Podobenstvá

a iné príbehy

 

Stylianos Atteshlis

 

 


 

 

 

Poďakovanie

 

            Najviac ďakujem Johnovi a Jeanette Richardsovým, Robertovi a Audrey Browningovým a Paulovi Skorpenovi za ich pomoc a prípravu tejto knihy.

 

Stylianos Atteshlis

 

 

Nicosia

Marec 1991

 

 


 

Úvod

 

                Daskala často krát  žiadali o vysvetlenie vnútorného významu podobenstiev, ktoré boli trvalým javom učenia Ježiša Krista. Uvádzame komentáre ku každému podobenstvu v zmysle jeho učenia.

                V pôvodnom texte sa použila biblia „New English Bible“, novodobý preklad najprístupnejších zdrojov textov povolených Protestantskou Cirkvou Spojeného Kráľovstva. Táto verzia Nového Zákona bola vydaná spolu vydavateľstvami Oxford and Cambridge University Presses v roku 1961.

                Nie je možné v niekoľkých odstavcoch podať primerané súhrnné zhrnutie toho, čo Daskalos učil vo svojich krúžkoch Bádania Pravdy, ani plný význam pojmov, ktoré používa. Preto sa čitateľovi vrelo doporučuje objednať si a študovať Daskalovu knihu „Ezoterické prednášky“, ktorá je učebnicou pre Bádateľov Pravdy.

                Knihy „Ezoterická nauka“, podobne ako ďalšie sprievodné knihy sú dostupné u Daskalovej dcéry :

 

Pani Panayiota Teotoki

P.O. Box 8347

Nicosia

Cyprus

 

 


Úvod prekladateľa

 

Do rúk česko-slovenského čitateľa sa dostáva kniha, ktorá môže byť pre mnohých ľudí inšpiráciou čítať Nový Zákon, ako knihe inšpirovanej, inšpirujúcej a večne živej. C.G.Jung poukázal na dôležitosť archetypov – symbolov pre každého človeka. V dnešných zrýchlených časoch sa novým okruhom v špirále ľudstva vraciame späť ku starým hodnotám, ktoré dnes nadobúdajú nové dimenzie. Podobne ako ľudové rozprávky, aj biblické podobenstvá majú silné posolstvo pre všetky vekové skupiny a ako každá dobrá kniha aj Nový Zákon vždy ponúkne nové vzácne poklady.

Nieto povolanejšieho človeka, ktorý mohol podať správne kľúče k týmto podobenstvám, ako bol Stylianos Atteshlis (*1915  +1990). Za svojho života bol veľmi všestranným človekom: pracovníkom tlačiarne, mystikom, výborným liečiteľom a vyhľadávaným medzinárodným učiteľom, ktorý pôsobil na svojom rodnom Cypre, v Grécku, v Anglicku, v Spojených štátoch... Bol básnikom, maliarom i hudobníkom a svojim analytickým i syntetickým prístupom inšpiroval mnohých hľadajúcich skutočný zmysel života na celom svete. Bol aj vedcom a experimentátorom, ktorý svojimi pokusmi uvádzal do úžasu rovnako fyzikov, prírodovedcov, anatómov, alebo aj egyptológov a psychológov.

Len málo ľudí, od čias Ježiša Krista, dokázalo to, čo on, pretože svojim hlboko ľudským prístupom pomohol tisíckam ľudí z vážnych zdravotných, sociálnych, i psychických problémov. Podobne ako milovaný Majster dokázal, že  slepí videli, chromí a nemohúci chodili, hluchí počuli, posadnutí boli očistení a vyliečení... Bol od malička plne jasnovidný, vedel od útlych rokov zdieľať – čítať myšlienky ľudí vo svojom okolí. Od malička pokladal za samozrejmú komunikáciu so svojim anjelom strážnym a s prírodnými duchmi. Poznanie Ježiša Krista nepokladal za akt viery, ale za  skutočnosť, pretože s ním v prípade potreby komunikoval, podobne, ako svätý František, alebo svätý páter Pio.

Bežne komunikoval s vyššími anjelskými hierarchiami a vo svojom učení nadviazal a pokračoval v pravdách svätej Hildegardy, svätej Brigity Švédskej, Emmanuela Swedenborga, Jána Amosa Komenského, Rudolfa Steinera, Emersona, moslimských majstrov súfistov, alebo aj indických a ibetských učiteľov a ďalších vizionárov, ktorí poukazovali na potrebu komunikácie so spirituálnym svetom, ako spôsobom inšpirácie pre smerovanie rastu človeka a rozvoja ľudstva. Súčasne tak ukázal ekumenizmus a pacifizmus v praktickom živote - ako nevyhnutný a normálny spôsob existencie, pretože len takto sa pred človekom a národmi otvárajú nové cesty mieru, spolupráce, šťastia a radosti v zhode s Božím plánom. Každodennou činnosťou tak naplnil dôležité posolstvo pravdivosti skutkov pred dogmatickými teóriami utápajúcimi sa v egoizme svojich tvorcov.

Dnešný človek očarený hmotou nechce vidieť dočasnosť svojho úsilia, a už vôbec nie Zákony Stvoriteľa, ktoré zhmotnil a sprístupnil cez svojho Syna Ježiša Krista. Posolstvo Syna človeka o porozumení a vzájomnej pomoci bez ohľadu na náboženstvo, farbu pleti, učenosti a spoločenského postavenia je dnes všeobecne brané s výhradami, alebo ignorované. Ľudia akceptujú len starozákonné pravidlá existencie: oko za oko, zub za zub, krv za krv...  A podľa zákona príťažlivosti a ich viery sa im ich temné „plánovanie budúcnosti“ vracia a napĺňa.

Ignorancia Božích Zákonov sa nevypláca. Ľudstvo sa svojim egoizmom pomaly  a systematicky likviduje – dnes si likviduje posledné minerálne energetické zdroje, ohrozuje pitné zdroje a vzduch, svojou vášnivou stupiditou – egoizmom pre dočasné zisky - vyrába záplavy, víchrice a uragány, ale hlavne likviduje po zdravotnej stránke stresmi, zhonmi, hnevmi, závisťami, podrazmi... samých seba, svoje deti a svoje vnúčatá. V tejto ignorancii v reálnom živote nie je len postupne ničená príroda, ale sú vybudené zárodky tzv. civilizačných chorôb. Tu sú skutočné zdroje alergie, astmy, rakoviny, novodobej TBC... V učení Nového Zákona je skrytá múdrosť božieho kódu nazývaného človek, ktorý je potrebné dešifrovať z vnútra a uviesť do vonkajšej praxe. Tu pomôže len prístup individuálneho zmúdrenia a zodpovednosti, pretože kolektívne zmúdrenie je málo účinné.

Moderný človek ignoruje základný zákon - ktorému sa pritom hlboko klania : „Všetko je energia“. Kozmos je Myseľ Stvoriteľa. Hmota je najnižšia vibrácia tejto mysle – zmrazená energia. Človek – dieťa Božie - používa myseľ, cit a vôľu ako generátory energie, ktorými ovplyvňujú seba i okolie. Majster Atteshlis (Daskalos) vo svojom učení opierajúcom sa o priame posolstvo Ježiša Krista, vracia hodnotám ich správne prírodovedecké, psychologické, sociálne, i náboženské zaradenie. Pravda je nadradená akýmkoľvek náboženským systémom, pretože Pravda je nad miestnymi odlišnosťami, dogmami, izmami. Pravda je Pravda, ktorá nepotrebuje obhajcu, pretože ako Boží Atribút – Existenčný Princíp - sa obhajuje sama.

Výklad podobenstiev Nového Zákona je dobrý úvod ku mysleniu nového  tisícročia. Mysleniu, ktoré dáva slobode krídla mieru, zmierenia seba i okolia, láske, aj pravej múdrosti. Zdravie telesné i psychické môže sídliť iba v zdravom, duchovne rozvinutom človeku.

V preklade používame český ekumenický preklad „BIBLE, písmo svaté starého a nového zákona“, Česká biblická společnost, 1993.

 

                                                Prekladateľ

 


Nové šaty a starý kabát (Mat.9: 16-17)

Nikto nezalátá starý šat záplatou z neseprané látky: nebo se ten přišitý kus ze šatu vytrhne a díra bude ještě větší. A mladé víno se nedává do starých měchů, jinak se měchy roztrhnou, víno vyteče a měchy přijdou nazmar. Nové víno se dává do nových měchů, a tak sa uchová obojí.

 

Všetko sa sústavne mení, nič nezostáva rovnaké, takže nové myšlienky nezodpovedajú starým tradíciam. Každé učenie by malo byť v súlade so správnym časom a miestom. Keď sa kresťanstvo objavilo po prvý raz, bolo viac židovské ako dnes, a svätý Pavol povedal, že do kostola nesmie vstúpiť žiadna žena bez prikrývky na hlave. To súhlasilo so zvykmi tých časov, ale teraz je to inak. My dnes už vieme, že oblečenie nemá nič spoločné so schopnosťou chodiť do kostola. Sú tu nové pohľady na veci, ale to neznamená, že staré pohľady boli nesprávne. Boli správne vo svojej dobe a mieste.

Kristus povedal : „Ja som prišiel naplniť Zákon, nie ho zrušiť.“ On nehovorí, že každý, kto sa stáva kresťanom, sa má zrieknuť všetkého, čomu sa verilo v minulosti. On uznáva názory aj zvyky druhých. Či nepovedal: „Iné ovce mám, ktoré nie sú z tohoto stáda?“ Keď idem do mešity alebo hindského chrámu, vyzujem si topánky, pretože taký je ich zvyk. Svätý Pavol, alebo aj moja stará mama by boli šokovaní, keby videli odhalenú hlavu ženy v minisukni, ktorá ide do kostola. Ale Archanjelom to vôbec nevadí. Oni sú podstatne tolerantnejší. V každom prípade, keď sa táto žena modlí v minisukni, možno sa modlí lepšie ako moja stará mama. Predsa len, bolo by nevhodné obliecť vašu starú mamu do minisukne a odviesť ju do kostola, pretože by to nebolo v súlade s jej zvykmi a názormi. Vždy musíme rešpektovať názory a tradície iných ľudí.

Oblečenie a mechy na víno zodpovedajú tomu, čomu ľudia veria. Ježiš hovorí: Nikto nemôže žiť podľa nových princípov, pokiaľ ešte zotrváva v starých názoroch a tradíciach, pretože nové princípy nemôžete prilepiť na staré názory a tradície. Všetko nové by malo byť v zhode so správnym časom a miestom.

 


Nečistý duch  (Mat. 12: 43-45)

 

Když nečistý duch vyjde z člověka, bloudí po pustých místech a hledá odpočinutí, ale nenalézá. Tu řekne: „Vrátím se do svého domu, odkud jsem vyšel.“ Přijde a nalezne jej prázdný, vyčištěný a uklizený. Tu jde a přivede s sebou sedm jiných duchů, horších, než je sám, vejdou a bydlí tam, a konce toho člověka jsou horší než začátky. Tak bude i s tímto zlým pokolením.

 

Biblia hovorí o „nečistých duchoch“ v tomto podobenstve. My dávame prednosť pojmu „elementály“ namiesto pojmu „nečistí duchovia“. Kristus tiež hovorí o nečistých duchoch ako „prázdnom, bezo zmyslu“, niekto ich volá zlými duchmi. My všetkých týchto duchov voláme „elementály“ a v našom učení elementálov rozdeľujeme do dvoch skupín: prvú skupinu nazývame citovo myšlienkové formy, v ktorých sú dôležité emócie, žiadosti, alebo aj slabosti. Oni zotročujú človeka. Alebo lepšie povedané, my pomáhame týmto žiadostiam zotročiť našu myseľ. Potom takýto vytvorený elementál je „nečistý duch“, alebo duch, ktorý slúži určitým žiadostiam, prianiam, citom; nečistý, netvorivý (ničiaci pokrok). Druhú skupinu elementálov tvoria čisté myšlienkové formy, tvorené len rozumom - bez citov. (Poznámka prekladateľa : Negatívny elementál je viditeľný len jasnovidne, bežným zrakom nie je možné ho vidieť, dá sa však pocítiť a častokrát na ne reagujú malé deti a zvieratá. Je to položivý útvar vytvorený z biopola človeka. Pôvodcom je sám človek nekontrolovanými myšlienkami, alebo citmi častokrát rodovo závislými. Časom a nevhodnými zlozvykmi zosilnie a stáva sa pre svojho tvorcu nebezpečným, až ohrozujúcim jeho zdravie a život).

Nepoužívame slovo „duch“, pretože slovom „duch“ označujeme Absolútnu Bytosť, ktorá je  duchom.  Taktiež naša vlastná bytosť je duchovná. „Bůh je Duch a ti, kdo ho uctívají, mají tak činit v Duchu a v pravdě.“ (Jan 4 : 24). Takže, aby sme sa vyhli nedorozumeniu, voláme tieto myšlienkové formy, či citovo - myšlienkové, alebo čisté myšlienkové formy „elementály“.

Každý elementál má určitý tvar a svoju energiu. Každá myšlienka, každý cit, každá žiadosť, tvorí myšlienkový tvar, citovo – myšlienkový tvar, alebo čistý myšlienkový tvar. Kristus poznal tieto rozdiely,  keď týchto duchov  alebo elementálov nazval „nečistými“ a  popisuje v tomto podobenstve ako sa tieto elementály tvoria, a obdobie, keď opúšťajú svoj „domov“. Ich domovom je personalita človeka. Keď sa elementál vytvára, či mysľou alebo citom, vibruje na tej istej frekvencii ako jeho tvorca. Takže keď elementál opúšťa túto personalitu, podobenstvo hovorí, že ide do „púšte“, na miesta, kde nie sú žiadne nové myšlienky na pohltenie, alebo ich obživu. Prechádza cez štvrtú dimenziu, ale svoju silu neodvodzuje z nej. Má svoj vlastný život, svoju vlastnú identitu, a samozrejme, určitý druh inteligencie.

Tento elementál hovorí: „Vrátim sa domov“ ku svojmu tvorcovi, znovu sa nabiť a získať viac energie. Ale s návratom privedie so sebou „ďalších sedem ešte horších duchov“. Prečo  priťahujeme takých „duchov“, týchto elementálov? Pretože vieme (zo zákona podobnosti, pozn. prekl.), že podobné hľadá podobné a že elementál kmitá na tej istej frekvencii, ako iné podobné elementály pohybujúce sa v týchto „púšťach“, a tie sa jednoducho pripoja. Tento elementál pritiahne blízke objekty kmitajúce na tej istej frekvencii ako sama, alebo ešte horšie, a začne sa vracať späť.

Teraz, keď elementály prichádzajú späť, našli u toho človeka čistý dom. To znamená, že tento muž nemyslí celý čas na zlé veci, občas je dobrý, občas – povedzme si to, sa správa hlúpo. To je príčina, prečo podobenstvo hovorí, že duch nachádza svoj dom „vyzametaný a čistý“. Alebo taktiež, že je neobývaný.

Čo sa z toho môžeme poučiť?  Že človek, keď energeticky má vybiť elementála, aby zabránil jeho návratu, musí ho nahradiť dobrým elementálom. Takýmto spôsobom sa nemôže ten nežiadúci dostať dnu. Tak sa to učíme v našich kruhoch, vždy musíme nahradiť nepriateľských elementálov kladnými elementálmi, takže ich tvorca nedovolí tým zlým elementálom znovu vstúpiť dovnútra.

Teraz pohovorme o sedmičke. Prečo sedem ? Keď sa určité druhy elementálov spoja, stávajú sa jedným. Sedem elementálov myšlienkovej sily, alebo energie. Áno, ale prečo ten jeden elementál pozval siedmych ďalších? Pretože človek má sedem brán.

Tieto brány nazývame energetickými centrami v tele éterického dvojníka človeka. Keď tento elementál dosiahne formu veľkosti tela človeka, vstupuje cez týchto sedem brán : genitálie, solar plexus, slezina, pečeň, srdce, hrdlo a  hlava. To je týchto sedem brán. Keď vstúpi do tela, prevezme kontrolu nad osobnosťou človeka a núti ho myslieť to isté stále znovu a znovu, takže nezíska len viac sily a energie, ale taktiež získava aj väčšiu moc ovládať a riadiť človeka. (Pozn.prekl.: Tu vidíme skutočného pôvodcu závislostí na alkohole, fajčení, strachu, žiarlivosti, alebo aj hnevu – vlastností, ktoré sa dlhodobejšie „pestovali“ až „prerástli“ človeku cez hlavu. Dôsledok nerozvážneho myslenia a cítenia je vypestovania škodlivého, zlomyseľného elementála, ktorý sa stáva neviditeľným súputníkom človeka do všetkých priestorov a časov života na zemi).

Pri inej príležitosti Kristus hovorí o liečení  ľudí ovládaných takýmito elementálmi. V prípade elementála, ktorý sa sám nazval Légia, a ktorý sa „zmocnil“ alebo ovládol človeka, videli sme ako prejav nadmernú pohyblivosť. V Biblii Kristus jasne popisuje, ako sa elementály zrodili, navrhli, vytvorili, a ako sa správali vracajúc sa domov ku svojmu tvorcovi.

Biblia taktiež jasne určuje, že tento druh takzvaných duchov, nemôže byť vyhnaný z človeka von, len pôstom a modlitbou. Čo znamená „pôst“? Keď má človek veľmi plný žalúdok, nevie sa dobre sústreďovať, nevie triezvo uvažovať. Je oveľa ľahšie dospieť ku rozvážnosti mysle nepreťažovaním brucha.(„Tupú myseľ“ človek môže dostať aj z konzumácie vyprážaných či iných ťažkých jedál, červeného mäsa, cibule, cesnaku... Pozn.prekl.) Toto je význam „pôstu“, v tomto prípade tu nie je žiaden iný význam. A modlitba, čo je modlitba ? Modlitba znamená vytváranie nových elementálov, ale teraz čistých myšlienkových foriem. Keď sa myšlienky zamerajú na Božské, Duchovné, dostáva sa človeku pomoc viery, ako aj pomoc Archanjelov, pomoc Logosa, i pomoc samého Boha Hospodina. Teda takto môže človek vyhnať tieto škodlivé a hriešne elementály von z tela – poslaním čistých myšlienkových foriem prostredníctvom modlitby.

 

 


Rozsievač (Mat 13 : 3-8 / 18-23)

 

I mluvil k nim mnoho v podobenstvích: „Vyšel rozsévač rozsívat. Když rozsíval, padla některá zrna podél cesty, a přilétli ptáci a sezobali je. Jiná padla na skalnatou půdu, kde neměla dost země, a hned vzešla, protože nebyla hluboko v zemi. Ale když vyšlo slunce, spálilo je, a protože neměla kořen, uschla. Jiná zas padla mezi trní, trní vzrostlo a udusilo je. A jiná zrna padla do dobré země a dala užitek, některé sto zrn, jiné šedesát a jiné třicet. Kdo má uši, slyš!“

 

Myslím si, že Ježíš vysvetľuje podobenstvo jasne. Dáva plne zrozumiteľné vysvetlenie.

 

„Vy tedy  slyšte výklad podobenství o rozsévači. Pokaždé, když někdo slyší slovo o království a nechápe, přichází ten zlý a vyrve, co bylo zaseto do jeho srdce, to je ten, u koho se zaselo podél cesty. U koho bylo zaseto na skalnatou půdu, to je ten, kdo slyší slovo a hned je s radostí přijímá, ale nezakořenilo v něm a je nestálý: když přijde tíseň nebo pronásledování pro to slovo, hned odpadá. U koho bylo zaseto do trní, to je ten, kdo slyší slovo, ale časné starosti a vábivost majetku slovo udusí, a zůstane bez úrody. U koho bylo zaseto do dobré země, to je ten, kdo slovo slyší i chápe a přináší úrodu, jeden stonásobnou, druhý šedesátinásobnou, třetí třicetinásobnou“.

 

Čísla „stonásobný, šesťdesiatnásobný, atď.“ nemajú žiadny špeciálny význam. Je to len miera. Hovoria o tom, že ak sa niekto otvára pravde, poznáva slovo pravdy podľa svojich možností a schopností, a preukáže akékoľvek ovocie, ktoré je schopný vykonať, Boh bude spokojný s čímkoľvek, čo môže vykonať.

Čo myslel Ježíš keď povedal: „Kto má uši, nech počúva“? Je rozdiel medzi prostým počúvaním - a počúvaním, pokusom porozumieť počutému. Len načúvanie samé nestačí.

