Boha, netúži po ničom inom ako po Ňom. Keď je toto klamom vo mne, je to vec Boha, aby ho odstránil. Nech koná so mnou, čo sa Mu zachce. Túžim iba po Ňom a rád by som Mu bol úplne oddaný. Budem vám veľmi zaviazaný, keď mi poviete svoj názor, ktorý si vždy vysoko cením, pretože Vás mám v zvláštnej úcte, Vaša Ctihodnosť, a som v našom Pánovi, môj ctihodný Otče.

 

 

Siedmy list

 

Moja ctihodná a vysoko vážená matka. Moje modlitby, aj keď sú nepatrného významu, Vás neminú. Sľúbil som to a držím slovo. Ako budeme šťastní, keď nájdeme poklad, o ktorom hovorí evanjelista – všetko ostatné nebude pre nás nič. Aké je to nekonečné! Čím človek viac hľadá a namáha sa, tým väčšie bohatstvo nachádza. Namáhajme sa preto bez prestania pri tomto hľadaní, ale nech sa neunavíme tak, že by sme to nechali skôr ako budeme mať úspech.

Neviem, čo sa so mnou stane. Zdá sa, že mier duše a spočinutie ducha zostupuje na mňa aj v spánku. Byť bez pocitu tohto mieru by bolo naozaj utrpením, ale s týmto tichom v mojej duši by som sa utešil aj v očistci.

Neviem, čo Boh so mnou zamýšľa, či čo pre mňa pripravuje. Som v takom tichu, že sa vôbec neobávam. Čoho by som sa mal báť, keď som s Ním? A s Ním, v Jeho prítomnosti sa udržujem zo všetkých síl. Nech Ho veci chvália! Amen.

 

      Osmy list

 

      Pani. Máme Boha, ktorý je nekonečne milostivý a ktorý pozná všetky naše nedostatky. Vždy som si myslel, že Vás dostatočne na hranicu umenší. On príde v svojom vlastnom čase a keď Ho najmenej budete očakávať. Majte v Ňom nádej viac ako kedykoľvek inokedy. Ďakujte so mnou za priazeň, ktorú Vám poskytuje, hlavne za statočnosť a trpezlivosť, ktorú Vám dáva pri Vašom utrpení – je to len Jeho starostlivosť o Vás. Utešte sa s Ním a vzdajte Mu vďaku za všetko.

Obdivujem tiež statočnosť a udatnosť pána M. Boh ho vybavil dobrými schopnosťami a dobrou vôľou. Je však ešte trochu mladý a je v ňom ešte dosť zo sveta. Dúfam, že utrpenie, ktoré naňho Boh zoslal, sa ukážu ako prospešný liek a prinúti ho, aby si urobil dôkladný rozbor seba samého. Je to príležitosť, aby zložil všetku svoju dôveru v Toho, kto ho vždy sprevádza. Nech na Neho myslí čo najčastejšie, hlavne v najväčšom nebezpečenstve.

Srdce trochu pozdvihnuté stačí, trochu pripomínania si Boha, skutok vnútorného uctievania, aj keď sme na pochode s mečom v ruke, sú modlitby, ktoré nech sú akékoľvek krátke, predsa len sú Bohu veľmi milé a sú ďaleké toho, aby brali vojakovi odvahu. Naopak ju upevňuje.

Nech myslí na Boha, ako často len môže. Nech postupne privykne na toto malé, ale sväté cvičenie. Nikto nič nespozoruje a nie je nič ľahšie, ako často behom dňa opakovať tieto malé skutky vnútorného uctievania. Odporučte mu, prosím, aby myslel na Boha, ako len môže, tak, ako je mu odporúčané. Pre vojaka, ktorý je každý deň vystavený nebezpečenstvu života a jeho spásy, je toto veľmi vhodné a úplne nevyhnutné. Dúfam, že mu Boh pomôže, aj celej rodine, ktorým ponúkam svoje služby, súc ich a hlavne Váš...