Iný pohľad. Niekto hovorí : Ježíš Kristus mal kázeň – hovoril. Medzi davmi, ktoré ho počúvali, niektorí z prítomných mysleli na rôzne veci, vôbec nepočuli to, čo Kristus hovoril, a predsa ho „počuli“. Nemohli zatvoriť svoje uši a vibrácie zvuku im dopadali do uší, ale v skutočnosti nemali „uši na počúvanie...“ Iní mali svoje srdcia plné rôznych záležitostí, nie veľmi svätých.  Samozrejme, že počuli Jeho slová, ale nemali správne nasadenie, túžbu po tom, aby rozmýšľali o vypočutom. Oni mysleli na iné veci. Iní možno mali vo svojich mysliach nemorálne, veľmi zlé myšlienky, ktoré blokovali prístup Kristových slov. Títo počúvali, ale nechytali význam a nič nerozumeli.    TU SOM

Gréci hovoria .................................................................., čo znamená : Myseľ umožňuje vidieť a myseľ umožňuje počuť, nie oči alebo uši. Keď Kristus povedal „tí kto majú uši budú počuť,“ On tým nemyslel uši na hlave! Ľudia môžu mať uši po stranách hlavy, ale nie uši mysle, ktoré počujú a skutočne rozlišujú. Takže Kristus hovorí „Tí kto chcú počuť a rozumieť, budú počuť moje slová.“ Ináč...

 


Burina (Plevel)                                    Mat. 13: 24-30 ,  36-43

 

„S královstvím nebeským je to tak, jako když jeden člověk zasel dobré semeno na svém poli. Když však lidé spali, přišel jeho nepřítel, nasel plevel do pšenice a odešel. Když vyrostlo stéblo a nasadilo na klas, tu se ukázal i plevel. Přišli sluhové toho hospodáře a řekli mu: „Pane, cožpak jsi nezasel na svém poli dobré semeno? Kde se vzal plevel?“ On jim odpověděl- „To udělal nepřítel.“ Sluhové mu řeknou: „Máme jít a plevel vytrhat?“ On však odpoví: „Ne, protože při trhání plevele byste vyrvali z kořenů i pšenici. Nechte, ať spolu roste obojí až do žně, a v čas žně řeknu žencům: Seberte nejprve plevel a svažte jej do otýpek k spálení, ale pšenici shromážděte do mé stodoly.“

(36 - Potom opustil zástupy a vešel do domu. Učedníci za ním přišli a řekli mu: „Vylož nám to podobenství o plevelu na poli!“ On jim odpověděl: „Rozsévač, který rozsívá dobré semeno, je Syn člověka a pole je tento svět. Dobré semeno, to jsou synové království, plevel jsou synové toho zlého, nepřítel, který je nasel, je ďábel. Žeň je skonání věku a ženci jsou andělé. Tak jako se tedy sbírá plevel a pálí ohněm, tak bude i při skonání věku. Syn člověka pošle své anděly, ti vyberou z jeho království každé pohoršení a každého, kdo se dopouští nepravosti, a hodí je do ohnivé pece: tam bude pláč a skřípění zubů. Tehdy spravedliví zazáří jako slunce v království svého Otce. Kdo má uši, slyš!“

 

Toto je veľmi, veľmi vzácne podobenstvo. Ježíš hovorí o Pravde, kráľovstve nebeskom, dobre a dobrých skutkoch. Hovorí nám, že podmienky, alebo nevhodné správanie, vysievajú zlé semeno na naše pole. Ježíš vysvetľuje toto „pole“ vo význame „sveta“.  Môžeme o ňom myslieť taktiež vo význame našej dnešnej osobnosti, ktorá je súhrnom všetkých našich elementálov, dobrých i zlých. Obe semená rastú, takže nemôžete vytrhnúť, čo pokladáte za zlé myšlienky, alebo za zlé city, bez rovnakého zničenia dobrých citov.  Nechajte ich obe rásť, pretože príde čas žne; to znamená, že dobré bude rozpoznané. Ale čo je zlé, taktiež sa bude vedieť. Archanjeli roztriedia čo je dobré u každého človeka a energeticky vybijú zlé elementály, zlú burinu, a odhodia ju. A ako to urobia? Rozmýšľaním. Nejaký človek žije podľa  svojich vlastností a robí  dobré ovocie a taktiež nejakú zlú burinu. Ježíš hovorí, že ženci, Archanjeli a anjeli, skôr alebo neskôr oddelia dobré ovocia od tak zvanej zlej buriny. To je jasné. On hovorí o Zákone Osudu, tom najmúdrejšom zákone, a tu dáva výborné vysvetlenie. Dobré semeno sa podrží, zatiaľ čo zlé bude zničené, bude spálené. Hovorí o ohni. O aký druh ohňa sa tu jedná? Michaela, Archanjela slnka – Myseľ, alebo Rozum. Rozum spáli každú myšlienku, ktorú považujeme za zlú. Skôr alebo neskôr žeň príde. Každý príde ku skutočnému poznaniu vecí. „Oheň“ v tomto prípade je Myseľ, s ktorou môžeme spáliť, čo je zlé.

Nemali by sme pokladať toto delenie ako udržanie si „dobrých duchov“ a  spálenie „zlých duchov“. Nie sú zlí duchovia. Všetci duchovia sú dobrí. Duchovia sú oddelení mimo čas a priestor, a len ich správanie môžeme považovať za zlé, vo svete odlúčenia (svet odlúčenia – termín označujúci oddelenie, vyčlenenie hmoty od duše a ducha, pozn.prekl)

 


Horčičné zrnko (Mat 13 : 31-32)

 

„Království nebeské je jako hořčičné zrno, které člověk zasel na svém poli;  je sice menší než všecka semena, ale když vyroste, je větší než ostatní byliny a je z něho strom, takže přilétají ptáci a hnízdí v jeho větvích.“

 

Keď sa zasadí na správnom mieste, horčičné semeno vyrastie ľahšie ako iné rastliny. Aj keď, ako podobenstvo hovorí, je najmenšie zo semien, narastie veľmi veľké. Takže nevadí, keď si myslíte, že nejaká vec je veľmi, veľmi malá. Keď sa Bytie zobudí ku životu, a dobre sa oň staráte, vyrastie a dáva veľký úžitok- i potravu. Kristus nás nechce podceňovať ako ľudí s vedomosťami detí, alebo hlúpych. Takí ľudia potrebujú lásku a cvičenie. Kristus zasadil maličké semiačko v dobrej zemine – to je kresťanstvo – a keď sa o to staráte a pestujete, táto rastlina vyrastie taká veľká, že priletia vtáky  a budú odpočívať na jeho konároch. Kto sú tieto vtáky? Ľudia v núdzi o prístrešie. Ktokoľvek, kto je v núdzi môže prísť  skryť sa do bezpečia, a takýto človek potom môže pomáhať iným a starať sa o nich.

Semeno horčice je taktiež symbolom pravdy. Keď začína rásť v nás, stáva sa naším zmyslom života. Len jednoduché myslenie (Vytrvalé, intenzívne, trpezlivé, a najlepšie pravidelné myslenie. Keď si spomeniete na pravdu jeden- dvakrát za týždeň, starosti tento klíček zadusia. Pozn.prekl.) na pravdu jej umožňuje stále rásť, podobne ako horčičné semeno, a stáva sa princípom, ktorý nás povedie cez náš život. Na začiatku je jednoduché a malé, a možno ho nerozoznáme ako pravdu, ale ako náhle ho spoznáme ako vyrastené, vyrastie do celého systému riadiac naše správanie a formovanie nášho charakteru. Také je kráľovstvo nebeské. Vie vystavať skutočnú pravdu vo vnútri v nás. Môže sa podobne správať aj zlo? Nie!

 

 

 


Chlebový kvas   (Mat. 13: 33)

 

„Království nebeské je jako kvas, který žena vmísí do tří měřic mouky, až se všecko prokvasí.“

 

Toto je podobenstvo, ktoré sme často vysvetľovali. Samozrejme, že Ježíš nedával radu pekárom! Kráľovstvo nebeské znamená celkový zmysel života od začiatku až po koniec; realizáciu vášho detstva Božieho (God – Self). Tri mierky múky (nepáči sa mi „váha polovica zo sto“, ako uvádza anglická Biblia, čo ničí význam) sú tri telá: materiálne so svojim éterickým dvojčaťom,  jeho kvasnicami, duševné telo (niekedy ho nazývame astrálne telo) alebo emocionálne telo, s jeho éterickým dvojčaťom, jeho kvasnicami, a noetickým telo, alebo myšlienkovým telom ; tri telá.

Hovoríme, že tieto tri telá, tri spolu, vytvárajú dnešnú osobnosť ľudskej bytosti. Ľudská bytosť má materiálne telo, pocity alebo emocionálne telo, a myslenie, keď nie uvažovanie (niekedy to bude uvažovanie), alebo telo myslenia. Tento dnešný človek -„žena“, „mieša“, čo znamená „správne používa“, rozumne, tieto tri miery múky, materiálne telo, duševné (citové) telo a noetické (mysliace) telo spolu, pod kontrolou mysle, rozumu. Voda (nespomína sa v texte, ale prirodzene musí byť), s ktorou žena miesi kvasnice do troch mier múky, až kým všetko nimi neprekvasí, je energia. Bez energie tu nie je žiadny zmysel. Ona vyrába jednou svätou substanciou.

A teraz, kvasnice sú to, čo voláme éterickou vitalitou, z ktorej je urobený éterický dvojník. Je to však Myseľ na odlišnej rýchlosti frekvencie. Voda, ktorú tá žena musí dať pre zamiešanie kvasníc do troch mier múky, je v pozícii  Pravdy. Pokiaľ materiálne telo, duševné telo a noetické telo sa nestanú jedným v Pravde, ako môžeme vstúpiť do kráľovstva nebeského? Keď ty, „symbolicky miesiaca žena“, nepremiešaš všetko spolu, nezjednotíš ich, tvoja dnešná personalita neurobí to, čo má urobiť. Premiešavanie len materiálneho tela s duševným telom, telom emócií, bez primiešavania správnych názorov, mysle a Ducha, je nedostatočné.

Osobnosť je jedna. Žena v podobenstve je súčasná osobnosť (present-day personality) a Stála Osobnosť za ňou. Súčasná osobnosť je predĺženie tejto Stálej Osobnosti (Permanent Personality). Je to jedna čiara s dvomi koncami; jeden koniec je súčasná osobnosť, druhý koniec je Stála Osobnosť. Ale v podstate sú jedna. Súčasná osobnosť je predĺženie z času na čas Stálej Osobnosti v čase a v priestore. V poriadku, je tu nejaký rozdiel, ale Stála Osobnosť (Permanent Personality), Duševné Ja (Soul – Ego), je nemeniaca sa Osobnosť, ktorá asimiluje, ukladá a vyjadruje skúsenosti mnohých svojich súčasných osobností.

Teraz ku vode; nenazývame vodu pulzom života? Mám rád tento výraz – pulz života. Keď Kristus hovoril so ženou Samaritánkou, (Ján 4: 7), povedal jej pri studni, „Daj sa mi napiť.“ Samozrejme to bolo odvážne, a ona Mu odpovedala, „Ako je možné, že ty Žid, žiadaš samaritánsku ženu, aby ti dala piť?“ (Medzi týmito dvomi kmeňmi Židov bolo veľké nepriateľstvo). On povedal, „Žena, daj sa mi napiť.“ A povedal jej, že tí, ktorí sa napijú vody z tejto studne, budú smädný opäť. Budú potrebovať piť stále viac a viac vody. „Ale tí, ktorí sa napijú vody, ktorú im Ja dám, nikdy viac nebudú smädní vo večnosti, ani v storočiach.“ Potom mu samozrejme žena povedala : „Pane, daj mi z tej vody, aby som nebola smädná a nemusela už viac chodiť ku tejto studni.“ A čo povedal? „ Ja som voda života“. Kristus Sám Seba nazval svetlo sveta, podobne ako: Ja som voda života. Mali by sme si všimnúť, v podobenstvách a náuke Boho - Človeka, kde sa zmieňuje o prvkoch na ich vyššej vibrácii, a hlbší význam, ako ich bežne poznáme, rozpoznať ich a porozumieť im v našom hrubo materiálnom svete.


Poklad v poli  (Mat. 13: 44)

 

„Království nebeské je jako poklad ukrytý v poli, který nikdo najde a skryje, z radosti nad tím jde, prodá všecko, co má, a koupí to pole.“

 

 

Perla velké ceny (Mat. 13: 33)

 

„Anebo je království nebeské je jako když obchodník, který kupuje krásné perly, objeví jednu drahocennou perlu, jde, prodá všecko, co má, a koupí ji.“

 

 

Tieto dve podobenstvá sú o tej istej veci. V prvom podobenstve „poľom“ je materiálne telo, matéria, zem, prsť. „Pokladom“ je Duševné Sebauvedomenie. Ten, kto raz našiel tento poklad v tomto poli, čo znamená že získal Sebauvedomenie samého seba, viac už nestojí o vonkajšie vlastníctvo.  Takýto človek predá všetko a sústredí sa na vzácny poklad. A týmto pokladom je kráľovstvo nebeské. „Kúpiť ono pole“ znamená uvedomenie si, že si to Ty vo vnútri ľudskej formy, takže si to Ty, ktorý prijal ľudský tvar.

V druhom podobenstve tá vzácna perla je naše Ja. Tu je odlišný výklad oproti podobenstvu s pokladom v poli. Obchodník si prezeral pekné perly a zbieral ich, ale keď našiel tu najvzácnejšiu, už nestál o tie druhé, čo mal, ani o cenu, a predal všetko, čo mal, aby získal tú najdrahšiu. Pod pojmom „predal“ sa mieni, že sa ich zriekol. Perly, ktoré mal predtým, sú materiálne telo, jeho pocity, žiadosti, spôsob života, vzťahy a všetky potešenia z nich. Celý svoj život zbieral a vážil tieto hodnoty, až kým nenašiel svoju vnútornú Osobnosť (Self), uvedomenie svojho Ja. Len po vypudení svojho egoizmu – svojich absolútne všetkých ostatných pokladov – mohol požiadať o najvzácnejšiu perlu, svoje Ja, svoju vnútornú Osobnosť. Keď to spoznal, nechcel už nič iné a mal záujem len o Sebarealizáciu.

 

 

 

 


Rybárska sieť  (Mat. 13: 47-50)

 

„Anebo je království nebeské jako síť, která se spustí do moře a zahrne všecko možné. Když je plná, vytáhnou ji na břeh, sednou, a co je dobré vybírají do nádob, co je špatné, vyhazují ven. Tak bude i při skonání věku : vyjdou andělé, oddělí zlé od spravedlivých a hodí je do ohnivé pece. Tam bude pláč a skřípění zubů.“

 

 

Čo je táto „ohnivá pec, miesto plaču a škrípania zubov?“ To je inkarnácia v materiálnom svete. Všetky tie „ryby“, duše, sú chytené do tej istej siete, ale nie je dôležitá sieť, dôležitá je tvoja kvalita ryby (duše), ako si vyspel (mravne - spirituálne, pozn.prekl.). Sieť je prechod na druhú strana, tak zvaná smrť.  Na konci materiálnej inkarnácie, po prechode, Archanjeli a všetci anjeli uvidia, čo vyberú z tejto „siete“. Vytriedia dobré „ryby“ (osvietených jedincov),  aby postúpili na vyššiu formu života – nestáva sa tak, keď jete nejakú rybu? – a vyhodia ostatné späť do materiálnej inkarnácie, aby sa ďalej rozvíjali.

Sú dva druhy ohňa, o ktorých Ježíš hovorí – vnútorný a vonkajší – oba ohne sú odvodené z Večného Ohňa, čo je Boh. Vnútorný oheň je tvoja skutočná podstata, Duchovná Duša. Vonkajší oheň je tá časť Večného Ohňa, ktorý je spojený s formami materiálnych svetov. V tomto podobenstve „ohnivá pec“ je vonkajší oheň, ktorým Ježíš mieni tento svet získavania skúseností, pobytu na našej planéte, na mieste kde „oheň ničí čo môže byť zničené“. „Dobrí“ ľudia, ktorí využili svoje inkarnácie na získanie poznania, ktorí boli očistení týmto vonkajším ohňom, prejdú do života radosti. Tí, ktorí sú „zlí“, ktorí nevyužili vhodne svoje inkarnácie, vracajú sa späť (do sveta hmoty), aby sa o Pravde dozvedeli viac.

Večný Oheň je Život, skutočný Život, nie niečo čo sa prejavuje ako život, ale ako večný plameň, ktorým je Boh Sám. Ty, ako Duchovná Duša, si iskra tohto Večného Ohňa, vyžiareného z Boha do materiálneho sveta, „ohnivej pece“  vonkajšieho ohňa, ale každý z vás je súčasne časťou tohoto Večného Ohňa.

 

 


Zákonník a žák  (Mat. 13: 52)

 

„Proto každý zákoník, který se stal učedníkem království nebeského, je jako hospodář, který vynáší ze svého pokladu nové i staré.“

 

„Hospodár“  je Stála Osobnosť. Keď sa táto Osobnosť naučí nové pravidlá kráľovstva nebeského, bude schopná vyniesť zo svojho pokladu (Večný Atóm, kde sa skúsenosti mnohých každodenných zážitkov z minulých inkarnácií zaznamenávajú) vzácne veci, i staré, i nové. Ježíš hovorí, že cenné poklady, aj staré, aj nové, sú možné. My ich ponesieme so sebou, a nestratíme ich. Je to podobné, ako keď hovoril o ukladaní si pokladov v nebesiach a nie na zemi, aby sa nemohli pokaziť hrdzou a moľami, alebo ukradnúť  zlodejmi. Potom budeme mať naše poklady v kráľovstve nebeskom.

 

 

 

 

 


Nasycení pěti tisíců  (Mat. 14: 13-21)

 

„…Ježíš odplul lodí na pusté místo, aby byl sám, ale zástupy o tom uslyšely a pěšky šly z měst za ním. Když vystoupil, uviděl velký zástup a bylo mu jich líto. I uzdravoval jejich nemocné.  Když nastal večer, přistoupili k němu učedníci a řekli: „toto místo je pusté a je už pozdní hodina. Propusť zástupy, až si jdou do vesnic koupit jídlo.“ Ale Ježíš jim řekl: „nemusejí odcházet, dejte vy jím jíst!“ Oni odpověděli: „Máme tu jen pět chlebů a dvě ryby.“ On však řekl: „Přineste mi je sem!“ Poručil, aby se zástupy rozsadily po trávě. Potom vzal těch pět chlebů a dvě ryby, vzhlédl k nebi, vzdal díky, lámal chleby a dával učeníkům a učeníci zástupům. I jedli všichni a nasytili se, a sebrali nalámaných chlebů, které zbyly, dvanáct plných košů. A jedlo tam na pět tisíc mužů kromě žen a dětí.

 

Nasycení čtyř tisíců  (Mat. 15: 32-39)

 

 

Ježíš si zavolal své učedníky a řekl: „Je mi líto zástupu, neboť již tři dny jsou se mnou a nemají co jíst. Poslat je domů hladové nechci, aby nezemdleli na cestě.“ Učedníci mu namítli: „Kde vezmeme na poušti tolik chleba, abychom nasytili takový zástup?“ Ježíš jim řekl: „Kolik máte chlebů?“ Odpověděli : „Sedm a několik rybiček.“ I nařídil zástupu usednou na zem, potom vzal těch sedm chlebů i ryby, vzdal díky, lámal a dával učeníkům a učeníci zástupům. I jedli všichni a nasytili se, a zbylých nalámaných chlebů sebrali ještě sem plných košů. Těch, kteří jedli, bylo čtyři tisíce mužů kromě žen a dětí. Potom propustil zástupy, vstoupil na loď a připlul na území Magadan.

 

V našom texte Nového Zákona sa hovorí, že Kristus nasýtil, pri jednej príležitosti päť tisíc a pri ďalšej príležitosti štyri tisíc, len s niekoľkými bochníkmi chleba a niekoľkými rybami. Presný počet ľudí, ktoré On nasýtil, naozaj nie je dôležitý. Dôležité je to, že premenil éther na matériu. Kristus teraz sýti tisícky a tisícky a tisícky po celej našej planéte. Nasýtenie davov nebolo urobené len raz. Nasýtil väčšie, alebo menšie počty ľudí pri rôznych iných príležitostiach. Evanjelisti nám z nich porozprávali len o týchto dvoch.

Ježiš povedal : „Ja som chlieb z Nebies.“ A my hovoríme „Daj nám chlieb každodenný.“ Sú naozaj počty pre nás zaujímavé, alebo tieto skutky ? O čom je tento skutok ?  Skutok ukazuje, že Kristus, Boh, Boh - Človek, urobil to, čo nazývame zázraky. On bol JEDINÝ Boh - Človek, všetci ostatní, ktorí uspeli na ceste nahor – majstri minulosti – boli ľudia- bohovia, ktorí pokročili na základe mnohých inkarnácií, je však len jeden Boh - Človek, Kristus, Ježiš Kristus. Takže pri čítaní a poznaní toho, čo Kristus robil, nemôžeme urobiť nič iné, len uznať a veriť. Takto Kristus Sám je chlieb z nebies.

Čo povedal pri poslednej večeri ? Dávajúc chlieb žiakom, lámal ho a dával im ho, povedal : „Zoberte a jedzte. To je moje telo. To je moje mäso.“ Dávajúc im chlieb „ Ja som chlieb z nebies.“ Dávajúc im víno, povedal : „Toto je moja krv, ktorá dáva život.“ Tieto dve veci sú aj symbolické, aj skutočné. Jedením chleba si predlžujeme život materiálneho tela aj ostatných tiel (Žalm 104,15). Kristus Boh – Človek bol majster všetkých prvkov. Vidíme na veľmi mnohých príkladoch fenomény materializácie a dematerializácie. Takže bolo ťažké pre Boha – Človeka zobrať energiu z okolitého étheru a pretvoriť ju na chlieb, skutočné bochníky chleba, a potom ich dať zjesť hladným ľuďom?

Kristus, Boh – Človek, bol majster materializácie a dematerializácie. Bol tento Boh – Človek jediný majster materializácie a dematerializácie? Mnohí iní to robili vtedy, a robia to i teraz. My máme majstrov na materializáciu a dematerializáciu v našich moderných časoch, ale majú veľkú úctu ku práci Archanjelov,  pánom prvkov. Nerobia to len pre  predvádzanie pred ľuďmi. Ježiš Kristus, Boh – Človek, robil všetko ako svedectvo moci. Prostredníctvom moci. Ostatné ľudské bytosti nemajú túto moc a musia rešpektovať prácu Archanjelov.

 


Kráčanie po vode  (Mat. 14: 22-33)

 

„Hned nato přiměl Ježíš učedníky, aby vstoupili na loď a jeli před ním na druhý břeh, než propustí zástupy. Když je propustil, vystoupil na horu, aby se o samotě modlil. Když nastal večer, byl tam sám. Loď byla daleko od země a vlny ji zmáhaly, protože vítr vál proti ní. K ránu šel k nim, kráčeje po moři. Když ho učedníci uviděli kráčet po moři, vyděsili se, že je to přízrak, a křičeli strachem. Ježíš na ně hned promluvil a řekl, jim: „Vzchopte se, já jsem to, nebojte se!“

Petr mu odpověděl: „Pane, jsi – li to ty, poruč mi, ať přijdu k tobě po vodách!“ A on řekl: „Pojď!“ Petr vystoupil z lodi, vykročil na vodu a šel k Ježíšovi. Ale když viděl, jaký je vítr, přepadl ho strach, začal tonout a vykřikl: „Pane, zachraň mne!“ Ježíš hned vztáhl ruku uchopil  ho a řekl mu: „ Ty malověrný, proč jsi pochyboval!“

Když vstoupili na loď, vítr se utišil. Ti, kdo byli na lodi, klaněli se mu a říkali: „Jistě jsi Boží Syn.“

 

Toto je ďalšia skutočná udalosť, skutočná udalosť spomínaná v Biblii. Keď tovariši išli na ryby, Ježíš zvyčajne zostal mimo a modlil sa. Vieme z textov, že všetci tovariši a Ježíš  sa stretávali v Getsemanskej záhrade. Čo im hovorieval na týchto stretnutiach? Neučil ich pod osobným dohľadom veci, ktoré nemohol kázať verejne pred davmi ? Učil ich napríklad také veci, ako mať vieru, čo by oni mali robiť. Môžete nájsť Jeho poučenia na mnohých miestach Nového Zákona.

Pozrime sa ďalej, prečo Kristus išiel po vode ? Snáď aby ich vyskúšal ? Išiel po vode celú cestu od brehu ku ich lodi. Keď sa dostal ku nim, Peter si spomenul na vyučovanie v Getsemanskej záhrade, a chcel si to vyskúšať. Peter bol zapálený žiak. Povedal „Pane, keď si to ty, chcem prísť ku tebe.“ Ježiš odpovie „Poď!“

Nuž, Peter začal chodiť po vode, ale keďže nepociťoval dostatok viery, začal sa topiť. Vtedy zavolal na Ježiša, aby mu pomohol, čo Ježiš urobil. Ale vidíme, že Kristus ho znovu pokarhal. Prečo ? „ Učím vás všetky tieto vedomosti. Všetko to poznáte, a predsa stále pochybujete.“ Nuž, Kristus učil svojich nasledovníkov – nájdete to na mnohých miestach v Novom Zákone – „ Keď budete mať vieru len veľkosti horčičného zrnka, poviete tamtej hore „Choď“ a ona pôjde.“ Tovariši videli toľko mnoho úkazov, ktoré vykonal Kristus, a ktoré sa nazývajú zázraky, celý ten čas boli s Ním, či nemali robiť to isté ? Prečo ich brával so sebou? Kristus Sám občas stratil Svoju trpezlivosť a vyčítal im, ale samozrejme nám neprináleží takto sa správať. Takže,  pri tejto príležitosti, Peter si vyskúšal svoju vieru.

Veru, chodenie po vode bolo veľmi ľahké pre Krista, Boho - Človeka, ktorý je Pánom, Majstrom živlov a všetkých zákonov elementov. Aj teraz, myslíte, že nie sú ľudia ktorý chodia po vode? Po celé tie stáročia vo všetkých častiach sveta vedeli niektorí, ktorých ľudia nazývali svätými, chodiť po vode. A nielen chodiť po vode, ale aj lietať vo vzduchu. Čo je to ? Levitácia!  Nič viac len toto. A levitácia je jav, ktorý  môžete vidieť aj teraz. Takže to bol jednoducho príklad levitácie, alebo možno polo – materializácie, aby Jeho telo bolo viditeľné, ale ľahšie ako voda.

Kristus sa pokúšal naučiť Svojich nasledovníkov, že to je niečo, čo môže urobiť každý.

 

 


Transfigurácia  (Mat. 17: 1-8)

 

Po šesti dnech vzal s sebou Ježíš Petra, Jakuba a jeho bratra Jana a vyvedl je na vysokou horu, kde byli sami. A byl proměněn před jejich očima, jeho tvář zářila jako slunce a jeho šat byl oslnivě bílý. A hle, zjevil se jim Mojžíš a Eliáš, jak s ním rozmlouvají. Nato promluvil Petr a řekl Ježíšovi: „Pane, je dobré, že jsme zde, chceš-li, udělám tu tři stany, jeden tobě, jeden Mojžíšovi a jeden Eliášovi.“ Ještě nedomluvil, a hle, světlý oblak je zastínil a z oblaku promluvil hlas: „To jest můj milovaný Syn, kterého jsem si vyvolil, toho poslouchejte.“ Když to učedníci uslyšeli, padli tváří k zemi a velmi se báli. Ale Ježíš přistoupil, dotkl se jich a řekl: „Vstaňte a nebojte se.“ Oni pozvedli oči a neviděli už nikoho jiného než Ježíše samotného.“

Transfigurácia Boho – Človeka, Ježiša, bola skutočnosť. Čo sa stalo, keď On Sám s tromi nasledovníkmi, ktorí mohli chápať viac ako tí ostatní, vyšiel na tú horu? Možno to bola potreba Človeka Ježiša – Jošua pozdvihnúť svoju personalitu na úroveň svojho Božského Vnútorného Ja, Boho – Človeka, Logosa. Samozrejme, telo Jošua – Ježiša Krista bolo v stave, ktorý mohol vydržať tie najvyššie vibrácie svetla a ohňa, aké kedy ľudská bytosť mohla vydržať. Pozrime sa na Eliáša. Starý Zákon hovorí, že Eliáš bol zdvihnutý do neba na ohnivom kočiari. Takto videli svedkovia, alebo mysleli si, že to tak videli. Znamená to, že Eliáš, človeko – boh, ktorý dosiahol svoj božský stav, pokúšal sa  uviesť do súladu s týmto stavom. A čo sa stalo? Jeho materiálne telo sa rozpustilo v plameni. Čítame o týchto udalostiach nielen v Starom a Novom Zákone, ale aj v mnohých príbehoch iných krajín. Kristus, Boho – Človek, mal telo, ktoré mohlo vydržať tieto vysoké vibrácie a jeho telo svietilo ako slnko. Nebolo menej žiarivé ako materiálne slnko.  Možno bolo aj žiarivejšie. Nasledovníci nemohli vydržať to totálne svetlo a padli tvárou dole na zem.

Čo je zaujímavé, a nie veľmi často spomínané, že vedľa Neho stáli Mojžiš a Eliáš. Kto sú to? V inej časti Nového Zákona čítame, že keď rozpráva o svojom vnútornom Ja, Jošua, ktorý nemal ešte 33 rokov fyzického tela, povedal „Váš otec Abrahám sa zaraduje, keď uvidí môj deň, a videl ho a potešil sa. Taktiež v Žalmoch sa píše, že „Skôr ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov. (Žal 90:2). BOH JE. On rozprával o Večnom Teraz, nie o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. A pravdaže Farizeji sa nahnevali. „Nemáš ani 50 rokov a hovoríš, že si videl Abraháma?“ Chceli pozbierať kamene a ukameňovať ho. „Naši otcovia,“ povedali mu, „Abrahám, Mojžiš, Eliáš a ostatní zomreli.“ On odpovedal „Nie ! Boh Abraháma, Izáka a Jákoba nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom žijúcich.“ (Mat. 22:32). Tak Kristus zrušil myšlienku smrti, ničoty. Takže čo sa zjavilo na hore s Kristom, kde apoštoli videli Mojžiša a Eliáša? Kto to vie ? Boli inkarnovaní do tela ? Alebo diskarnovaní ako duchovné duše ? Vo veľmi vysokom stave Nadvedomia ? Nič o tom sa v Novom Zákone nepíše. Akokoľvek boli to tí najsvätejší.  Verím tomu, že sa mohli zjaviť v ľudskom tvare. Dostatočne žiarivý v slnku Ježišovho svetla.

Keď čítate Bibliu, nenechajte sa upútať len týmito slovami, ale skúste pochopiť význam napísaného textu a porozumieť jeho pravdu, nielen vo vzťahu Ježiša ako málo chápanej ľudskej bytosti, ktorá robí také a také úkazy,  zázraky. Naše učenie hovorí, že ŽIADNE ZÁZRAKY neexistujú, okrem jediného – Života, Absolútneho  Bytia. Všetko čo sa deje,  všetko čo sa kedy stalo kedysi, sú udalosti v čase a v priestore. Musíme sa pokúsiť študovať také udalosti, nielen v Biblii, ale aj vo svätých písmach všetkých civilizácií, tak aby sme mohli vstúpiť do Pravdy skrývajúcej sa za nimi.  Keď študujeme evanjeliá, mali by sme študovať Ježiša Krista, ako sa prezentoval. Ja som tá Cesta – uskutočnené udalosti, Ja som tá Cesta, Pravda a Život. Odhliadnuc od Cesty, dejov, udalostí, ktoré sa stali a ktoré sa stanú, Ja som tá Cesta za tým. A Život. Život je Pravda. Keď študujeme Nový Zákon, musíme mať oči na videnie a uši na počúvanie.

 


Stratená ovca  (Mat. 18: 12-14)

 

Co myslíte ? Má-li někdo sto ovcí a jedna z nich zabloudí, nenechá těch devadesát devět na horách a nejde hledat tu, která zbloudila? A podaří-li se mu ji nalézt, amen, pravím vám, bude se z ní radovat víc než z těch devadesáti devíti, které nezabloudily. Právě  tak je vůle vašeho nebeského Otce, aby nezahynul jediný z těchto maličkých.

 

Toto je jedno z najlepších podobenstiev. Ježiš hovorí, že aj o najväčšieho hriešnika, ktorý zablúdil, sa Otec stará a chce ho priviesť späť. „Počas tejto chvíle sa starám oňho viac ako o tých, ktorí sú už tam.“ Keď Ježiš povedal „ viac sa radovať“, tým nemienil, že pastier išiel za tou jednou stratenou ovcou bez toho, aby sa postaral o ostatných deväťdesiatdeväť. Deväťdesiat deväť  oviec  bolo v bezpečí, tam kde boli. Nie je to tak, že Otec miluje tohoto a nie tamtú. Tie, ktoré sú v bezpečí, môžu chvíľku počkať, ale tá stratená potrebuje Jeho okamžitú starostlivosť a pozornosť a robí Ho šťastným, keď môže zachrániť tú v nebezpečenstve.

Ježiš vysvetľuje veci jasne. Otec na nebesiach nechce stratiť ani jedinú Seba uvedomelú Dušu. Aj keď dnešná personalita spí a je pomýlená svetom dvojnosti, Pán sa stále o ňu stará. On nás zavolá späť, nezáleží na tom, kde sme, v akejkoľvek špine teraz ležíme, aby nás zachránil, a aby sme sa mohli spojiť s Otcom. To je Božia Láska.

Tento príbeh by mali čítať niektorí kňazi, ktorí strašia ľudí strašným peklom, horiacim ohňom a mukami. Hovoril som s takýmito cirkevnými hodnostármi. „Na akého láskavého a milosrdného Boha vy veríte,“ opýtal som sa ich, „keď stvoril človeka na žitie 40, možno 50, 60, alebo aj 100 rokov, a potom pre ich spôsob života, ktorý vy nazývate zlý, ich vrhne na nekonečnú dobu do pekelného ohňa? To nie je milosrdný Boh! To by musel byť najhorší sadista, najhorší druh diabla a nie milosrdný Boh.“

Toto podobenstvo by mali čítať tí, ktorí kážu a strašia ľudí odvekým peklom. Naozaj náuka Kresťanstva veľmi trpí takým hlúpym prístupom a neinformovanosťou.

 


Nemilosrdný   sluha (Mat. 18: 21-35)

 

Tehdy Přistoupil Petr k Ježíšovi a řekl mu : „Pane, kolikrát mám odpustit svému bratru, když proti mně zhřeší? Snad až sedmkrát ?“ Ježíš mu odpověděl: „Pravím ti, ne sedmkrát, ale až sedmdesátkrát sedmkrát.“

„S královstvím nebeským je to tak, jako když se jeden král rozhodl vyžádat účty od svých služebníků. Když začal účtovat, přivedli mu jednoho, který mu byl dlužen mnoho tisíc hřiven. Protože mu je nemohl vrátit, rozkázal ho pán prodat i s ženou a dětmi a se vším, co měl, a nahradit ztrátu. Tu mu ten služebník padl k nohám a na kolenou prosil: „Měj se mnou strpení, a všecko ti vrátím!“ Pán se ustrnul nad oním služebníkem, propustil ho a dluh mu odpustil. Sotva však ten služebník vyšel, potkal jednoho ze svých spoluslužebníků, který mu byl dlužen sto denárů, chytil ho za krk a křičel: „Zaplať mi, co jsi dlužen!“ Jeho spoluslužebník mu padl k nohám a prosil ho: „Měj se mnou strpení, a zaplatím ti to!“ On však nechtěl, ale šel a dal ho do vězení, dokud nezaplatí dluh. Když jeho spoluslužebníci viděli, co se přihodilo, velice se zarmoutili, šli a oznámili svému pánu všecko, co se stalo. Tu ho pán zavolal a řekl mu: „Služebníku zlý, celý tvůj dluh jsem ti odpustil, když jsi mě prosil, neměl ses také ty smilovat nad svým spoluslužebníkem, jako jsem se já smiloval nad tebou?“ A rozhněval se jeho pán a dal ho do vězení, dokud nezaplatí celý dluh. – Tak bude jednat s vámi i můj nebeský Otec, jestliže ze srdce neodpustíte každý svému bratru.“

 

Toto je tiež veľmi  cenné podobenstvo. „A odpusť nám naše viny, ako my odpúšťame ľuďom, ktorí sa previňujú voči nám,“ ako mi odporučil Johanan (svätý Ján evanjelista, učiteľ autora knihy. Pozn.prekl.) Pánovu modlitbu pre každodennú prácu. V tomto podobenstve Ježiš hovorí o Zákone, ktorý môžeme nazvať Zákon Príčiny a Účinku.. Hindovia ho nazývajú „karma“. Ježiš tu popisuje karmu ako Zákon Osudu. Znamená to, „čokoľvek zaseješ, to budeš žať“, čokoľvek urobíš to sa ti vráti späť.  Hovorí sa tu, že sa ti vystavuje účet. „Kráľ“, ktorého služobníci v tomto podobenstve oslovujú „pane“ je Pán Života, náš Otec.  Je najmilosrdnejší. Služobník má karmu – vystavuje si svoj účet. Je zodpovedný za jeho vytvorenie spôsobom života, ktorý žil. Spoznal, že žil nesprávne, my hovoríme, že „zhrešil“, alebo prestúpil Zákon. Samozrejme, platí tu Zákon Príčiny a Účinku a musíš zaplatiť, ale náš Otec, „pán“, je veľmi milosrdný. Chlapík si kľakol pred Neho a On mu všetko odpustil.

Ten istý človek vyšiel    a stretol iného partnera, ktorý mu niečo dlhoval. Samozrejme, v tomto svete rytmu dňa a noci každý dlhuje niekomu, práve tak ako druhí dlhujú nám – dobré alebo zlé. Zdrapil ho a povedal, „Hneď mi zaplať, čo dlhuješ !“ Podobenstvo nám hovorí, že Pán vie všetko, vidí všetko. Na inom mieste, Ježíš hovorí, že čímkoľvek pomôžete iným, to odíde a pomôže vám, a čokoľvek žiadate, dostanete. Takže keď náš Pán a Vládca vidí, že nevieme nášmu  súputníkovi  odpustiť a zabudnúť, ako sa opovažujeme žiadať Ho, aby nám odpustil? On odpúšťa, ale súčasne sleduje naše správanie ku iným.

Veľa krát som čítal toto podobenstvo, a pokúšal som sa cez hlbokú meditáciu vstúpiť do jeho významu, do podstaty Milosrdenstva Božieho, ale ešte som neprišiel ku žiadnemu záveru. Sú to veľmi hlboké veci, aby ich človek mohol len tak porozumieť. Ako Zákon Osudu, Zákon Príčiny a Účinku a Zákon Milosrdenstva spolupracujú je ťažké porozumieť. Ježiš nám dáva nezávislosť a uvádza Zákon Príčiny a Účinku veľmi jasne, môžeme to vidieť jasne všade okolo nás v dennom živote. Môžeme taktiež vidieť, ako pracuje Zákon Milosrdenstva. Myslím si, že Ježiš mohol povedať viac o týchto skutočnostiach.