12.október 1688

 

Deviaty list

 

Moja ctihodná a veľmi vážená matka.

Nehovoríte mi nič nové: nie ste jediná, ktorá je obťažovaná túlaním mysle. Naša myseľ je nesmierne premenlivá, keďže však vôľa panuje nad všetkými jej schopnosťami, musia myšlienky privolávať a privádzať ku Bohu, ktorý je najvyšším liekom.

Keď si myseľ osvojila zlý zvyk túlania a rozptyľovania pri nedostatku disciplíny z obdobia, kým sme sa začali venovať uctievaniu, potom sa také návyky ťažko prekonávajú a obyčajne nás ženú aj proti našej vôli ku veciam tohto sveta.

Verím, že najlepším liekom je priznať naše chyby  a pokoriť sa pred Bohom.

Neradím Vám mnohosť slov pri modlitbe, rozvláčne formy sú často príležitosť na rozptýlenie. Držte sa modlitby pred Bohom, súc podobná chudému, nemému a ochrnutému žobrákovi, ktorý je pri dverách boháča. Vašou povinnosťou je podržiavať myseľ v prítomnosti Pána. Keď sa niekedy túla a niekedy sa od Neho vzdiali, neznervózňujte sa tým. Znepokojovanie a nervozita slúži skôr ku rozptýleniu mysle, ako keby sa vrátila späť. Vôľa ju musí pritiahnuť späť do upokojenia.  Keď pri tom vydržíte celou svojou silou, Boh sa nad Vami zľutuje.

Jedným zo spôsobov, ako ľahko privolať myseľ späť v čase modlitby a zachovávať ju viac v kľude, je nenechať ju príliš túlať vo zvyšnom čase. Držte ju pevne v prítomnosti Božej a navyknite si na Neho občas myslieť a potom zistíte, že je ľahké v čase modlitby mať myseľ tichú alebo prinajmenšom je ľahké ju privolávať od jej túlania.

Už som sa zoširoka zmienil v mojich iných listoch o dobrodení, ktoré môžeme brať z praxe prítomnosti Božej. Dajme sa vážne do toho a modlime sa jeden za druhého. Odovzdávam sa modlitbám sestry ......... a ctihodnej Matky............. a som Váš v našom Pánovi.

 

Desiaty list

 

Tej istej. V texte je odpoveď na to, čo som získal od našej dobrej sestry ......... Prosím, odovzdajte jej to. Pozdáva sa mi, že je plná dobrej vôle, ale že chce postupovať rýchlejšie ako milosť. Človek sa nestane svätým náhle. Porúčam ju Vám.  Musíme jeden druhému pomáhať radou a ešte viac našim dobrým príkladom. Preukážete mi láskavosť, keď mi dáte raz za čas dáte o nej vedieť a keď je vrúcna a poslušná.

Myslime často na to, že v tomto živote je našou jedinou vecou, aby sme boli Bohu príjemní, všetko ostatné je snáď nerozumnosť a márnosť. Vy aj ja sme žili viac ako štyridsať rokov v náboženstve. Zapodievali sme sa v týchto rokoch láskou a službou Bohu, ktorý nás svojou milosťou povolal do terajšieho stavu a k akému koncu? Som plný hanby a zmätku, keď premýšľam o tom, ako na jednej strane mi stále neprestáva Boh poskytovať svoju veľkú priazeň, a keď na druhej strane porovnám, ako zle som s tým všetkým naložil a ako málo som pokročil na ceste k dokonalosti.

Pretože nám cez Jeho milosť zostáva ešte trochu času, začnime čo najvrúcnejšie. Pripomínajme si stratený čas a vráťme sa s horlivou vierou ku Otcovi Milostí, ktorý je vždy pripravený nás prijať vo svojej milujúcej náruči. Odmietnime a zaprime veľkodušne čestným srdcom všetko, čo nie je Jeho, pre lásku ku Nemu. On si zasluhuje nekonečne viac. Nemám pochyby o tom, že onedlho zažijeme výsledky tým, že získame hojnosť Jeho milosti, s ktorou môžeme robiť všetky veci a bez ktorej nemôžeme robiť nič len hrešiť.