 


Robotníci vo vinici (Mat. 20: 1-16)

 

„Neboť s královstvím nebeským je to tak, jako když jeden hospodář hned ráno vyšel najmout dělníky na svou vinici. Smluvil s dělníky denár na den a poslal je na vinici. Když znovu vyšel o deváté hodině, viděl, jak jiní stojí nečinně na trhu, a řekl jim : „Jděte i vy na mou vinici, a já vám dám, co bude spravedlivé.“ Oni šli. Vyšel opět kolem poledne i kolem třetí hodiny odpoledne a učinil právě tak. Když vyšel kolem páté hodiny odpoledne, našel tam další, jak tam stojí, a řekl jim : „Co tu stojíte celý den nečinně?“ Odpovědí mu : „Nikdo nás nenajal.“ On jim řekne: „Jděte i vy na mou vinici.“ Když byl večer, řekl pán vinice svému správci: „Zavolej dělníky a vyplať jim mzdu, a to od posledních k prvním!“ Tak přišli ti, kteří pracovali od pěti odpoledne a každý dostal denár. Když přišli ti první, měli za to, že dostanou víc, ale i oni dostali po denáru. Vzali ho a reptali proti hospodáři: „Tihle poslední dělali jedinou hodinu, a tys jim dal stejně jako nám, kteří jsme nesli tíhu dne a vedro!“ On však odpověděl jednomu z nich: „Příteli, nekřivdím ti! Nesmluvil jsi se mnou denár za den? Vezmi si, co ti patří, a jdi! Já chci tomu poslednímu dát jako tobě, nemohu si se svým majetkem udělat, co chci? Nebo snad tvé oko závidí, že jsem dobrý?“ Tak budou poslední první a první poslední.“

 

Toto podobenstvo je najcennejšie pre nás, pre všetkých nás. Tomuto hovorím Láska. Nebudem hovoriť o Milosrdenstve Božom. Hovorím o Božej Milosti. Zdajú sa tieto pojmy synonymické ? Nie celkom. Pán dal určité veci urobiť niektorým svojim robotníkom a povedal im,  čo dostanú ako svoju odmenu – kráľovstvo nebeské. Áno! Jedná sa o kráľovstvo nebeské. Ostatní prišli neskôr. Pán sa nestaral o to, čo robili do toho času, či žili hriešne životy alebo nie. Oni sú robotníci a oni vstupujú do vinice života. Pracovali správne. Menej hodín ako tí prví, ale viac ako tí, ktorí prišli neskôr. Aj oni pracovali. Opäť, pán sa  ich nepýtal, „Čo ste robili doteraz?“ Nakoniec, keď dal poslednej skupine to isté ako prvej skupine, boli sťažnosti. Ale on povedal : „Pozrite sa ! Koľko som vám povedal, že zarobíte ? Toľkoto. Nedostali ste to ? Dostali. Čo sa staráte, že som veľkorysý a dal som ostatným rovnako ako vám? Neskrátil som nič z vašich miezd.“ Takže kráľovstvo božie je dané každému, nezáleží na tom, kedy zrealizujú Pravdu. Môžem použiť cirkevné slovo „pokánie“, i keď nemám rád toto slovo. Ja to nazývam „realizácia Pravdy,“ alebo „nachádzanie vlastného chápania.“ Nezáleží, kedy vo vašom živote nájdete Pravdu, aby ste mohli vojsť do kráľovstva nebeského.

Tu je opäť niečo, čomu plne nerozumiem – Milosť a Milosrdenstvo Božie. Na jednej strane máme Zákon, železobetón, silný Zákon Príčiny a Účinku, a na druhej strane Milosrdenstvo a Milosť Božiu, o ktorej niet pochýb. Vidíme túto veľkú pravdu dňom i nocou a ja nie som z tých, ktorý hovoria „Prečo dať posledným rovnako, ako tým prvým,“ pretože ja poznám Zákon Lásky a Súcitu. Ale ako pracuje naozaj? Zákon Príčiny a Účinku má za následok, že Zákonu Milosrdenstva a Milosti sa dá len veľmi ťažko rozumieť. Budem šťastný, keď tomu niekedy porozumiem. Možno súvisí s mnohými zrodeniami, ale lepšie pre nás bude chápať to v jednom živote. V niektorom zrodení sa vrátite z hýrivého života, dostanete výhody Milosrdnosti a Milosti Boha – hriešni i dobrí, rovnako. Dobrí majú svoju odmenu v ich činoch.

Každý dobrý čin má semeno odmeny v okamihu uskutočnenia. A každý zlý skutok má svoj „trest“ (radšej hovorím „následok“) presne v tom momente, kedy bol spáchaný. Neverím, že by tu bol niekto, kto netrpí za spáchanie niečoho zlého. Toto utrpenie nemôže podliehať Zákonu Milosti a Milosrdenstva Božieho. Toto je cieľ našej náuky, aby sa človek vrátil späť na správny spôsob života. Aký je rozdiel medzi Milosrdenstvom a Milosťou ? Myslím si, že Milosrdenstvo odpúšťa. Milosť miluje. Taký je môj názor. Náš život závisí od Božieho Milosrdenstva. Milosť záleží len od Neho samého – je mimo nás!

 


Podobenstvo o dvoch synoch (Mat. 21: 28-32)

 

„Co myslíte ? Jeden člověk měl dva syny. Přišel a řekl prvnímu: „Synu, jdi dnes pracovat na vinici!“ On odpověděl: „Nechce se mi.“ Ale potom toho litoval a šel. Otec přišel k druhému a řekl mu totéž. Ten odpověděl: „Ano, pane.“ Ale nešel. Kdo z těch dvou splnil vůli svého otce?“ Odpověděli: „Ten první!“ Ježíš jim řekl: „Amen, pravím vám, že celníci a nevěstky předcházejí vás do Božího království. Přišel k vám Jan po cestě spravedlnosti, a vy jste mu neuvěřili. Vy jste to viděli, ale ani potom jste toho nelitovali a neuvěřili mu.

 

To bolo na  farizejov akoby švihnutie bičom. Niektorí ľudia najprv nechcú niečo urobiť – vykonávať Božiu Vôľu. Ale neskôr pochopia a povedia si „Ach! To je Vôľa  Božia“. A urobia to. Stávajú sa dobrí. Ježiš nám hovorí, že podobný postoj majú dokonca prostitútky a mnohí „hriešni“ ľudia, ktorí nakoniec Božiu Vôľu vykonajú. Ale tí, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú dobrí – kňazi a farizeji v tých časoch -  nenapĺňajú Božiu Vôľu. Zamýšľajú ju urobiť, mali by ju urobiť,  ale nerobia. Takže, kto Ho viac miluje ? Prostitútky a „vyberači daní“. Je to veľmi trpké švihnutie bičom pre mnohých, dokonca aj dnes.

 


Pánova vinica (Mat. 21: 33-43)

 

„Poslyšte jiné podobenství: Jeden hospodář vysadil vinici, obehnal ji zdí, vykopal v ní lis a vystavěl strážní věž. Potom vinici pronajal vinařům, aby převzali jeho díl úrody. Ale vinaři jeho služebníky chytili, jednoho zbili, druhého zabili, dalšího ukamenovali. Znovu poslal jiné služebníky, a to více než předtím, ale naložili s nim právě tak. Nakonec k nim poslal svého syna: Řekl si: „na mého syna budou mít přece ohled!“ Když však vinaři shlédli syna, řekli si mezi sebou: „ To je dědic. Pojďte, zabijme ho, a dědictví připadne nám!“ Chytili ho, vyvlekli ven z vinice a zabili. Když nyní přijde pán vinice, co udělá těm vinařům?“ Řekli mu: „Zlé bez milosti zahubí a vinici pronajme jiným vinařům, kteří mu budou odvádět výnos v určený čas.“

Ježíš jim řekl: „Což jste nikdy nečetli v Písmech:

„Kámen, který stavitelé zavrhli, stal se kamenem úhelným.

Hospodin to učinil a je to podivuhodné v našich očích“?

Proto vám pravím, že vám Boží království bude odňato a bude dáno národu, který ponese jeho ovoce.“

 

                Obraz „vinice“ znamená Plán Nekonečného Bytia vo vzťahu ku svetu a životu ako prejavu na ňom. V tomto podobenstve sa nám hovorí, že hospodár vysadil vinicu a „obohnal ju dookola múrom“ (to je, stvoril ľudské telá z mäsa a kostí). Každý z nás je akási vinica. Potom ju dal do prenájmu určitým robotníkom. Pracovníci v nej možno sú elementály. Takže, keď pán, hospodár, to pokladá za vhodné, pošle niektorého zo svojich služobníkov – v jeho osobných službách, nie robotníkov vinice. Ale tamtí robotníci vo vinici sa nechcú prispôsobiť želaniam hospodára, tak aby si mohli robiť vo vinici, čo chcú. Neprijali ich posolstvo a zabili služobníkov, ktorí boli poslaní. V tomto príbehu Ježiš mieni prorokov, ktorí prišli a niektorí boli zabití Židovským národom. (Vo vzťahu ku človeku „zabitie“ je ignorancia vnútorných i vonkajších Božích Zákonov / impulzov, alebo aj vnútorné a vonkajšie prejavy Ducha svätého – lásky a empatie, ktorý vyzýva ku spoluúčasti na Božom svetovom dianí. Pozn.prekl.)

                Pán hovorí v tomto podobenstve : „ Teraz pošlem svojho syna. Samozrejme ho budú rešpektovať. Je to môj syn. Nie je to žiadny sluha, ani poučujúci prorok. On bude rozprávať o nebeskom kráľovstve.“ Robotníci vo vinici  pochopili, že to je dedič „vlastníctva“ alebo postavenia – Života, všetkých prejavov života na svete. „Poďme ho zabiť a budeme páni tohoto malého kráľovstva.“ Ale podobenstvo pokračuje a pýta sa, že keď sám pán príde, čo urobí tím zlým ľuďom, ktorí vraždili jeho služobníkov, jeho prorokov a dokonca jeho syna, Krista.

 


Svadobná slávnosť (Mat. 22:  1-14)

 

„A Ježíš k nim znovu mluvil v podobenstvích: „S královstvím nebeským je to tak, jako když jeden král vystrojil svatbu svému synu. Poslal služebníky, aby přivedli pozvané na svatbu, ale oni nechtěli jít. Poslal znovu jiné služebníky, aby se slovy: „Řekněte pozvaným: Hle, hostinu jsem uchystal, býčci a krmný  dobytek je poražen, všechno je připraveno, pojďte na svatbu!“ Ale oni nedbali a odešli, jeden na své pole, druhý za svým obchodem. Ostatní chytili jeho služebníky, potupně je ztýrali a zabili je. Tu se král rozhněval, poslal svá vojska, vrahy zahubil a jejich město vypálil. Potom řekl svým služebníkům: „Svatba je připravena, ale pozvaní nebyli jí hodni, jděte tedy na rozcestí a koho najdete, pozvěte na svatbu.“ Služebníci vyšli na cesty a shromáždili všechny, které nalezli, zlé i dobré: a svatební síň se naplnila stolovníky.

                Když král vstoupil mezi stolovníky, spatřil tam člověka, který nebyl oblečen na svatbu. Řekl mu: „Příteli, jak ses sem dostal, když nejsi oblečen na svatbu?“ On se nezmohl ani na slovo. Tu řekl král sloužícím: „Svažte mu ruce i nohy a uvrhněte ho ven do temnot, tam bude pláč a skřípění zubů.“ Neboť mnozí jsou pozváni, ale málokdo bude vybrán.“

 

(Alternatívna verzia)  (Luk. 14:  16-24)

 

 Ježíš řekl: „Jeden člověk chystal velikou večeři a pozval mnoho lidí. Když měla hostina začít, poslal svého služebníka, aby řekl pozvaným: „Pojďte, vše už je připraveno.“ A začali se jeden jako druhý vymlouvat. První mu řekl: „Koupil jsem pole a musím se na ně jít podívat. Prosím tě, přijmi mou omluvu.“ Druhý řekl: „Koupil jsem pět párů volů a jdu je vyzkoušet. Prosím tě, přijmi mou omluvu!“ Další řekl: „Oženil jsem se, a proto nemohu přijít.“ Služebník se vrátil a oznámil to svému pánu. Tu se pán domu rozhněval a řekl svému služebníku: „Vyjdi rychle na náměstí a do ulic města a přiveď sem chudé, zmrzačené, slepé a chromé.“ A služebník řekl: „Pane, stalo se, jak jsi rozkázal a ještě je místo.“ Pán řekl služebníku: „Vyjdi za lidmi na cesta a k ohradám a přinuť je, ať přijdou, aby se můj dům naplnil. Neboť vám pravím: Nikdo z těch mužů, kteří byli pozváni, neokusí mé večeře.“

 

 

                Svadobná slávnosť (alebo veľká večerná hostina) tu znamená „Stvorenie“. Stvorenie prostredníctvom Jeho Syna – Jeho priemet ako Logosa, Výrazu Boha, „prostredníctvom Neho všetko bolo urobené“. Čo je tento Logos? Pravda! „Ja som Cesta. Ja som Život. Ja som Pravda.“ Tak povedal. Stvorenie je noetický svet, psychický svet a materiálny svet. Bol stvorený so zámerom. To je význam „slávnosti“. Pán pozval ľudí na slávnosť, ale oni brali túto slávnosť, Stvorenie, kráľovstvo božie, život na materiálnej úrovni a ďalších dvoch svetov ako niečo na hranie. A oni pozvanie neprijali. Toto podobenstvo je zvlášť určené Židom, Bohom vyvolenému národu. Títo ľudia však uviazli v materiálnom svete vo svojom spôsobe života. Vo verzii podobenstva sv. Lukáša každý z nich povedal nejakú výhovorku. „Kúpil som desať volov a musím sa postarať o nich.“ Tamten vlastne hovorí „Nestojím o tvoje kráľovstvo božie alebo slávnosť.  Starám sa len čo ma zaujíma. Nemám čas na tvoju slávnosť.“ Ďalší hovorí, „ Oženil som sa. Mám tak veľa starostí. Nemám čas na tvoju slávnosť.“  Všetci uvádzali výhovorky podľa svojich materiálnych záujmov.

                Čím je toto pozvanie? Žiť správne v zhode s Božou radosťou . Žiť v láske (v Jednote – pozn. prekl.) a nie vo svete oddelenosti. A čo urobili Židia svojim prorokom? Zabili väčšinu prorokov, týchto Božích služobníkov. Ale slávnosť – Stvorenie – pokračuje. Stále ešte pokračuje.

                Kráľ sa nahneval. Poslal svoju armádu archanjelov s rozkazom podľa Zákona Príčiny a Účinku („čokoľvek zaseješ, budeš žať“), aby potrestali vrahov. Božia armáda je Zákon Dobra vo Stvorení. Myslím, že Ježiš to vysvetlil veľmi dobre.

                Takže kráľ dal príkaz svojim služobníkom anjelom a archanjelom: „Priveďte každého na moju slávnosť. Choďte na námestia a ulice, čo znamená „všade“, a neobmedzujte sa len na Židovský národ. Choďte do sveta ku všetkým národom. Či neposielal Ježiš svojich nasledovníkov do celého sveta aby povedali ľuďom o kráľovstve nebeskom? Židia nemali záujem o Ježišovo posolstvo. Mali svoje vlastné materiálne záujmy a zvyky. Ale tie nemajú byť cieľom života. Skutočný cieľ života je kráľovstvo nebeské v nás a kráľovstvo nebeské všade.

                Takže hostia začali prichádzať. Ale aby ste sa mohli zúčastniť slávnosti, musíte mať oblečené správne šaty. To znamená „čistotu noetických a duševných tiel, mysle a citov.“ Tieto telá sú hodné zúčastniť sa tejto slávnosti, vyjadrovať lásku podľa Božej Vôle. Keď „kráľ“ prišiel (jedná sa  o Zákon Spravodlivosti), zistil, že jeden z hostí nemal na sebe svadobné šaty. Bol to jeden z potomkov Lucifera, alebo tak nejako voláme diabla. „Ako si sa ty dostal sem?“ opýtal sa kráľ, „Tu nemáš čo robiť.  Nemáš správne šaty na moju slávnosť.“ A rozkázal svojim sluhom, Archanjelom,  hodiť ho do „temnoty“, čo znamená oblasť nevedomosti, kde je „nariekanie a škrípanie zubov“.  Čo to znamená? Do inkarnácie do materiálneho sveta. Či nenachádzame tento druh zúfalstva v materiálnom svete ? Nielen takzvaný diabol je vyhnaný do temnoty, ale aj mnohé zlé ľudské bytosti, ktoré sa musia reinkarnovať, aby zaplatili svoje dlžoby. Ježiš hovorí o „náreku a škrípaní zubov“ a nie o výraze „zúfalstvo“. Niektorí to môžu nazývať „peklo“. Peklo sa dá zažívať na materiálnej úrovni, ale aj na duševnej úrovni, alebo na nižších noetických úrovniach. Materiálna úroveň má taktiež svoje peklá. Aj rajské úrovne. A slávnosť. A kráľovstvo nebeské.

 


Figovník (Mat. 24: 32-35)

 

„Od fíkovníku si vezměte poučení: Kdy už jeho větev raší a vyráží listí, víte, že je léto blízko. Tak i vy, až toto všecko uvidíte, vězte, že ten čas je blízko, přede dveřmi. Amen, pravím vám,  nepomine toto pokolení, než se to všechno stane. Nebe a země pominou, ale má slova nepominou.“

 

                Tu vidíme, ako sa prejavuje Zákon. Listy figovníku opadávajú v zime, takže keď vidíte prichádzať nové listy, viete, že leto už nie je ďaleko. To je Zákon pred – určenia, Zákon rastu, ktorému sa všetci musíme podriadiť. Musíte sledovať udalosti, každý jav sa prihodí v správny čas. To je Zákon Osudu. Tento Zákon však nemá nič spoločné s hindskou karmou. Osud a pred – určené udalosti znamenajú, že či chceme alebo nechceme nastávajú cykly rastu. Musí dôjsť ku  narodeniu – novým listom – potom musí prísť rast  a potom smrť. Prípadne listy opadnú, keď príde zima.  Tak to je, keď prichádza staroba. Dnešná generácia nemôže uniknúť ničomu z tohto nevyhnutného cyklu. Nikto nemôže povedať, že sa nedostaví udalosť, ktorú nazývame „smrť“.  Všetko podlieha tomuto cyklu narodenia, rastu a smrti, alebo zmene, ale nie Ježišove slová. Oni nepodliehajú tomuto Zákonu. Jeho posolstvo je večné.

                Ale keď sa nemýlim, „pred- určený“ neznamená, že je od nás odňatá naša schopnosť  vyjadrovať sa takým, alebo iným spôsobom. „Leto“ znamená nutnosť život prejaviť. Čo je pred – určené je jednoducho cyklus udalostí, narodenie, rast  každú hodinu, každý deň, každý rok a zánik. Ale život – ten je náš vlastný (to sme my – pozn.prekl.).

 

 


Verný služobník (Mat. 24: 44-51)

 

Proto i vy buďte připraveni, neboť Syn člověka přijde v hodinu, kdy se nenadějete. Když pán ustanovuje nad svou čeledí služebníka, aby jim včas dával pokrm, který služebník je věrný a rozumný? Blaze tomu služebníku, kterého pán při svém příchodu nalezne, že tak činí. Amen, pravím vám, že ho ustanoví nade vším, co mu patří. Když si však špatný služebník řekne: „Můj pán nejde“, a začne bít své spoluslužebníky, hodovat a pít s opilci, tu pán toho služebníka přijde v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou netuší, vyžene ho a vykáže mu úděl mezi pokrytci, tam bude pláč a skřípění zubů.

 

                Toto je najpovzbudzujúcejším podobenstvom. Pán dal svojmu sluhovi – každej ľudskej bytosti, ktorá prichádza na túto materiálnu úroveň, slúžiť Jeho Zákonu – dal mu Svoj majetok. Čo je tento majetok? To je Myseľ ako hmota, Myseľ ako city a Myseľ ako rozum pre použitie prvých dvoch vlastností. Nuž a čo urobí zlý sluha? Bije svojich spoločníkov, zabíja ich, okráda ich. Toto vidíme, že sa deje na našej planéte.

                Ale Zákon a Pán stále pozorujú, čo sa deje. Skôr alebo neskôr každý z týchto zlých sluhov prejdú ďalej a uvidia výsledky. Nezostane na tejto hmotnej úrovni a nebude žiť svoj zbytočný život navždy. A keď bude účtovanie, bude hodený tam, kde je plač a škrípanie zubov – ďalšia inkarnácia na materiálnej úrovni – až kým sa nepoučí.

                Ale čo je sľúbené je to, že človek ktorý je verný v tom, čo mu pán dáva – hmotné telo  a iné telá a všetky Božie dary – bude odmenený všetkým. „Všetko pánove vlastníctvo“ môže znamenať len kozmos, celé Stvorenie! Toto podobenstvo je rozšírenie podobenstva o talentoch. Verný služobník využíva dobre svoj život a svoje telo a používa Myseľ.

 

 


Múdre a bláznivé panny (Mat. 25:  1-13)

 

Tehdy bude království nebeské, jako když deset panen vzalo lampy a vyšlo naproti ženichovi. Pět z nich bylo pošetilých a pět rozumných. Pošetilé vzaly lampy, ale nevzaly si s sebou olej. Rozumné si vzaly s lampami i olej v nádobkách. Když ženich nepřicházel, na všechny přišla ospalost a usnuly. Uprostřed noci se rozlehl křik: „Ženich je tu, jděte mu naproti!“ Všechny panny procitly a dávaly do pořádku své lampy. Tu řekly ty pošetilé rozumným: „Dejte nám trochu oleje, naše lampy dohasínají!“ Ale rozumné odpověděly: „Nemůžeme, nedostávalo by se nám ani vám. Jděte raději ke kupcům a kupte si!“ Ale zatímco šly kupovat, přišel ženich, a které byly připraveny, vešly s ním na svatbu, a dveře byly zavřeny. Potom přišly i ty ostatní panny a prosily: „Pane, pane, otevři nám!“ Ale on odpověděl: „Amen, pravím vám, neznám vás.“ Bděte tedy, protože neznáte den ani hodinu.