Nemôžeme uniknúť nebezpečenstvu, ktoré sa hemžia v živote, bez toho aby sme mali skutočnú a nepretržitú pomoc Božiu. Modlime sa za jej sústavnosť. Ako sa môžeme k Nemu modliť, keď by sme s Ním neboli?  Ako by sme mohli byť s Ním, keď nebudeme na Neho často myslieť? A ako Ho môžeme mať často v myšlienkach, keď si nevytvoríme svätý myšlienkový návyk? Namietnete mi, že hovorím stále to isté. Je to pravda, pretože toto je najlepšia a najľahšia metóda, ktorú poznám. Žiadnu inú nepoužívam a radím ju celému svetu. Kým sme schopní milovať, musíme poznať. Aby sme poznali Boha, musíme na Neho myslieť. Keď dôjdeme k láske k Nemu, potom musíme na Neho tiež často myslieť, pretože naše srdce bude pri našom poklade. Premýšľajte často o tom, dobre premýšľajte.

28.marec 1689

 

Jedenásty list

 

Pani. Musel som sa veľmi premáhať, aby som napísal pánovi M. de ........ a robím to teraz len preto, pretože Vy a Mme de ......... máte toto želanie ku mne. Prosím, napíšte pokyny a pošlite mu ich. Mám veľkú radosť akú máte vieru v Boha, nemôžeme mať však príliš veľkú dôveru v človeka, aj keď priateľa dobrého a verného.

Keď chce M.de .......... vedieť, ako mať zisk zo straty, ktorou trpí, potom nech vloží všetku dôveru v Boha a On mu onedlho dá iného priateľa ešte silnejšieho a ešte viac nakloneného mu slúžiť. On disponuje toľkými srdcami koľkými sa Mu zachce. Možno, že M.de ............ bol príliš naklonený tomu koho stratil. Máme milovať svojich priateľov, ale táto láska by nemala zasahovať do lásky k Bohu, ktorá musí byť hlavná.

Prosím, spomeňte si na to, čo som Vám často odporúčal, že musíme často myslieť na Boha, behom dňa, noci, v našom zamestnaní a aj keď máme rozptýlenú myseľ. Stále je s Vami a Vám blízko, nenechajte Ho osamelého.  Vy sám by ste iste pokladal za nízke nechať priateľa osamelého, keď prišiel na návštevu. Prečo by mal teda byť Boh prezieraný? Nezabúdajte na Neho, myslite často na Neho a uctievajte Ho bez prestania. Žite a umierajte s Ním. To je slávna práca kresťana, jedným slovom to je naše zamestnanie. Keď to nevieme, musíme sa to naučiť.  Neprestanem Vám pomáhať svojimi modlitbami a som v našom Pánovi Váš.....

29.oktkóbra 1689

Dvanásty list

 

Moja ctihodná a vysoko vážená Matka. Nemodlím sa za to, aby ste bola oslobodená od Vašich ťažkostí, ale modlím a vrúcne k Bohu, aby Vám dal silu a trpezlivosť ich znášať tak dlho, pokiaľ to uzná za vhodné. Posilnite sa tým, kto Vás drží na kríži. On Vás uvoľní, keď bude na to čas, ako stanoví. Šťastní sú tí, kto trpia s Ním. Navyknite si trpieť týmto spôsobom a hľadajte u Neho silu a vytrvajte tak dlho, pokiaľ On posúdi, že to je pre Vás potrebné. Tí, ktorí milujú svet tejto pravde nerozumejú a ani sa tomu nečudujem, pretože trpia ako milovníci sveta a nie ako milovníci Krista. Považujú chorobu za bolesť prírody a nie za priazeň od Boha a vidia ju iba v tomto svetle, nenachádzajú v nej nič iba zármutok a bolesť. Kto však verí, že choroba prichádza z rúk Božích, ako vec Jeho milosti a ako prostriedok, ktorý používa pre našu spásu, bežne v nej nachádzajú veľkú sladkosť a múdru útechu.

Bol by som rád, keby ste sa mohla presvedčiť, že Boh je nám často bližšie a v chorobe je v nás silnejšie prítomný ako keď sme zdraví. Nespoliehajte na žiadnych iných lekárov, pretože podľa môjho pochopenia On si necháva Vaše vyliečenie pre seba Samého. Vložte do Neho všetko svoju dôveru a onedlho nájdete výsledky, ktoré často spomaľujeme tým, že dávame väčšiu vieru lekárom ako Bohu.

Pokiaľ používate akékoľvek lieky, budú prospešné len vtedy, pokiaľ to On dovolí. Keď prichádzajú  bolesti od Boha, potom On sám ich môže odstrániť. Často posiela choroby tela, aby liečil dušu. Utešte sa zvrchovaným lekárom duše aj tela.

Tuším, že mi poviete, že som na tom dobre, keď jem a pijem pri stole Pána. Máte pravdu. Nemyslíte však, že by to nebola malá bolesť aj pre najväčšieho zločinca, keby jedol pri kráľovskom stole, bol obsluhovaný samým kráľom, ale nemal istotu odpustenia? Verím, že by pociťoval nesmierne veľký nepokoj a že by ho nemohlo nič iného ukľudniť, než jeho dôvera v dobrotu jeho vládca. Rovnako tak Vás môžem uistiť , že nech jem akékoľvek dobroty pri stole môjho Kráľa, moje hriechy sú pred mojimi očami stále prítomné, rovnako tak ma trápi neistota, či mi bude odpustené, aj keď musím priznať, že toto utrpenie je samé o sebe príjemné.

Buďte spokojná so stavom, do ktorého Vás Boh umiestnil. Akokoľvek si myslíte, že som šťastný, predsa Vám závidím. Bolesti a utrpenie by boli pre mňa rajom, keby som mohol trpieť s mojim Bohom. Celou mojou radosťou by bolo keby som mohol nejako trplieť pre Jeho blaho.

Onedlho pôjdem ku Bohu, t.j. pôjdem, aby som Mu zložil účty.

V tomto živote ma utešuje, že vidím Boha vierou a naozaj tak jasne, že môžem občas povedať“ „Už neverím – ja vidím“. Pociťujem ako nás viera učí a v tomto uistení a praxi viery chcem žiť a s Ním zomrieť.

Preto pokračujte stále s Bohom. On je jedinou podporou a útechou vo Vašom trápení. Budem Ho naliehavo prosiť, aby Vás sprevádzal. Vkladám svoju službu ctihodnej matke predstavenej a odporúčam sa Vašim modlitbám a som v našom Pánovi.

17.november 1690

 

Trinásty list

 

Moja dobrá Matka. Keby sme boli dobre zvyknutí na cvičenie prítomnosti Božej, potom by týmto všetko telesné utrpenie bolo značne zmiernené. Boha často dovoľuje, aby sme trochu trpeli, aby očistil naše duše a aby nás prinútil s Ním pokračovať. Nerozumiem tomu, ako duša môže pociťovať bolesť, keď je s Ním a keď túži iba po Ňom. Mám dosť skúseností, aby som sa zbavil všetkých pochýb, že by to malo byť možné.

Vezmite odvahu a ponúkajte Mu svoju biedu sústavne a modlite sa o silu vydržať. Najviac si však vytvorte zvyk byť s Ním v neustálom rozhovore a pokiaľ možno na Neho vôbec nezabúdajte. Hlboko Ho uctievajte pri svojich slabostiach a nezabúdajte sa Mu aj obetovať a na vrchole Vášho utrpenia proste Ho úpenlivo, pokorne a v láske – ako dieťa svojho dobrotivého otca – aby Vám udelil prispenie svojej milosti a aby Vás urobil súhlasnú s Jeho svätou vôľou. Pomôžem Vám svojimi chabými a úbohými modlitbami.