 

                Každá skupina piatich dievčat so svojimi piatimi lampami predstavuje dnešného človeka s jeho piatimi zmyslami. Jedna skupina používa svojich päť zmyslov s rozumom, to je ten „olej“. Tento dáva svetlo. A tie ostatné ?  Tie sa nestarajú, na čo pozerajú, alebo čo ochutnávajú,  čo jedia, alebo čo robia. Nevšímajú si žiadne upozornenia, čo im  hovoria ich zmysly. A čo sa prihodí tým, ktoré zanedbávajú alebo nevhodne využívajú svoje Božie dary, svojich päť zmyslov?  Niektorá ich používa múdro, iná bláznivo.. Tí  múdri majú svetlo, správnu myseľ, správne city. Ich myšlienky a city svietia svetlom.

                Na čo všetky dievčatá čakajú ? „Príchod ženícha“ je zobudenie Duševného Ja, alebo Boha. Nikto nevie hodinu. Príde skôr alebo neskôr, pri prechode (duše na druhú stranu – fyzickej smrti, pozn.prekl.), alebo cez druhú, alebo tretiu smrť, ako ju nazývame (na hmotnej, alebo na vyšších úrovniach, pozn.prekl.).

                Predpokladajme, že teraz máte personalitu, ktorá využíva svojich päť zmyslov mimoriadne zle. Ako táto personalita môže rozpoznať prichádzajúceho Pána? A kto je Pán? Kto je ten ženích? Duševné  Ja, uskutočnenie uvedomenia si Boha v Theóze. Niekedy v budúcnosti terajšia personalita zazrie túto udalosť, ale nebude pripravená, nebude mať žiadny „olej“ vo svojej „lampe“. Takže ako môže táto personalita poznať Ženícha, alebo  uvedomiť si Duševné Ja ako Boha v nás, keď nikto nevie, kedy sa to má stať?  Zapamätajte si, že “olej“ je rozum, rozum ako myseľ, rozum v citoch, a rozum v činoch na hmotnej úrovni, múdre (kozmicky inteligentné správanie duchovnej vedy, nie chytráctvo hmotnej personality v histórii hmotného sveta, pozn.prekl.) používanie piatich zmyslov. Toto dáva človeku svetlo.

 


Talenty (prúty striebra) (Mat. 25 :  14-30)

 

Království nebeské bude, jako když člověk, který se chystal na cestu, zavolal své služebníky a svěřil jim svůj majetek. Jednomu dal pět talentů, druhému dva, třetímu jeden, každému podle jeho schopností, a odcestoval. Ten, který přijal pět talentů, ihned se s nimi dal do podnikání a vyzískal jiných pět. Tak i ten, který měl dvě, získal jiné dvě. Ten, který přijal jednu, šel, vykopal jámu a ukryl peníze svého pána. Po dlouhé době se pán těch služebníků vrátil a začal účtovat. Přistoupil ten, který přijal pět talentů, přinesl jiných pět a řekl: „Pane, svěřil jsi mi pět talentů, hle jiných pět jsem jimi získal.“ Jeho pán mu odpověděl: „Správně, služebníku dobrý a věrný, nad málem jsi byl věrný, ustanovím tě nad mnohým, vejdi a raduj se u svého pána.“ Přistoupil ten se dvěma talentmi a řekl: „Pane, svěřil jsi mi dva talenty, hle jiné dva jsem jimi získal.“ Jeho pán mu odpověděl: „Správně, služebníku dobrý a věrný, nad málem jsi byl věrný, ustanovím tě nad mnohým, vejdi a raduj se u svého pána.“ Přistoupil i ten, který přijal jeden talent, a řekl: „Pane, poznal jsem tě, že jsi tvrdý člověk, sklízíš, kde jsi nesel, a sbíráš, kde jsi nerozsypal. Bál jsem se, a proto jsem šel a ukryl tvůj talent v zemi. Hle, zde máš, co ti patří.“ Jeho pán mu odpověděl: „Služebníku špatný a líný, věděl jsi, že žnu, kde jsem nezasel, a sbírám, kde jsem nerozsypal. Měl jsi tedy dát mé peníze peněžníkům, abych přišel a to, co mi patří, si vybral s úrokem. Vezměte mu ten talent a dejte tomu, který má deset talentů! Neboť každému, kdo má, bude dáno a přidáno, kdo nemá, tomu bude odňato i to, co má. A toho neužitečného služebníka uvrhněte ven do temnot, tam bude pláč a skřípění zubů.“

 

                V gréckej a staršej anglickej verzii Biblie sa používajú výrazy „vrecia zlata“, my poznáme talenty, čo bola veľká rímska peňažná jednotka. Nevadí. Päť talentov je hmotné telo, éterický dvojník hmotného tela, duševné telo so svojim éterickým dvojníkom a noetické telo – spolu päť. Noetické telo nemá žiadneho éterického dvojníka ako takého. Myseľ je Myseľ a my nemôžeme rozlíšiť Myseľ ako éterického dvojníka noetického (myšlienkového) tela. Je to jednoducho Myseľ. Myseľ je konkrétna alebo abstraktná, konkrétna alebo beztvará super látka. Môžeme ju nazvať éterický dvojník?

                Prvý človek z piatich vyrobil desať. To znamená vyvinul a vymanil sa z ich prírodnej podoby na vyššie úrovne  za (prejaveným, pozn.prekl.) kozmom. My poznáme sedem nebies, ale môžeme mať skúsenosti  len zo štyroch z nich a polovicu z piateho, ktorý nazývame noetický svet.

                „Pánova radosť“. Čo je táto „Pánova radosť?“ Je rozdiel medzi Pánovou radosťou alebo potešením a našou radosťou. Naša radosť je získanie tohto, alebo tamtoho, a uvedomenie si toho, čo nazývame sebauspokojením. Ale čo je Pánova radosť? Pánova radosť je tvorenie vesmírov. My sa musíme naučiť, čo je skutočné potešenie pána, alebo jeho radosť.

                Ďalší človek dostal dva talenty, to znamená že mal hmotné telo a určité city – duševné telo.  Počas svojho života na nich pracoval a keď pán prišiel, povedal mu: „Pane, dal si mi dva talenty, tu sú štyri.“ Znamená to, že dostal hmotné telo a emocionálne telo, a vypracoval si myšlienkové telo, prácou s týmito dvomi – materiálnym telom a citovým telom. Urobil si úplné noetické telo – nielen nižšie myšlienkové telo, ale taktiež vyššie myšlienkové telo.

                Teraz sa poriadne prizrime na tohto chlapíka, ktorý dostal dva talenty a vyrobil z nich štyri. Práve ten nás má zaujímať. Keď máme hmotné telo a citové telo,  rozvinieme tieto dve telá ešte o myseľ a uvažovanie. Takže si vypracujeme myšlienkové telo a príčinné telo (nazvime ho tak), vyššie myšlienkové telo. Správne si urobil, dobrý a verný služobník Bol si verný v mále, ustanovím ťa v mnohom. Pánom väčšieho!  Vo verzii podobenstva z Lukášovho evanjelia (Luk 19:20) sa hovorí, že ten kto zdvojnásobil svoje talenty, bol vymenovaný vládcom mnohých miest. Pozrime sa, aký je rozdiel medzi talentom a mestom. Ten človek, ktorý z dvoch talentov urobil štyri, bol menovaný pánom štyroch miest. Nemyslite si, že Kristus hovorí nezmysly,  alebo že preháňa. Nie. Dostali sme hmotné telo a psychické telo a vybudujeme si naše myšlienkové telo a naše kauzálne telo, alebo rozum.

                To nás zdvíha nahor – kde ? Z podvedomia a vedomia do nášho sebauvedomenia a svojho Nadvedomia. (Self – Super consciousness). To znamená Sebarealizácia, poznanie, že sme bohmi. Čo pán povedal služobníkovi ? „ Vstúp do radosti svojho pána.“ Nepovedal „ pociťuj svoju radosť“, ľudskú radosť. On povedal „radosť nášho pána“. Túto vec by sme si mali obzvlášť všimnúť. Čo je radosť nášho pána – Nekonečného Bytia? Stvorenie! To je radosť nášho majstra.

                Jeden talent striebra je hmotné telo. Pán dal poslednému chlapíkovi jeden talent.  V podobenstve sa hovorí, že keď prišiel čas zúčtovania, pán sa pýtal toho, ktorému dal jeden talent „Čo si urobil s týmto talentom?“ On odpovedal, „Pozri sa, zakopal som ho do zeme, pretože som vedel, že prídeš. Dal si mi jeden talent. Hľa! Tu ho máš späť.“  A on povedal, mal si dať peniaze do niečoho, čo prinesie zisk. Choď späť do väzenia,“ (to znamená hmotná úroveň reinkarnácie), aby si sa poučil.“ Dal som ti telo a ty si vrátil matke – zemi len telo a neurobil si nič viac ako to, zostal si presne taký ako predtým, bez žiadneho zisku. „Zoberte ho z tela, čo som mu dal,“ hovorí hospodár, Pán . „ Zakopal ho do zeme, do hmoty, nič z neho nezískal.“ Takže vyzdvihnite ho z jeho hmotného tela a čo s ním? Reinkarnujte ho do tmavého, materiálneho sveta. Temnota je nevedomosť, všakže ? Toto podobenstvo je jedno z tých, ktoré varujú.

                Podobenstvo o talentoch je pre nás mimoriadne zreteľné. Ale toto podobenstvo nevedia vysvetliť ani cirkevní hodnostári  rímsko-katolíckej ani grécko-ortodoxnej cirkvi. Rozprával som o ňom s významnými funkcionármi, dokonca s kardinálmi, ale my vieme podať vysvetlenie.

                Takže Nekonečné Bytie odmeňuje svojich verných sluhov radosťou, Jeho (nekonečnou, pozn.prekl.) radosťou. Každý môže dospieť ku vlastným záverom. Toto podobenstvo odhaľuje veľa pravdy o Stvorení a mieste  človeka s jeho telami v Božom Stvorení. Čo je Stvorenie? Niečo  môžeme porozumieť z podobenstva o márnotratnom synovi.

 

 

 

Ovce a capy (Mat. 25 :  31-46)

 

Až přijde Syn člověka ve své slávě a všichni andělé s ním, posadí se na trůnu své slávy. A budou před něho shromážděny všechny národy. I oddělí jedny od druhých, jako pastýř odděluje ovce od kozlů, ovce postaví po pravici a kozly po levici. Tehdy řekne král těm po pravici: „Pojďte, požehnaní mého Otce, ujměte se království, které je vám připraveno od založení světa. Neboť jsem hladověl, a dali jste mi jíst, žíznil jsem, a dali jste mi pít, byl jsem na cestách, a ujali jste se mne, byl jsem nahý, a oblékli jste mě, byl jsem nemocen, a navštívili jste mě, byl jsem ve vězení, a přišli jste za mnou.“ Tu mu ti spravedliví odpovědí: „Pane, kdy jsme tě viděli hladového, a nasytili jsme tě, nebo žíznivého, a dali jsme ti pít? Kdy jsme tě viděli jako pocestného, a ujali jsme se tě, nebo nahého, a oblékli jsme tě? Kdy jsme tě viděli nemocného nebo ve vězení, a přišli jsme za tebou?“ Král odpoví a řekne jim: “Amen, pravím vám, cokoliv jste učinili jednomu z těchto mých nepatrných bratří, mně jste učinili.“ Potom řekne těm na levici: „Jděte ode mne, prokletí, do věčného ohně, připraveného ďáblu a jeho andělům! Hladověl jsem, a nedali jste mi jíst, žíznil jsem a nedali jste mi pít, byl jsem na cestách, a neujali jste se mne, byl jsem nahý, a neoblékli jste mě, byl jsem nemocen a ve vězení, a nenavštívili jste mě.“ Tehdy odpoví i oni: „Pane, kdy jsme tě viděli hladového, žíznivého, pocestného, nahého, nemocného nebo ve vězení, a neposloužili jsme ti?“ On jim odpoví: „Amen, pravím vám, cokoliv jste neučinili jednomu z těchto nepatrných, ani mně jste neučinili.“ A půjdou do věčných muk, ale spravedliví do věčného života.“

 

                Nuž, čo je to, čomu veríme ? Že Kristus, Ježiš Kristus, je Boh, Logos, alebo Absolútna Bytosť v prejave. A je to práve Ježiš, kto hovorí toto podobenstvo. Johanan (evanjelista Ján, pozn.prekl.) hovorí o Kristovi na začiatku svojho evanjelia, že On je svetlo, ktoré osvetľuje každého človeka, ktorý prichádza do tohto sveta. Ale tento Kristus nie je len  osoba – Jošua alebo Ježiš. Je to Princíp, Princíp života, ktorý nám dáva Sebauvedomenie.

                V okamihu, keď prechádzame /zväčša pri umieraní, pozn.prekl./ (do psychického sveta), chápeme skutočnú pravdu. Vidíme Pána, Učiteľa. To je keď dobrotu nazývame Christhenaisthesia – bytie v jednote s Kristom. On hovorí „vy všetci ste vo mne“ /„aby boli všetci jedno“ (Ján 17:21) – Takto sa nazýva „vyladenie v jednej mysli“ s Logosom. Keď dosiahneš tento stupeň, máš stále ešte vlastné Ego, ale už si ako je On. A On je ty. To znamená jednota. Takže tí správni  spoznali, že čokoľvek urobili niekomu druhému, urobili to Kristovi.

                Tí ostatní  nemali nič do činenia s Kristom, s Logosom. Boli už postihnutí oddelením. Čo neurobili svojim bratom, neurobili ani kráľovi. Preto ich posiela do ohňa.

                Nuž, teraz tu máme vonkajší oheň. Týmto ohňom je hmota. Každý atóm je vystavaný z ohňa, všakže? Hmota je vonkajší oheň, pretože oheň v skutočnosti nie je niečo nebezpečné. Kristus oddeľuje vnútorný a vonkajší oheň. Vnútorný oheň je Myseľ, a ako sme povedali, hmota sama je spevnená Myseľ. Vonkajší oheň je pripravený pre „diabla a jeho nasledovníkov.“ To znamená pre tých, ktorí sú pod Zákonom Oddelenia (Zákon Separácie) a pre tých, ktorí sa cítia vydelení od všetkých ostatných. Takže Logos ich nepreklína, oni už boli postihnutí prekliatím -  Zákonom Oddelenia.

                V tomto podobenstve nám Ježiš hovorí, že všetci sme navzájom prepojení. Samozrejme toto je archanjelská úroveň zážitku vyladenia v jednote, jeden vo všetkých a všetci v jednom. Ale ľudské bytosti to nepociťujú, pretože sme vo svete oddelenia (oddelenia duchovnej duše od hmotného tela, pozn.prekl.).  Je to jedno z najlepších podobenstiev. Hoci sme oddelené Egá a každý z nás má vlastné Ja, toto podobenstvo nám hovorí, že my sme On. My sme Život. Pokiaľ to neuskutočníte, nemáte účasť vedomia spojenia s Kristom. Keď tomu naozaj rozumiete, chápete, že čokoľvek urobíte iným, robíte to sebe a Jemu.

 

 


Rastúce semienko (Mar.  4 :  26-29)

 

 S Božím královstvím je to tak, jako když člověk zaseje semeno do země, ať spí či bdí, v noci i ve dne, semeno vzchází a roste, on ani neví jak. Země sama od sebe plodí nejprve stéblo, potom klas a nakonec zralé obilí v klasu. A když úroda dozraje, hospodář hned pošle srp, protože nastala žeň.

 

Podobenstvo je podobné, ako to s figovníkom. Božie kráľovstvo sa mení a dozrieva, či chceme, alebo nie. Planí tu Boží Plán. To znamená tehotenstvo, narodenie, rast, rast, rast, či tomu rozumieme alebo nie, alebo rýchlo zaspí, my stále rastieme. Platí Zákon Života. Takže v určitý čas zo semena, ktoré bolo zasadené,  vyrastie plod. A čo je to? Dokonalé ovládanie Mysle.

Podobenstvo je o prechode na druhú stranu, alebo o „smrti“. Ako o dovŕšení možností okruhu každej ľudskej bytosti.  Je to niečo, čo príde a nedá sa tomu vyhnúť. Popisuje prácu Pána Samého a Archanjelov živlov pri tvorbe javu života.

Podobenstvo je taktiež o príčine a účinku, alebo karme. „človek zasadí svoje semeno do zeme.“ Koná  dobré veci a zlé veci, ale nie je vždy si je vedomý o následkoch. Keď prichádza jeho čas , aby porozumel a zožal úrodu, uvidí výsledky. To sa stane, keď porozumie Zákonu Príčiny a účinku. Podobenstvo sa týka dokonalosti ovládania Mysle. Zákon Príčiny a Účinku je základom Zákona Života. Takže čo je Zákon Života? Prečo žijete v hmotnom svete ? Nie je to preto, aby sa človek naučil ovládať Myseľ?

Toto podobenstvo, vidíme, má dve úrovne chápania. Ovládanie Mysle sa zvyšuje s každou inkarnáciou (každou „žatvou“). Plné dokonalé ovládanie Mysle sa dosiahne, keď sa okruh našich inkarnácií zavŕši.

 


Dvaja dlžníci (Luk.  7 :  39-50)

 

Jeden z farizeů pozval Ježíše k jídlu. Vešel tedy do domu toho farizea a posadil se ke stolu. V tom městě byla žena hříšnice. Jakmile se dověděla, že Ježíš je u stolu v domě farizeově, přišla s alabastrovou nádobkou vzácného oleje, s pláčem přistoupila zezadu k jeho nohám, začala mu je smáčet slzami a otírat svými vlasy, líbala je a mazala vzácným olejem. Když to spatřil farizeus, který ho pozval, řekl si v duchu: „Kdyby to byl prorok, musel by poznat, co to je za ženu, která se ho dotýká, že je to hříšnice.“ Ježíš mu na to řekl: „Šimone, chci ti něco povědět.“ On řekl: „Pověz, Mistře!“- „Jeden věřitel měl dva dlužníky. První byl dlužen pět set denárů, druhý padesát. Když neměli čím splatit dluh, odpustil oběma. Který z nich ho bude mít raději?“ Šimon mu odpověděl: „Mám za to, že ten, kterému odpustil víc.“ Řekl mu: „Správně jsi usoudil!“ Pak se obrátil k ženě a řekl Šimonovi: „Pohleď na tu ženu! Vešel jsem do tvého domu, ale vodu na nohy jsi mi nepodal, ona však skropila mé nohy slzami a otřela je svými vlasy. Nepolíbil jsi mne, ale ona od té chvíle, co jsem vešel, nepřestala líbat mé nohy. Nepomazal jsi mou hlavu olejem, ona však vzácným olejem pomazala mé nohy.

Proto ti pravím: Její mnohé hříchy jsou jí odpuštěny, protože projevila velikou lásku. Komu se málo odpouští, málo miluje.“ Řekl jí: „Jsou ti odpuštěny hříchy.“ Ti, kteří s ním byli u stolu, začali si říkat: „Kdo to je, že dokonce odpouští hříchy?“ A řekl ženě „Tvá víra tě zachránila, jdi v pokoji!“

 

Keď si spomeniete, v niektorom z predošlých podobenstiev, Ježiš hovorí o odmene ľuďom, ktorí pracovali rôzne dlhé hodiny – v podobenstve o pracovníkoch vo vinici. Niektorí pracovali veľa hodín, iní menej hodín a  ďalší ešte menej, ale hospodár dal rovnakú odmenu všetkým. Tí prví si sťažovali a povedali, „Mysleli sme, že nám dá viac.“ Pri odpúšťaní hriechov, však si zvyčajne nesťažujete, že vám je odpustené, hoci ste požiadali v poslednej chvíli! Keď raz žiadate z hĺbky srdca, to znamená zo skutočnej ľútosti, a zmeníte spôsob myslenia a správania sa, zaplatili ste svoje dlžoby. Keď vám je odpustené za priestupky skôr ako tomu, kto „dlhuje viac“( to znamená neochota porozumieť lekcii o podstate života), na čo sa môžete sťažovať?  Tvoja dlžoba sa odpustí.  Kedy sa odpustí, to už nie je tvoja starosť.