Boh má veľa spôsobov, ako nás ku sebe pritiahnuť. Niekedy sa pred nami skrýva. Iba viera, ktorá v prípade núdze nás nenechá v núdzi, by mala byť našou podporou a základom nášho spoliehania, ktoré celé musí byť v Bohu.

Neviem, ako Boh so mnou naloží. Som stále šťastnejší. Celý svet trpí, ale ja, ktorý zaslúžim najprísnejší trest, zažívam neustále takú veľkú radosť, že ju skoro nemôžem ovládnuť.

Rád by som požiadal Boha, aby som mohol s Vami zdieľať utrpenie. Poznám však svoju slabosť, ktorá je taká veľká, že keby ma nechal na okamih len samého, bol by som najničomnejším človekom na svete. A predsa neviem, ako by ma mohol opustiť, pretože viera mi dáva také pevné presvedčenie, čo len som schopný pojať a pretože tiež viem, že sa nás nikdy nezriekne, pokiaľ sa my skôr nezriekneme Jeho. Bojme sa toho, že by sme Ho opustili! Nech vždy v Ňom prebývame, nech žijeme a umierame s Ním. Urobte túto prosbu za mňa, tak ako ja za Vás.

28.november 1690

 

 

Štrnásty list

 

Moja drahá matka. Som v bolesti nad tým, keď Vás vidím tak dlho trpieť. Čo mi dáva určitú úľavu  a zmierňuje smútok, ktorý mám z Vášho trápenia, je moje presvedčenie, že to sú prejavy Božej lásky, ktorú ku Vám má.  Pozerajte sa na to v tomto svetle a ponesiete všetko oveľa ľahšie. Čo sa Vášho prípadu týka, myslím si, že by ste mala vynechať všetky ľudské lieky a úplne sa uchýliť  ku prozreteľnosti Božej. Možno, že stojí iba o vzdanie sa a o dokonalú dôveru v Neho. Pretože napriek všetkej starostlivosti lekári nemali žiadny výsledok, ktorý sa očakával a naopak choroba sa len zhoršila, nebude to pokúšanie Boha, keď sa odovzdáte do Jeho rúk a prenecháte všetko Jemu.

Naposledy som Vám písal, že dovoľuje niekedy, aby telo trpelo, aby vyliečil chorobu našich duší. Majte preto odvahu a z nevyhnutnosti urobte cnosť – požiadajte Boha nie o oslobodenie od bolesti tela, ale o silu, aby ste to mohla statočne znášať z lásky k Nemu, nech On chce čokoľvek a akokoľvek dlho.

Pre (nižšiu) prirodzenosť sú iste také modlitby dosť tvrdé, Bohu sú však milé a sladké pre tých, kto Ho milujú. Láska zmierňuje bolesť a keď milujeme Boha, potom pre Neho trpíme s radosťou a odvahou. Urobte tak, nástojčivo Vás prosím, utešte sa s Pánom, ktorý je jediným lekárom všetkých našich chorôb. On je Otec úbohých, vždy pripravený nám pomôcť. Miluje nás nekonečne viac ako si môžeme predstaviť. Preto Ho milujte a nehľadajte inú úľavu ako v Ňom. Dúfam, že ju onedlho obdržíte. Zbohom. Pomôžem Vám svojimi modlitbami, nech sú akokoľvek slabé a budem vždy v našom Pánovi.

 

Pätnásty list

 

Moja veľmi drahá matka. Vzdávam vďaku nášmu Pánovi, že Vám trochu uľavil podľa Vášho želania. Často som bol blízko vydýchnutia a musím povedať, že som nikdy nebol taký spokojný ako vtedy. Preto som sa nikdy nemodlil o úľavu, ale modlil som sa o silu, aby som mohol trpieť statočne, s miernosťou a láskou. Ach, aké sladké je trpieť s Bohom! Nech je utrpenie akékoľvek veľké, prijmite ho s láskou. Aký je to raj, môcť trpieť a byť s Ním? Keď chceme aj v tomto živote zažívať mier raja, musíme si privyknúť, aby sme s Ním mali dôverné, pokorné a milujúce rozhovory. Musíme zabrániť to, aby sa naša myseľ odchyľovala od Neho. Z nášho srdca musíme vytvoriť duchovný chrám, kde Ho neustále uctievame. Musíme na seba dávať neustály pozor, aby sme neprevádzali, nehovorili a nemysleli niečo, čo by sa Mu nepáčilo. Keď sú naše mysle takto naplnené Bohom, utrpenie sa naplní sladkosťou, posvätením a tichou radosťou.