Tak veľa každý z nás dlhuje, tak veľa. To znamená – lekcie, ktoré si sa mal naučiť. Pýta sa, kto bude pána milovať viac ? Ten, komu sa odpustilo viac, kto je viac zadlžený.  Dve podobenstvá sú rovnaké vo dvoch odlišných  hľadiskách. Hovoria, že nie je dôležité  množstvo priestupkov, ale jednoducho poučenie sa z lekcií. A čo je táto lekcia? Prestúpili sme nejaký Zákon, a tento stav nemusí trvať dlho.  Musí tu byť vyváženosť a harmónia. Čo sa počíta, je veci obnovovať do harmónie. Učíme sa z našich lekcií, keď spoznáme, že sme sa zadlžili a máme platiť.  A pri odpúšťaní Absolútna Bytosť rozhodne, koľko nám bude oslobodené z dlžoby. To je Zákon Milosrdenstva, ktorý je naozajstným mystériom a ktorému nemôžeme porozumieť.

Uvediem ďalší príklad. Povedzme, že ste nájomníkov veľkého, veľmi veľkého poľa a namiesto pšenice vysejete burinu. A vedľa vás v susedstve býva človek s veľmi malým poľom, ktorý zasial takisto burinu. Vidíte, že burina rastie rovnako rýchlo na veľkom poli i na malom poli. A majiteľ pôdy sa o tom dopočuje, príde a povie: „Počkaj! Čo to robíš? To čo si zasadil nie je dobré semeno. Pozri, čo si urobil!“ A tak majiteľ pôdy vám obom povie, „V poriadku, chcem aby ste tie polia vyčistili. Tebe som prenajal veľké pole a tebe zasa malé pole. Okamžite začnite trhať vašu burinu!“ Samozrejme muž s malým poľom bude vytrhávať burinu rovnako rýchlo ako vy s vašim veľkým poľom. Takže rovnako veľké množstvo buriny pretrhá každý z vás. Avšak majiteľ pôdy, keď vidí to veľké množstvo buriny stále čakajúce na vytrhanie na vašom obrovskom poli, príde a privedie so sebou niekoľko svojich služobníkov, aby vám pomohli,  pretože máte pätnásťkrát viac buriny, ako človek s malým poľom. Na konci sú obe polia čisté a pripravené na zasadenie dobrého semena. Ale muž s malým poľom si sťažuje a hovorí: „Hej! Pozrite sa! Jemu pomáhali tvoji sluhovia, prečo aj mne nepomohli?“ Majiteľ  odpovie : „Čo ťa je do toho?“ Nevytrhal rovnaké množstvo buriny ako ty? To znamená, že získal také isté poučenie ako ty – to je, že by si nemal sadiť burinu.“

To je všetko. Takto ja vidím Božie Milosrdenstvo. V jednom podobenstve nám Pán hovorí v pojmoch odmeny, a v tomto podobenstve vo forme odpustenia a previnenia.

Z pohľadu človeka si môžete sťažovať, ale iné je to z pohľadu Nebies. V Zákone „ Čokoľvek zasadíš, to budeš žať“ je taktiež Zákon Božieho Milosrdenstva. Neustále to vidím okolo seba. Takže čo je naozaj dôležité, nie je veľkosť dlhov, ale rozpoznanie, že musíš zaplatiť podlžnosť.

Teraz iný pohľad. Diskutoval som s jedným kňazom o probléme spovedi. A povedal som tomuto pánovi, že s Ježišom boli ukrižovaní dvaja banditi. Jeden z týchto kriminálnikov, môžeme ho tak nazvať, začal podobiedzať  Ježiša, keď mu povedal: „Hovoríš, že si syn Boží“ (to znamená, že poznal učenie Ježiša). „Prečo nezídeš z toho kríža, aby si zachránil seba aj nás dvoch?“ On neporozumel posolstvu Ježiša  Krista, alebo Zákona. Druhý chlapík, ktorý možno navštívil niektoré Ježišove kázania, sa pustil s ním do potýčky.  Potýčky medzi dobrom a zlom. Cítil hryzenie svedomia. „Čo som to urobil?“ Nebol predtým schopný prestať a vymaniť sa zo zvyku, pretože to bol spôsob jeho života. Ale celý ten čas v sebe uvažoval, že sa dopúšťal toho, čo my nazývame hriechom, alebo prestúpením zákona, jedno i druhé je to isté.

Máme tu Ježiša ukrižovaného s týmito dvomi kriminálnikmi, dvomi lupičmi. Jeden z nich si neuvedomoval svoje zločiny. Chcel len niekoho dostatočne silného, aby ho zachránil. Spoliehal na prejav jednoduchej sily. Ten druhý porozumel situácii. A povedal prvému lupičovi, „Čo to hovoríš? Ty a ja si zaslúžime naše terajšie utrpenie.“ To nasvedčuje, že si  uvedomoval. „Ale prečo trpí tento nevinný človek?“

Opýtate sa, „Ako viete, že navštívil kázanie Ježiša? Lupič vedel, čo Ježiš učil – kráľovstvo nebeské. Nebolo to prvý krát, čo ho Ježiš poučoval. Čo povedal? „ Spomeň si na mňa, keď prídeš do tvojho kráľovstva.“ Uvedomoval si skutočnosť, že musí zaplatiť za svoje zločiny. On ich urobil. Ale oľutoval ich. A čo mu Ježiš povedal? „V pravde, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v Raji.“ Bola to láskavosť? Nie. On si to zaslúžil. Takže žiadny kriminálnik nemôže povedať „Ach! Ty si spáchal toľko vrážd, poďme! Spočítajme to. Toľko a toľko – a ja som ich spáchal menej.“ Vražda je vražda.

Toto nazývam Milosrdenstvom Božím. Pamätáte si, keď Ježiš povedal bohatému mladému mužovi, aby predal všetko čo má a rozdal to ? Ježiš vtedy hovoril o Milosrdenstve Božom. „Pre bohatého človeka je také ťažké vstúpiť do kráľovstva nebeského, ako pre ťavu prejsť cez ucho ihly.“ A keď boli prekvapení, Ježiš povedal: „Čo je nemožné človeku, je možné Bohu.“ (Mk 10:27). Čo znamená, že by sme nemali súdiť s našou ľudskou inteligenciou a uvažovaním. Pretože nevieme, v skutočnosti, čo je Milosrdenstvo Božie. Keď sa pred našim vyučovaním modlím, hovorím „ Boh je Láska, Život a Milosrdenstvo.“ V tejto chvíli cítim v sebe niečo mimoriadne silné. Viem čo je Láska. Viem čo je Život. Ale Milosrdenstvo? Čo je Milosrdenstvo? Láska bez hraníc? Áno, musí to byť toto.

 

 


Dobrý Samaritán (Luk.  10 :  25-37)

 

Tu vystoupil jeden zákoník a zkoušel ho: „Mistře, co mám dělat, abych měl podíl na věčném životě?“ Ježíš mu odpověděl: „Co je psáno v Zákoně? Jak to tam čteš?“ On mu řekl: „Miluj Hospodina, Boha svého, z celého svého srdce, celou svou duší, celu svou silou a celou svou myslí a Miluj svého bližního jako sám sebe“. Ježíš mu řekl: „Správně jsi odpověděl. To čiň a budeš živ.“

Zákoník se však chtěl ospravedlnit, a proto Ježíšovi řekl: „A kdo je můj bližní?“ Ježíš mu odpověděl: „Jeden člověk šel z Jeruzaléma do Jericha a padl do rukou lupičů, ti jej obrali, zbili a nechali tam ležet polomrtvého. Náhodou šel tou cestou jeden kněz, ale když ho uviděl, vyhnul se mu. A stejně se mu vyhnul i levita, když přišel k tomu místu a uviděl ho. Ale když jeden Samařan na své cestě přišel k tomu místu a uviděl ho, byl pohnut soucitem. Přistoupil k němu, ošetřil jeho rány olejem a vínem a obvázal mu je, posadil jej na svého mezka, zavezl do hostince a tam se o něj staral. Druhého dne dal hostinskému dva denáry a řekl: „Postarej se o něj, a bude-li tě to stát víc, já ti to zaplatím, až se budu vracet.“ Kdo těch tří, myslíš, byl bližním tomu, který upadl mezi lupiče?“ Zákoník odpověděl: „Ten, který mu prokázal milosrdenství.“ Ježíš mu řekl: „Jdi a jednej také tak.“

 

Vieme, že Židia v Ježišových časoch  boli rozdelení do dvanástich kmeňov. Samaritáni boli vydedenci. Nikto ich nebral vážne, i keď to boli Židia. Keď niekoho nazvali Samaritánom, znamenalo to niečo veľmi, veľmi zlé. Keď Ježiš išiel ku studni, kde stretol Samaritánku, a požiadal ju, aby mu dala vodu, odpovedala: „Čo to? Ty si Žid a žiadaš Samaritánku, aby ti dala vodu?“ To jasne ukazuje, aká bola vtedy situácia. Židia považovali Samaritánov za vyvrheľov.

Pozrime sa na podobenstvo, v ktorom Ježiš dáva silný úder a poriadnu príučku. Kňaz, ktorý je údajne božím človekom, prechádzal toto miesto a uvidel človeka poraneného banditami.  Kňaz si ho ani nevšimol – prešiel po ceste na druhú stranu – a odišiel.  Nepocítil lásku ani súcit ku tomuto človeku, hoci vyhlasoval, že uctieva Boha. To je najväčší  úder. Levita, ktorý je údajne ďalší boží človek, urobil to isté. Žiadny prejav lásky. Obaja boli príliš zameraní na svoj egoizmus a svoje kmeňové výhody. Ďalej ide Samaritán, vydedenec. Nehovorí: „Ach! Tento poranený človek by mal byť Samaritán, inak mu nepomôžem.“  Vedel, že patrí ku triede, ktorá opovrhovala Samaritánmi, a navyše ho nepoznal. Nepovedal: „Ach! Ty nie si Samaritán. Ty patríš ku tým, ktorí nám ubližujú a prenasledujú nás.“ Nie, on povedal: „Teraz si v núdzi, temer zomieraš. Nezáleží na tom, kto si.“ A dal mu zo svojho „oleja a vína“ (v tomto prípade to znamená starostlivosť), vyčistil mu jeho rany, pohladil ho  láskou svojho srdca. A akoby to nebolo dosť. Niekto sa musel o neho postarať, takže ho zobral do hostinca, kde bolo všetko potrebné na ošetrovanie raneného človeka. Dal in peniaze a povedal: „Vrátim sa a navštívim ho, aby som videl ako sa má.“ To znamená, že jeho starostlivosť nebola len dotiaľ, nielen dať im nejaké peniaze a zabudnúť celú vec. „Keď bude treba viac, dám vám.“ Ukazuje to, že by sa vrátil, aby si bol istý – väčšiu lásku. Uvedením do podobenstva Samaritána, ktorý pre všetkých Židov bol hriešnikom, dal Ježiš mimoriadne silnú lekciu Farizejom a Saducejom. Čo chce povedať On v tomto podobenstve je: „Dôležitá je láska – nie je dôležité kto ju dáva, ani komu je dávaná.

 


Priateľ v núdzi (Luk.  11 :   5- 13)

 

Řekl jim: „Někdo z vás bude mít přítele, půjde k němu o půlnoci a řekne mu: „Příteli, půjč mi tři chleby, protože právě teď ke mně přišel přítel, který je na cestách, a já mu nemám co dát.“ On mu zevnitř odpoví: „Neobtěžuj mne! Dveře jsou již zavřeny a děti jsou se mnou na lůžku. Nebudu přece vstávat, abych ti to dal.“ Pravím vám, i když nevstane a nevyhoví mu, ač je jeho přítel, vstane pro jeho neodbytnost a dá mu vše, co potřebuje. A tak vám pravím: Proste, a bude vám dáno, hledejte, a naleznete, tlučte, a bude vám otevřeno. Neboť každý, kdo prosí, dostává, a kdo hledá, nalézá, a kdo tluče, tomu bude otevřeno.“ Což je mezi vámi otec, který by dal svému synu hada, když ho prosí o rybu? Nebo by mu dal štíra, když ho poprosí o vejce? Jestliže tedy vy, ač jste zlí, umíte svým dětem dávat dobré dary, čím spíše váš Otec z nebe dá Ducha svatého těm, kdo ho prosí!“

 

Toto podobenstvo je zrejmé. Hľadajte a nájdete. Žiadajte a bude vám dané. Človek, priateľ požiadaný na poslednú chvíľu – to bol Boh. Nezáleží na čase, keď prídete z cesty a potrebujete si odpočinúť, požiadajte Boha. Možno že Absolútna Bytosť je zaneprázdnená Svojim tvorením, alebo „spí so svojimi deťmi“ –  jedná sa o čas, kedy Archanjeli sú menej činní, pretože oni tiež majú cyklus „dňa“ a „noci“, činnosti a odpočinku. Táto Absolútna Bytosť ti možno povie „Teraz nie je vhodný čas na pýtanie chleba.“ Ale keď naliehate a naliehate, Archanjeli prídu, aby vám dali chlieb, len aby ste sa utíšili a nerušili kľud „noci“! Keď ste človek dosť bezohľadný, môžeme tak povedať, a vy neustále žiadate a žiadate, potom aj keď Absolútna Bytosť má prácu so Svojimi  kozmami a možno nemá čas na vás – svetskú personalitu – a vy žiadate o niečo, pretože ste neodbytní, bude vám dané, o čo žiadate. Ako to môžeme nazvať? Je to tiež Milosrdenstvo Božie? Boh sa nenahnevá, pretože On sa nevie nahnevať. On je našim vždy milujúcim Otcom. Ježiš to zdôrazňuje tým, keď hovorí  „Žiadajte a bude vám dané.“ Ale buďte opatrní! Nezáleží na tom, po čom túžite – dobrom, zlom, alebo diabolskom – niekedy v budúcnosti sa to vyplní.

Učíme, čo vieme o dianí v našej realite, keď pozorujeme a študujeme všetky veci okolo nás. Už sme si hovorili o podstate fungovania elementálov. Zo skúsenosti vieme, zo štúdia i pozorovania, že keď je raz elementál vytvorený, nikdy nebude vybitý, až kým... Pozrime sa, čo to znamená „až kým“.

Keď nie je elementál vybitý (doslova zbavený energie, pozn.prekl.), určite musí naplniť svoj účel. To je  isté. Nevieme kedy sa ten cieľ naplní, ale niekedy sa uskutoční.  Opäť pripomínam - kým sa ešte nevybil. Takto učíme v našich krúžkoch. Vyučujeme ako sa tieto elementály tvoria, premietajú, ako sa správajú, a ako pracujú.

Život ľudskej bytosti na našej planéte je v jednej inkarnácii veľmi kratučký, a pritom vytvára a vysiela tisícky elementálov.  Čo sa robí s týmito elementálmi? Keď sú približne rovnaké, alebo podobné, miešajú sa spolu a urobia silnejšieho elementála, takže na konci sú všetky tieto elementály  pozbierané do určitých skupín. Povedali sme, že všetky elementály naplnia účel, na ktorý boli vytvorené, keď im dáme čas na to, aby to uskutočnili. Učíme, že pri vysielaní nejakého elementála – silného túžobného elementála, alebo elementála priania- myslíme celý čas na to, že elementál vychádza a vracia sa späť ku tvorcovi, pretože si ho pripomíname. Nedávame mu čas na uskutočnenie. Takže elementál odchádza, vracia sa aby získal viac energie, odchádza, vracia sa pre ešte viac energie a čím viac získava energiu, tým viac nás ovláda, až kým sa nestane našim pánom, našou výhradnou myšlienkou. To sa deje, keď dostanete veľmi silné nemenné myšlienky.  Keď sa vyplnili, onedlho sa vybijú. Máte nejaké želanie. Splnilo sa a zabudnete naň. Potom príde ďalšie želanie, a keď sa splní, opäť príde ešte ďalšie. Nie je konca našim želaniam a prianiam mať alebo dostať niečo.

Skoro všetky želania sa splnili a všetci to vieme, keď necháme čas na ich dovŕšenie. Nechať im čas znamená, že máme ďalšie želanie, alebo niečo iné zaneprázdni našu myseľ, takže zabudneme na naše prvé želanie a takýmto spôsobom im necháme čas na dovŕšenie.

Niekto povie „ Ach! Prišlo to teraz  ku mne. Toto želanie sa splnilo, keď už ho vôbec nechcem.“ Alebo už ho nechce tak dychtivo, ako ho chcel predtým. Nedávno mi nejakí ľudia povedali: „Áno, máte pravdu! Naše želania sa nám splnili, ale vtedy, keď ich už nechceme.“ Nie. Oni prišli vtedy, keď ste im dali čas na uskutočnenie, a priniesli vám to, čo ste chceli. Je to tak, pretože ľudia sa nechcú poučiť o mechanizme práce elementálov, o citovo-myšlienkových tvaroch, alebo myšlienkovo-rozumových tvaroch.

Nuž a čo so žiadosťami, ktoré sa nenaplnili?  Môžeme mať žiadosti, ktoré naše dnešné miesto v živote – z dôvodu záťaže dlžôb z minulosti, alebo prítomného života – neumožňuje splniť ich. Čo sa stane? Budú splnené v niektorej z ďalších inkarnácií. Ale ako som spomenul už predtým, premyslite si čo si želáte a čo chcete, aby to neboli odrazové mostíky, ktoré nájdete na svojej ceste v ďalšej inkarnácii. Potom zistíte, že v skutočnosti nepotrebujete tieto veci tak veľmi, ako si myslíte teraz !

Uveďme si niekoľko príkladov. Predtým som povedal „nevybijú sa, až kým...“ Takže všetky elementály, bez ohľadu na ich kvalitu, zlé alebo dobré elementály, majú snahu sa vyplniť. My v našej náuke učíme, že keď oľutujeme – zmeníme svoj spôsob myslenia – pred ich splnením, vybijeme ich. Keď sme dostatočne múdri a vybijeme - odenergizujeme niektorých elementálov, alebo elementálov vášnivých želaní, neskôr zistíme, že tieto želania, keby sa splnili, by nás viac zničili, ako by nám pomohli. Tu pomôže rozmýšľanie.

Takže čo urobíme? Musíme vytvoriť a vyslať nové elementály, aby nahradili staré a zrušili ich silu. Ako môžeme vybiť elementály? Môžeme ich zabiť? Elementály nikdy nemôžu byť zabité. Pokračujú vo svojej existencii a niektoré z nich revitalizujeme my sami. Zabiť ich nie je možné! Ale môžu byť  vybité – zbavené energie. Môžeme vybiť tie jednotlivé elementály, ktoré sme opätovne živili energiou, a môžeme ich poslať Kozmickému Vedomiu, aby sa pripojili ku svojej skupine.

Ale na vybitie nejakého elementála musíte vydať energiu a silu rovnakú, ako ju vykazovala. To je dvojnásobná strata, najprv energia, ktorú ste minuli na jeho vybudovanie a ďalej energia potrebná na odenergizovanie a vytvorenie nového elementála – teraz kladného – aby sa vybil ten negatívny elementál. To je možné. Môžeme vybiť elementál tým spôsobom, že ho pošleme preč, predtým ako sa splnila žiadosť alebo želanie, kvôli ktorému bol vytvorený, a on sa uloží v Kozmickom Vedomí. To sú príklady niektorých poznatkov, ktoré dávame.

Keď vieme o priebehu vytvárania elementálov môžeme sa vrátiť ku podobenstvu, alebo ku výrokom Krista. Keď Kristus vyháňa „diabla“ – teda elementála – z človeka, ktorý bol, ako ich dnes nazývame, epileptik, opýtal sa elementála na meno. Tento odpovedal „Légia“. To znamená skupinu - légiu elementálov, ktorí vibrovali rovnakým spôsobom a trápili toho človeka. Dnešná veda by to nazvala neuróza. V inom prípade povedali Kristovi: „Pane, priviedli sme tohto človeka, ale tvoji učeníci nevedeli vyhnať z neho zlého ducha.“ V tomto prípade vidíme, že Kristus pokarhal učeníkov a nazval ich „neveriacim pokolením“. Neskôr, keď sa Ho žiaci pýtali, prečo nemohli toho diabla vyhnať, povedal im, že takýto druh elementála nemôže byť vyhnaný, iba hladovaním a modlitbou.

Modlitba,  ktorú Ježiš mienil je v tomto prípade vytvorenie nového, kladného elementála, ktorý zničí a vybije silu starého  elementála a pošle ho do Kozmického Vedomia.