Viem, že dosiahnutie tohto stavu je na začiatok obťažné, pretože musíme jednať v čírej viere. Ale nech je to akékoľvek ťažké, vieme, že sme schopní vykonať všetky veci s milosťou Božou, ktorú On nikdy neodmietne tým, kto o ňu horúco prosia. Klepte, tlčte naliehavo a ja k tomu odpoviem, že On Vám otvorí v Jeho vlastnom čase a dá Vám v jedinom okamihu to, čo Vám zadržiaval mnoho rokov. Zbohom. Modlite sa za mňa k Nemu tak, ako ja sa modlím za Vás ku Nemu. Dúfam, že Ho veľmi skoro uvidím. Som úplne Váš v našom Pánovi.

22.január 1691

 

 

 

Šestnásty list

 

Moja drahá matka. Boh sám najlepšie vie, čo je nám treba, všetko čo robí, je pre naše dobro. Keby sme len vedeli, ako veľmi nás miluje, boli by sme vždy pripravení prijať rovnako a vyrovnane z Jeho rúk sladké aj horké. Všetko, čo z Jeho rúk prichádza, je potešujúce. Najbolestnejšie utrpenie nevyzerá nikdy neznesiteľné, len keď sa naň pozeráme zo zlého uhlu pohľadu. Keď utrpenie vidíme v rukách Božích, ako ho rozdeľuje, keď vieme, že to je náš milujúci Otec, kto nás pokoruje a zarmucuje, potom naše utrpenie stráca všetku svoju horkosť a náš smútok vystrieda radosť.

Poznať Boha nech je našou všetkou prácou. Čím viac Ho poznávame, tým viac Ho túžime poznať. Pretože poznanie je bežnou mierou lásky, potom čím hlbšie a rozsiahlejšie bude naše poznanie, tým väčšia bude naša láska – a keď bude naša láska ku Bohu taká veľká, potom Ho budeme milovať rovnako v trápení aj radosti.

Neradujme sa, nehľadajme a nemilujme Boha pre nejakú viditeľný priazeň (nech je akokoľvek pozdvihujúca), ktorú pre nás urobil alebo urobí. Takéto priazne nikdy nie sú také veľké, aby nás mohli priviesť ku Bohu bližšie, tak ako to vie viera jednoduchým skutkom. Hľadajme Ho čo najčastejšie vierou, On je vo vnútri  nás – nehľadajme Ho inde. Či nie sme grobiani a previnilci, keď Ho nechávame samého, keď sa zamestnávame maličkosťami, ktoré sa Mu nepáčia, ba ktoré Ho možno urážajú? On ich teraz znáša, ale je treba sa obávať, že nám tie maličkosti niekedy v budúcnosti vyjdú draho.

Začnime Ho v plnej vrúcnosti uctievať. Všetko iné odstráňme z našich sŕdc. On ho chce sám vlastniť. Vyproste si na Ňom túto priazeň. Keď to urobíme, čo sme schopní, potom onedlho uvidíme zmenu uskutočnenú v nás – tú po ktorej dychtíme. Nemôžem Mu dostatočne ďakovať za úľavu, ktorú Vám blahosklonne udelil. Dúfam, že Jeho milosťou získam priazeň, že Ho uvidím behom niekoľkých dní. Modlime sa jeden za druhého. Ja som, v našom Pánovi, Váš...

6.február 1691

 

O dva dni potom brat Lawrence uľahol a behom týždňa zomrel.