Štúdium o elementáloch je naozaj najdôležitejšia vec v našom živote na tejto planéte. Učíme o nich a malo by to zaujímať každého:  ako sa elementály vytvárajú, aká je ich podstatu, ich sila, alebo energia, ako sa správajú, ako tvoria to, čo nazývame osobný egoizmus, a ako ich študovať, pozorovať, meditovať a sústreďovať sa, a schopnosť postupne vybiť niektoré z nich na čas, počas nejakej doby, až kým sa nestaneme pánmi vo vlastnom dome (vo vlastnom tele, pozn.prekl.)

 


 

Bohatý sedliak  (Luk.  12 : 13- 21)

 

Někdo ze zástupu ho požádal: „Mistře, domluv mému bratru, až se rozdělí se mnou o dědictví.“ Ježíš mu odpověděl: „Člověče, kdo mne ustanovil nad vámi soudcem nebo rozhodčím?“ A řekl jim: „Mějte se na pozoru před každou chamtivostí, neboť i když člověk má nadbytek, není jeho život zajištěn tím, co má.“ Pak jim pověděl toto podobenství: „Jednomu bohatému člověku se na polích hojně urodilo. Uvažoval o tom a Říkal si: „Co budu dělat, když nemám kam složit svou úrodu?“ Pak si řekl: „Tohle udělám: Zbořím stodoly, postavím větší a tam shromáždím všechno své obilí i ostatní zásoby a řeknu si: Teď máš velké zásoby na mnoho let, klidně si žij, jez, pij, buď veselé mysli.“ Ale Bůh mu řekl: „Blázne! Ještě této noci si vyžádají tvůj  život, a čí bude to, co jsi nashromáždil?“ Tak je to s tím, kdo si hromadí poklady a je chudobný před zrakem Boha.“

 

V podobenstve je výučba, ktorú učíme neustále. Spomínal som vám o veľmi bohatom mužovi, ktorého poznám a ten nikdy v živote nezakúsil spokojnosť. Má sedemdesiat osem rokov – toľko koľko ja – a on stále hromadí a hromadí. Prečo? Nemôžeme si po smrti - na druhú stranu - zobrať vôbec nič. Pokiaľ je to v iných formách, pravdaže môžeme si zobrať veľa z tohto materiálneho sveta : lásku, súcit, milosrdenstvo tým, ktorí skutočne potrebujú niečo   z toho, čo si nijako nemôžeme zobrať na druhý svet. Tak aj tento chlapík v podobenstve bol spokojný so všetkými hmotnými vecami, úrodou zeme, a rozmýšľal, ako ju uloží na mnohé roky. Ale kto rozhodne, kedy odídeš ? Dlho sa tu na zemi nemôžeme  zdržiavať. Ježiš nás presviedčal hľadať a ukladať si bohatstvá pre kráľovstvo božie. A nie je  dobré to robiť len preto, lebo odídeme. Nechystáme sa tu dlho zostať. Takže si myslím, že tým mieni  nasledovné. Hromadenie vecí na zemi je márnosť a namyslenosť. V ďalších veršoch hovorí: „Nestarajte sa o váš život, čo budete jesť, alebo do čoho sa oblečiete.  Život je viac ako jedlo a telo je viac ako šaty.“ Život? Čo Ježiš rozumie pod životom? Nemyslí tým len život materiálneho tela v materiálnom svete, pretože hovorí o bohatstvách v nebesiach. Myslí tým „život tu a život tam“.  Nakoniec, čo potrebujeme, keď žijeme v skutočnosti? Je to celkom zrejmé. Ježiš rozpráva o živote za materiálnym svetom, rovnako ako o tomto svete. Starosti o to čo jete a čo nosíte vám nepatria, je to Božia starosť. On stvoril a tvorí všetko, čo potrebujete, jedlo na jedenie, látky na výrobu vašich šiat, takže len pozbierajte tieto veci a používajte ich, ale neurobte ich svojim hlavným záujmom. A odhliadnuc od využívania toho, čo Boh stvoril a tvorí, čo naozaj musíš je pracovať v sebe s otázkou „Čo je život?“ Máš a musíš sa pýtať, prečo a pre koho potrebuješ tieto veci na jedenie a ošatenie.  Je oveľa dôležitejšie starať sa o vnútorný význam, ako brať veci povrchne. (Výživa, tkanie a ošatenie sa týka taktiež vnútornej duchovnej duše, ktorá, keď sa zanedbajú, prichádzajú choroby, starosti, smrť... Pozn.prekl.)

 

 


Neúrodný figovník  (Luk.  13 :  6- 9)

 

Jeden člověk měl na své vinici fíkovník, přišel si pro jeho ovoce, ale nic na něm nenalezl. Řekl vinaři: „Hle, už po tři léta přicházím pro ovoce z tohoto fíkovníku a nic nenalézám. Vytni jej! Proč má kazit i tu zem?“ On mu odpověděl: „Pane, ponech ho ještě tento rok, až jej okopám a pohnojím. Snad příště ponese ovoce, jestliže ne, dáš jej porazit.“

 

V tomto podobenstve sa uvádza, že čo neprináša úrodu, čo nedáva nejakú hodnotu, má byť odstránené. Čo sa však myslí touto „úrodou - hodnotou“?  „My sme ten figovník udržiavali tri roky,“ povedal  Pán (je ním Boh, Absolútno), „a nedával žiadne ovocie.“ To znamená služba v životných situáciách, alebo to čo ľudia nazývajú robenie zlých vecí.  „Aký má význam mrhať dobrú  zem?“, hovorí Pán. „Keď neprináša "strom“ (človek – pozn.prekl.) žiadne ovocie, prečo by sme ho tu mali držať ( v tejto dimenzii stvorenia – pozn.prekl.?“ Ale záhradník (tým je Kristus), ktorý sa stará o pôdu, hovorí: „ Daj mu ešte jednu šancu, prosím. Možno sa mi podarí ošetrovaním toho figovníka, aby vydal ovocie.“ (Ošetrovanie = zväčša utrpenie, ktoré prináša poznanie a pokoru, tak, ako to ukázal vlastným príkladom – ukrižovaním. Pozn.prekl.)

Takže význam tohto podobenstva: nezáleží na tom, či pre niekoľko rokov zúfalstva – alebo mnohým rokom  beznádeje – človek nedával žiadne ovocie, alebo žil zlý život (bez lásky k Bohu a blížnym a radosti v sebe, pozn.prekl.) Pán Hojnosti, Logos, Svetlo Sveta, Darca Sebauvedomenia, stále očakáva, či s novým rokom (s ďalšou šancou) budeš dávať ovocie. Tu vidíme, že do posledného okamihu je tu stála nádej  dostať satisfakciu. Vždy je tu nádej a príležitosť zmeniť sa ku lepšiemu (ale Kozmos vo svojej Pravdivosti eviduje pokrok / stagnáciu človeka a karmickými zákonmi upozorňuje na fungujúcu Spravodlivosť – zákon vyrovnávania. Pozn.prekl.).

 

 


Pozvanie na slávnosť  (Luk.  14 :  1- 11)

 

Jednou v sobotu vešel Ježíš do domu jednoho z předních farizeů… Když pozoroval, jak si hosté vybírají přední místa, pověděl jim toto podobenství: „Pozve-li tě někdo na svatbu, nesedej si dopředu, vždyť mezi pozvanými může být někdo váženější, než jsi ty, a ten, kdo vás oba pozval, přijde a řekne ti: „Uvolni mu své místo!“ a ty pak musíš s hanbou dozadu. Ale jsi-li pozván, jdi a posaď se na poslední místo, potom přijde ten který tě pozval a řekne ti: „Příteli, pojď dopředu!“ Pak budeš mít čest přede všemi hosty. Neboť každý, kdo se povyšuje, bude ponížen, a kdo se ponižuje, bude povýšen.“

 

Toto podobenstvo sa týka Zákona Príčiny a účinku. Hovorí nám, že by sa človek nemal preceňovať a podceňovať iných. Zaujmeš miesto, kde máš právo sedieť. Kto ťa tam posadí? Ten, kto pripravil slávnosť a pozval ťa na ňu. Kto je to? Boh. Boh ťa vyslal na hmotnú úroveň, a každý má robiť to, čo Boh pre neho naplánoval. Ty si ten, ktorý si a Boh ťa nájde a zavedie ťa na správne miesto pre teba. Keď sa naučíš využívať správne svoje myšlienky a svoje city, mal by si byť odmenený, odmeňuješ sa sám. Keď sa správaš skromne na hmotnej úrovni, netlačíš sa dopredu, nevyhlasuješ o sebe falošné tvrdenia, Boh vie, kým si v skutočnosti.

Ten, kto sedí na zlom mieste, bude trpieť. Egoizmus pritiahne vlastný trest (v každom čine je už následok, pozn.prekl.), zatiaľ čo skromnosť je odmenená. Skôr alebo neskôr, každý zaujme miesto, ktoré si zaslúži. Každý sa v živote pokúša získať nejakú poctu. Tí, ktorí to robia štúdiom správneho využívania myšlienok, citov a života samého, budú Hostiteľom usadení na miesto, ktoré si zaslúžia. Tí, ktorí sa pokúšajú  podvádzať ostatných, aby získali miesto, ktoré si nezaslúžia, budú donútení na konci sadnúť si na miesto, ktoré si naozaj zaslúžia.

 


Cena  tovarišstva  (Luk.  14 :  26 - 43)

 

Kdo přichází ke mně a nedovede se zříci svého otce a matky, své ženy a děti, svých bratrů a sester, ano i sám sebe, nemůže být mým učedníkem. Kdo nenese svůj kříž a nejde za mnou, nemůže být mým učedníkem. Chce-li někdo z vás stavět věž, což si napřed nesedne a nespočítá náklad, má-li dost na dokončení stavy? Jinak – až položí základ a nebude moci dokončit – vysmějí se mu všichni, kteří to uvidí. „To je ten člověk“, řeknou, „který začal stavět, ale nemohl dokončit.“ Nebo má-li nějaký král táhnout do boje, aby se střetl s jiným králem, což nezasedne nejprve k poradě, zda se může s deseti tisíci postavit tomu, kdo proti němu táhne s dvaceti tisíci? Nemůže-li, vyšle poselstvo, dokud je jeho protivník ještě daleko, a žádá o podmínky míru. Tak ani žádný z vás, kdo se nerozloučí se vším, co má, nemůže být mým učeníkem.

 

Každá  ľudská bytosť prichádzajúca do tohto sveta už od narodenia nesie nejaký „kríž“.  Je to kríž, ktorý si táto osoba priniesla  so sebou z minulých inkarnácií. Ja nazývam tento „kríž“, že to je Zákon. Hindovia volajú tento zákon karma. My ho voláme Zákon Osudu, alebo Zákon Príčiny a následku.  Takže každý z nás odkedy sa narodíme, hneď začína niesť nejaký kríž.

Kristus hovorí „ svoj kríž“ (kríž každého osobitne). Ale hovorí taktiež o Jeho kríži, o kríži Ježiša Krista. Čo je kríž Krista v porovnaní s krížom, ktorý nesie každý z nás? Ježiš Kristus nehovorí  „Ten, ktorý ma chce nasledovať a chce ísť po mojej ceste, nech zoberie môj kríž a nasleduje ma.“  On hovorí „zoberte si svoj kríž a nasledujte ma.“

Takže každý z nás, ktorý má nejaký kríž, Zákon Osudu, Zákon Príčiny a účinku, mal by pozerať na Kristov kríž a nasledovať Krista, pretože len v nasledovaní Krista, tak ako on nesie náš kríž, to znamená v sledovaní Jeho učenia ohľadom udalostí v živote, nás môže zachrániť, zachrániť osobu, ktorá ho nesie. Keď nejaký človek nesie svoj kríž a nenasleduje Ho, bude musieť pri jeho nesení trpieť, stále viac trpieť. Kristus vyjadruje veľkú pravdu. Každý z nás nesie nejaký kríž.

Nuž – čo je kríž? Aký je ťažký? To záleží na našom predošlom živote a správaní. Čokoľvek robíš, bude podrobené skúške Zákona Príčiny a účinku, nemôžeme ísť proti nášmu osudu. Toto vyjadruje skutočné tovarišstvo. Pretože či chceme alebo nie, musíme niesť náš kríž. Ale keď sa pozeráme na Krista nesúceho Jeho kríž, môžeme si náš kríž odľahčiť. Na inom mieste v Novom Zákone Kristus hovorí: „Poďte ku mne a ja vám odľahčím vaše bremeno. (Mat. 11:28-30).

Takže musíme si všímať tieto veci nielen na jednom mieste, ale na veľmi mnohých miestach a spoznať ich skutočný význam.

Teraz tu máme ďalšiu otázku. Niekto sa opýta, ako bolo možné, že najnevinnejšia zo všetkých ľudských bytostí, Bohočlovek, mal kríž. Mať kríž? Aká je podstata kríža Krista? Veľmi ťažkého kríža. Kristov kríž nebol obyčajný drevený kríž, ktorý niesol na vrch, kde ukrižovali Jeho telo na akomsi kuse dreva. Kristov kríž je krížom sveta, celého ľudstva. Taký je skutočný význam tohoto Kristovho kríža.

Katolícka cirkev uvádza latinský text : „Agnus Dei qui tollis peccata mundi“ (Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta). Grécke pravoslávie hovorí to isté (...) Takto kríž Kristov je krížom ľudstva, skutočne ťažký kríž. Keď hovoríme o kríži Krista ako o kríži, ktorý Jošua – Ježiš niesol z Pretória, sídla vládcu, na vrch, kde bol ukrižovaný, verte mi, že to bolo veľmi ľahké. Bol to kríž z dreva. To nebol Kristov kríž. V skutočnosti tento drevený kríž, na ktorý pribili jeho telo, ktoré vzkriesil, neniesol. Ale pravý Kristov kríž existuje ešte dnes. Ježiš Kristus, Svetlo, ktoré osvetľuje každú ľudskú bytosť prichádzajúcu do tohto sveta, zo svojej najvnútornejšej podstaty Svojho Bytia a existencie, nesie stále kríž všetkých nás, a neustále nesie kríž nášho sveta.

Je správne, keď budeme počúvať, čo nám On povedal. Každý z nás má nejaký kríž, ťažký, alebo menej ťažký. Nesieme si náš kríž na ramenách, ale vedľa našich ramien sú plecia Ježiša Krista, a v skutočnosti On nesie náš kríž. Inak by sme neboli schopní niesť ani náš vlastný kríž, pri spôsobe života, aký žijeme. On nesie kríž ľudstva.

Toto podobenstvo má v sebe praktickú radu. Najprv si rozváž, čo zamýšľaš urobiť. Prv než začneš, priprav sa. Chceš sa stať hlásateľom Kráľovstva nebeského? Samozrejme, vidíš, ako to robia druhí, a povieš si: „Prečo by som sa nestal takýmto hlásateľom aj ja?“ Ale najprv sa musíš získať spôsobilosť. Možno zistíš, že to vôbec nemôžeš robiť. Chceš sa stať žiakom – a ja ťa chápem – ísť a presviedčať a liečiť ľudí a podobne. Ale chcenie takto pracovať nestačí. Prv než začneš, musíš sa stať spôsobilým na toto poslanie.

„Zrieknuť sa všetkého vlastníctva“ alebo „odhodenie všetkých majetkov“ neznamená jednoduché odhodenie. Je treba s nimi správne pracovať. Môžeš ich mať pre vlastné použitie, ale nenechaj sa nimi pohltiť. Vlastni to čo je potrebné, ale osloboď sa od idei majetnosti. Ježiš nehovoril, aby sa človek stal žobrákom a natŕčal ruky na almužny, alebo aby ste nenávideli svoje rodiny, pretože On takéto niečo nechcel. Povedal toľko, že sa človek musí od týchto vecí oslobodzovať.  Ja viem, že týmto slovám nebolo často dobre porozumené.  Keby bol Ježiš mienil, že sa človek má všetkého zbaviť, prečo by povedal „Pýtajte a bude vám dané?“ Zriecť sa neznamená „odkopnúť!“ „Zriecť sa“ znamená „nebyť otrokom“ niečoho. Prečo nám hovorí Pánova modlitba „Daj nám chlieb náš každodenný“? Duchovný alebo hmotný chlieb. Na tom nezáleží. Prečo nie tiež hmotný chlieb?  Prečo sa pýtať, či tým nemyslel zriecť sa všetkého? Nie! „Zriecť sa“ znamená „nebuďte otrokmi niečoho“.

Čo vidíme v živote? Peniaze a zasa peniaze. To znamená byť otrokom vecí, ktoré chcete nazývať vlastnými. Na tieto skutočnosti  On hovorí: „Zanechajte všetky tieto veci.“ Raz mi akýsi indický jogín povedal: „Aj Kristus aj Budha sú nechápaní.“ Hlásali nadhľad – odpútanie.  Zrieknutie sa je úplne iné ako odpútanie sa.

Bolo by bláznivé odhodiť všetko, iba nosiť okolo svojho krku kríž  a prechádzať sa nahý. Pretože keď sa všetkého zriekneš, keď všetko od seba odkopneš, staneš sa mimoriadne úbohou osôbkou. Ale veľmi úbohá osôbka si vyžaduje pomoc ostatných. To však znamená, že takýto človek bude asi na oštaru iným. To však nie je Ježišov zámer ! On nechcel vyrábať problémy pre druhých. Peniaze zabezpečia ľudí vecami, ktoré potrebujú, ale nielen pre ich osobné vlastníctvo, aby ostatní boli chudobnejší a stále hladnejšími.  Takže posolstvo tohto podobenstva je „nenechajte sa očariť vecami a vzťahmi tohto materiálneho sveta.“ Nikdy nepreceňuj ani nepreháňaj nič, ale ani nič nepodceňuj a nepodhodnocuj. Každá vec má svoj účel.

 


Ztracený peníz  (Luk.  15 :  8 - 10)

 

Nebo má-li nějaká žena deset stříbrných mincí a ztratí jednu z nich, což nerozsvítí lampu, nevymete dům a nehledá pečlivě, dokud ji nenajde? A když ji nalezne, svolá své přítelkyně a sousedky a řekne: „Radujte se se mnou, poněvadž jsem nalezla peníz, který jsem ztratila.“ Pravím vám, právě tak je radost před anděly Božími nad jedním hříšníkem, který činí pokání.

 

Ježiš hovorí v tomto podobenstve :  „Patríme Absolútnemu Bytiu.“ Takže keď sa jeden z nás stratí, nie je odložený. Boh sa stále bude pokúšať priviesť ho späť. Je to tá istá parabola, ako s ovcou – o chlapíkovi, ktorý stratil jednu ovcu a nechal ostatných deväťdesiat deväť, aby ju hľadal a našiel a priniesol späť do košiara. Tu máme ten istý príbeh s mincami. V príbehu pastiera, Ježíš hovorí o Sebe ako Kristovi, Logu. Teraz, keď hovorí o nejakej ženičke, mieni tým nižšiu personalitu človeka.

Prehlásenie, ako ho formuluje Kristus,  je veľmi zreteľné. Toto podobenstvo bolo podané rôznymi spôsobmi. V tomto prípade nejaká žena, súčasná prirodzenosť človeka, stratila niečo, čo jej patrilo, jej vlastné, čo pokladala za mimoriadne cenné. Uvedomujúc si stratu všade to hľadá. Rozsvieti lampu, aby uvidela do všetkých kútov. To znamená používa myseľ a rozum, aby hľadanie bolo účinné. Keď mincu nájde, zaraduje sa a volá svoje priateľky – susedky a hovorí im: „Našla som tú vec, čo som stratila !“ a oni sa tiež tešia s ňou. A Kristus jasne hovorí, že veselosť panuje medzi anjelmi v nebesiach, za každého človeka, ktorý sa navráti.

Takže tá „žena“ je len príklad.  Keď teda jednoduchá, obyčajná, všedná žena, ktoré stratí niečo, dá si tak záležať, aby niečo našla, o čo viac chce Nekonečné Bytie ? Čo urobí Ono, keď vidí človeka, dieťa Božie, stratené v nevedomosti ?

V tomto podobenstve „žena“ znamená toľko čo ženský princíp alebo personalita, ale význam podobenstva znamená, že keď je niečo stratené, vlastník to chce dostať späť. Keď hovoril v príbehu o žene, Ježiš chcel upozorniť na to, že si zavolala svoje priateľky, aby sa radovali s ňou, keď našla to, čo stratila. Keď Ježiš hovorí o žene a jej susedkách, hovorí nám o anjeloch a archanjeloch, našich anjeloch na nebesiach, ako našich susedoch. Keď našla tú stratenú mincu, teší sa so susedmi. Tak aj Nebeský Človek, môžeme Ho nazvať Logos, keď nájde niekoho, kto sa vracia, teší sa so všetkými archanjelmi v nebesiach. Toto podobenstvo je veľmi, veľmi jasné.

Keď sa pozrieme z iného uhla na podobenstvo, Kristus dáva iné podobenstvo. Hovorí: „Nejaký človek mal veľa oviec, a stratil jednu. Či nenechá všetky ostatné v stáde  a nepôjde hľadať stratenú ovcu a neprinesie ju späť domov?“ Takto opakovaním v inom podobenstve nám hovorí, že nie sme zanedbateľní. Nevadí, že my sa teraz nachádzame vo svete ilúzií, tieňa, smrti, ako Kristus hovorí, že sme považovaní za stratených. Starajú sa o nás Archanjeli i sám Logos.

 

 

 


Stratený syn  (Luk.  15 :  11 - 32)

 

 „Jeden člověk měl dva syny. Ten mladší řekl otci: „Otče, dej mi díl majetku, který na mne připadá.“ On jim rozdělil své jmění. Po nemnoha dnech mladší syn všechno zpeněžil, odešel do daleké země a tam rozmařilým životem svůj majetek rozházel. A když už všechno utratil, nastal v té zemi veliký hlad a on začal mít nouzi. Šel a uchytil se u  jednoho občana té země, ten ho poslal na pole pást vepře. A byl by si chtěl naplnit žaludek slupkami, které žrali vepři, ale ani ty nedostával.  Tu šel do sebe a řekl: „Jak mnoho nádeníků u mého otce má chleba nazbyt, a já tu hynu hladem! Vstanu, půjdu k svému otci a řeknu mu: Otče, zhřešil jsem proti nebi i vůči tobě. Nejsem už hoden nazývat se tvým synem, přijmi mne za jednoho ze svých nádeníků. I vstal a šel k svému otci. Když ještě byl daleko, otec ho spatřil a hnut lítostí běžel k němu, objal ho a políbil. Syn mu řekl: „Otče, zhřešil jsem proti nebi i vůči tobě. Nejsem už hoden nazývat se tvým synem. Přijmi mne jako jednoho ze svých nádeníků.“ Ale otec rozkázal svým služebníkům : „Přineste ihned můj nejlepší oděv a oblečte ho, dejte mu na ruku prsten a obuv na nohy. Přiveďte vykrmené tele, zabijte je, hodujme a buďme veselí, protože tento můj syn byl mrtev, a zase žije, ztratil se, a je nalezen.“ A začali se veselit.

Starší syn byl právě na poli. Když se vracel a byl už blízko domu, uslyšel hudbu a tanec. Zavolal si jednoho ze služebníků a ptal se ho, co to má znamenat. On mu odpověděl: „Vrátil se tvůj bratr, a tvůj otec dal zabít vykrmené tele, že ho zase má doma živého a zdravého.“ I rozhněval se a nechtěl jít dovnitř. Otec vyšel a domlouval mu. Ale on mu odpověděl: „Tolik let už ti sloužím a nikdy jsem neporušil žádný tvůj příkaz, a mně jsi nikdy nedal ani kůzle, abych se poveselil se svými přáteli. Ale když přišel tenhle tvůj syn, který s děvkami prohýřil tvé jmění, dal jsi pro něho zabít vykrmené tele.“ On mu řekl: „Synu, ty jsi stále se mnou a všecko, co mám, je tvé. Ale máme proč se veselit a radovat, poněvadž tento tvůj bratr byl mrtev, a zase žije, ztratil se, a je nalezen.“

 

Ja pokladám toto podobenstvo – podobenstvo Strateného syna, za jedno z najdôležitejších. Čože to syn povedal svojmu otcovi ? „Daj mi môj diel majetku.“ Čo to je?  Myseľ – všetko čo je Myseľ, včítane matérie. To je jeho „časť“, jeho „podiel na majetku“. Tento „mladší syn“ je duša prechádzajúca cez  plán premeny „Idei človeka“, na ľudskú štruktúru zrodenia,  - povedané inými slovami zrodenie ako ľudská bytosť. Starší syn je Archanjel. On  má taktiež svoje diel majetku, to znamená že Archanjeli taktiež používajú Myseľ.  Takto naši Bratia, ktorí sú stále u Otca majú svoj „podiel“ – tým je Myseľ ako kozmická sila tvorenia  (pozn. prekl.). Mladší syn – ľudská bytosť – premrhal svoj podiel s ľahkými ženami, pobehlicami, ako uvádza pôvodná verzia Biblie. To znamená „matéria“ – materiálne elementály, citovo-myšlienkové energetické sily (pozn. prekl.).  On ich premrhal a žil životom márnotratníka / nepodarka, ako to Ježiš popisuje, ako si z neho Knieža Zeme, Pán Ríše oddelenosti (a jeho sluhovia, pozn. prekl.), urobil svojho otroka. Toto Knieža ho posiela starať sa o prasce. Čo sú tieto „prasce“? Sú to elementály, ktoré vytvoril.  A on sa zmieril s tým, aby jedol žrádlo týchto prasiat. Tomuto zodpovedá špinavý a odpudivý  charakter  nízkych elementálov, ktoré znečisťujú myseľ a city.  Takýchto elementálov nazýval pán Ježiš „hluchí a nemí duchovia“.

Ale potom  prišlo pochopenie.  „Čo to jem ?“ povedal si.  „Čo to mám za myšlienky a city? Napĺňajú ma šťastím? Teraz tu jem to isté jedlo ako žerú prasce.“ A tak sa rozhodol odísť a vrátiť sa späť ku svojmu Otcovi.

A tu je ďalší dôležitý bod. Celý ten čas, čo o tom všetkom  rozmýšľal, o tom jeho Otec vedel. Potom začal rozmýšľať, ako sa správať ku svojmu Otcovi. „Zaslúžim si byť jeho synom? Zaslúžim si byť Božím?“ Pôjdem späť  a nechám sa prenajať do jeho služieb ako nižší duch, ako prírodný duch. (Prírodní duchovia sú anjeli, nie archanjeli. )  Ale keď on urobil niekoľko krokov ku svojmu Otcovi, jeho Otec sa ku nemu poponáhľal a objal ho. Takto veľmi Otec čakal na jeho návrat.

Čo teda povedal Otec? Prikázal Archanjelom, aby ho obliekli do jeho najlepších šiat. „Ty si môj syn,“ povedal mu, „ty nie si sluha. Ty si syn!“ Čo sa myslí pojmom „sluha“? Anjeli sú elementály vytvorené Archanjelmi.  To sú sluhovia. Otec mu dal jeho najlepšie šaty. Pán nezbavuje Archanjelov ich najlepších šiat. A dal prsteň na jeho prst.  Archanjel dostane prsteň na prst len vtedy,  keď sa vráti ako Sebauvedomelá bytosť,  keď úspešne prejde skúsenosťou ľudskej inkarnácie. Veľa krát som bol v spojení s Archanjelmi,   pokúšal som sa im vysvetliť čas, ako my ľudské bytosti chápeme minulosť, prítomnosť a budúcnosť. „My sme tu vo Večnom Teraz,“ odpovedajú. Oni rozumejú tomuto Večnému Teraz, pretože oni vždy existovali v tomto „teraz“.  Takže oni nerozumejú minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Ich svet, v ktorom oni spočívajú ako vo Večnom Teraz, je vždy rovnaký – spočíva v stavaní tiel. Ich zaujíma vlastná práca a Pravda, ktorá im umožňuje vyjadriť ich prirodzenosť a porozumenie času ku tomu nepotrebujú.

Prsteň na prste dáva mladšiemu synovi poznanie a pochopenie nekonečnosti. Čo je nekonečnosť? Pohyb bez začiatku a konca. A chápme, že Nekonečná Bytosť je nekonečný pohyb. Predpokladajme, že sa niekto pohybuje pozdĺž prsteňa – bude sa pohybovať večne, bez toho, aby niečo začínal alebo končil. To je význam nekonečna.  Ľudská bytosť pohybujúca sa pozdĺž tohto prsteňa môže porozumieť podstatu minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Ale pre bytosti, ktoré sú uprostred prsteňa a v centre pohybu – tak ako sú Archanjeli, nie je ani minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť, je len Večné Teraz.“

V podobenstve o stratenom synovi sa jasne uvádza, že keď sa márnotratný syn vrátil domov, najprv otec obetoval dobre vykŕmené zviera, to znamená materiálne telo. Mäso, kosti a krv nemôžu zdediť Kráľovstvo nebeské. To je samozrejmé. Potom evanjelium píše, že otec mu dal najlepšie šaty, ktoré mal ako princ, rovnaké šaty ako mal jeho brat Archanjel. V tomto medzi nimi nie je rozdielu. Ale tým, že stratený syn dostal na prst prsteň, Otec ho ustanovil odlišného ako sú Archanjeli v nebesiach.

Tento „starší brat“, ktorý sa nazýva Princíp, Arche (archanjelské rády) si sťažuje: „Nikdy si mi nedal nič na posvätenie“.  Ale títo Archanjeli ani nikdy nemali materiálne telo na obetu. Ako sme povedali, „tučné teľa“ znamená materiálne telo človeka. Otec mu hovorí : „Pracuješ ako Knieža elementov pre ľudí a zvieratá, ale oni ti nepatria. Takto nemáš čo obetovať. Ale on, môj stratený syn, sa obliekol do matérie.“ Posvätenie, obetovanie, usmrtenie „tučného teľaťa“ znamená usmrtenie dychtivosti po hmote. Ten starší brat, Archanjel, sa nikdy nestal otrokom hmoty, takže nikdy nepotreboval usmrtiť – obetovať ani „kozliatko“, aby sa oslobodil.  Pán Ježiš povedal, že mäso ani krv nemôžu zdediť Kráľovstvo nebeské. Oni sú úplne mimo tento priestor. „Takže prečo si sťažuješ?“ pýta sa Otec. „Či nemáš všetko, čo mám aj ja? Neprišiel si o nič, čo vlastníš.“

V tomto podobenstve vidíme, že stratený syn zle využil svoj podiel majetku.  Jeho brat mal svoj vlastný podiel, rovnaký podiel. Tento podiel označuje „využívanie Mysle (ako kozmickej sily, pozn. prekl.)“ Ale Archanjel nikdy nepoužíva  Myseľ spôsobom, ako ju používajú ľudia, tak aby vytvárali tak zvaných zlých elementálov, alebo „hluchých a nemých duchov“.  Svojim vlastným spôsobom ľudské bytosti chodia učiť sa do školy, kde okrem iného poznávajú, ako sa vrátiť späť ku Absolútnej Bytosti, ku Otcovi, a získavajú poznanie a pochopenie prijatia Božieho dieťaťa.

 


Nespravodlivý sluha  (Luk.  16 :  1 - 13)

 

 „Byl  jeden bohatý  člověk a ten měl správce, kterého obvinili, že špatně hospodaří s jeho majetkem. Zavolal ho a řekl mu: „Čeho ses to dopustil? Slož účty ze svého správcovství, protože dále nemůžeš být správcem.“ Správce si řekl: „Co budu dělat, když mne můj pán zbavuje správcovství? Na práci nejsem, žebrat se stydím. Vím, co udělám, aby mne někde přijali do domu, až budu zbaven správcovství!“ Zavolal si dlužníky svého pána jednoho po druhém a řekl prvnímu:  „Kolik jsi dlužen mému pánovi?“ On řekl: „Sto věder oleje.“ Řekl mu: „Tu je tvůj úpis, rychle sedni a napiš nový na padesát. Pak řekl druhému: „A kolik jsi dlužen ty?“ Odpověděl: „Sto měr obilí.“ Řekl mu: „Tu je tvůj úpis, napiš osmdesát.“ Pán pochválil toho nepoctivého správce, že jednal prozíravě. Vždyť synové tohoto světa jsou vůči sobě navzájem prozíravější než synové světla. Já vám pravím: I nespravedlivým mamonem si můžete získat přátele, až majetek pomine, budete přijati do věčných příbytků.

Kdo je věrný v nejmenší věci, je věrný také ve velké, kdo je v nejmenší věci nepoctivý, je nepoctivý i ve velké. Jestliže jste nespravovali věrně ani nespravedlivý majetek, kdo vám svěří to pravé bohatství? Jestliže jste nebyli věrni v tom, co vám nepatří, kdo vám dá, co vám právem patří? Žádný sluha nemůže sloužit dvěma pánům. Neboř jednoho bude nenávidět, a druhého milovat, k jednomu se předá a druhým pohrdne. Nemůžete sloužit Bohu i majetku.“

 

Pozrime sa na to, čo je Božie bohatstvo, ktorým my ako služobníci  mrháme ? Je ním Myseľ. To je Jeho vlastníctvo, ktoré nám  zveril, aby sme ho využívali pre dobro. Neustále tento majetok zneužívame, tvoríme zlých elementálov, ktoré nazývame „diabolské“. Boh to vie. On je „pánom“, ktorý vlastní tieto „bohatstvá“, a my sme Jeho služobníci, alebo „správcovia“, ako sa v texte Písma hovorí. A kto obvinil služobníka zo zneužitia Pánovho bohatstva? Archanjeli. Oni si nás stále všímajú a vyhodnocujú naše správanie – Archanjeli elementov (Archanjel Michael, Archanjel Gabriel, Archanjel Rafael a Archanjel Uriel, pozn. prekl.) v našom vnútri. Keď neustále zle využívate  Myseľ ako matériu, ako city a ako myšlienky,  a tvoríte zlé elementály, je to zneužitie, všakže?

Zoči voči takému obvineniu, musíte predložiť vyúčtovanie. Samozrejme, že musíte ! A komu ho predložíte? Predsa Pánovi týchto bohatstiev, Logosu, Absolútnemu Bytiu. Vidíme zreteľne, že „kto je poctivý v mále, je poctivý aj  vo veľkom.“ Nie je dobré povedať „Ja kradnem len trošku, naozaj len máličko.“ Stále to je krádež. Nejedná sa o množstvo, ale o sklon ku krádeži, čo sa počíta.

Obťažné na tomto podobenstve je, že Ježiš hovorí, že „pán pochválil nespravodlivého správcu“. Prečo to urobil? Myslím si, že Absolútne Bytie hovorí, „Nevadí, nevadí. Nebol si verný pri práci Archanjelov – pri tvojej integrácii do vyšších dimenzií, čo bolo naozaj dôležité, aby si robil. Namiesto toho si slúžil Pánovi (hmotnej, pozn.prekl.) Oddelenej ríše a jeho Archanjelom a ich anjelským spoločníkom. Veruže týmto si slúžil. V poriadku ! Priateľ sa teda s nimi, a pokračuj v práci na nižších dimenziách, keď chceš žiť práve tam. Ale rob to čestne. Buď aj čestný ku nim a spravodlivý ku nim.“

Ježiš hovorí ľuďom, že by mali byť čestní vo všetkom, čo robia. Keď nie sú pripravení pre prácu pre Nebesia, a uprednostňujú pracovať na materiálnej dimenzii, to najmenšie, čo môžu urobiť, je byť čestný. Nikto vás nenúti pracovať v spoločnosti svätých Archanjelov, alebo sa pripojiť ku Archanjelským rádom. Keď máte radosť zo života v materiálnej úrovni, a tam chcete pokračovať vo vašom živote, potom využívajte svoj čas prefíkane, a takto sa spriatelíte s materiálnou dimenziou a jej radosťami. Keď cítite, že život v materiálnej dimenzii s materiálnym telom, možno ako filantrop pomáhajúci druhým, je práve to, čo chcete robiť, buďte čestní ku zákonom materiálnej dimenzie a ona vás prijme.

„Keď nechcete prísť ku mne,“ hovorí Logos, „aspoň skúšajte, aby vás prijali nižšie úrovne na spolužitie. Nikto vás nenúti stúpať vyššie.“

 

 

 


Boháč a Lazar  (Luk.  16 :  19 - 31)

 

 „Byl  jeden bohatý člověk, nádherně a vybraně se strojil a den co den skvěle hodoval. U vrat jeho domu lehával nějaký chudák, jménem Lazar, plný vředů, a toužil nasytit se aspoň tím, co spadlo se stolu toho boháče, dokonce přibíhali psy a olitovali jeho vředy. I umřel ten chudák a andělé ho přenesli k Abrahamovi. Zemřel i ten boháč a byl pohřben. A když v pekle pozdvihl v mukách oči, uviděl v dáli Abrahama a u něho Lazara. Tu zvolal: „Otče Abrahame, smiluj se nade mnou a pošli Lazara, ať omočí aspoň špičku prstu ve vodě a svlaží mé rty, neboť se trápím v tomto plameni.“ Abraham řekl: „Synu, vzpomeň si, že se ti dostalo všeho dobrého už za tvého života, a Lazarovi naopak všeho zlého. Nyní on se tu raduje, a ty trpíš. A nad to vše jest mezi námi a vámi veliká propast, takže nikdo – i kdyby chtěl, nemůže přejít odtud k vám ani překročit od vás k nám.“ Řekl: „Prosím tě tedy, otče, pošli jej do mého rodného domu, neboť mám pět bratrů, ať je varuje, aby také oni nepřišli do tohoto místa muk.“ Ale Abraham mu odpověděl: „Mají Mojžíše a Proroky, ať je poslouchají!“ On řekl: „Ne tak, otče Abrahame, ale přejde-li k nim někdo z mrtvých, budou činit pokání.“ Řekl mu : „Neposlouchají-li Mojžíše a Proroky, nedají se přesvědčit, ani kdyby někdo vstal z mrtvých.“

 

Vidíme príbeh, ktorý sa možno prihodil v psychickej dimenzii. Lazar, zdá sa, platil za svoje „dlhy“ z pozemskej inkarnácie. Ale keď ich zaplatil a odišiel z pozemskej dimenzie, získal právo toho, čo môžeme nazvať „byť v raji“. Len preto, že bol chudobný a v núdzi v hmotnom svete neznamená, že by Myseľ nevyužíval tvorivo. Keď nemáš veľa sily Mysle na tej najnižšej hmotnej úrovni, neznamená to, že ju nemáš pocitovo a mentálne. Samozrejme, že ju máš ! Bol to Lazar a jeho správanie, ktoré mu získalo právo vstupu do raja. Pravdepodobne sa veľa modlil „Zľutuj sa nado mnou, Bože, zľutuj sa nado mnou úbohým.“

Bohatý muž, však, mal na hmotnej úrovni všetko pre potešenie, ale nestaral sa o zľutovanie a lásku. Úbožiak Lazar sedel hladný pred jeho dverami a túžil po nasýtení aspoň omrvinkami z boháčovho stola, ale boháč oňho nedbal. Poznal ho len ako  bedára, ktorý sedel pred jeho dverami. On svojim životom oťažel, tým že nevidel pravdu. Tou pravdou je, že všetci sme deti Boha, ako vnútorné bytosti, Duše alebo Duchovia. Keď prejdeme na druhú stranu, kde už neplatia tieto podmienky materiálneho života, začneme spoznávať čo je čo.

Veru tak ! Prechod na druhú stranu umožňuje vidieť – vidieť a chápať súvislosti. Takto boháč v diaľke uvidel Lazara a spoznal v ňom syna Abraháma, ktorého synmi boli obaja.  Spoznal opovrhovaného žobráka ako syna Božieho. Ale stav oboch v psychickom svete bol výsledkom Zákona Príčiny a Následku. Boháč bol v pekle a už porozumel, čo sa myslí „platením dlžôb“. „Oheň“ a „utrpenie“ znamenajú bodania svedomia. „Voda“, o ktorú prosí, znamená slová pravdy, a jeho žiadosť omočenia jazyka, ukazuje na túžbu o porozumenie tejto pravdy. Ale nie je to možné. Samozrejme Abrahám a Lazar mohli ísť tam, kde bol boháč, ale v jeho postavení v akom bol by mu to nebolo pomohlo. On musel spoznať a porozumieť Pravdu osobne. On si vybral bodanie svedomia („pekelné plamene“), aby sa naučil zákony Pravdy. Niekedy môžete pocítiť bodania svedomia v materiálnom svete a mali by ste ich vhodne spracovať, aby ste sa s nimi nestretli potom na druhej strane.  Ale aj keď ich nemáte tu, môžete ich mať tam.  Až kým neporozumiete Pravde.

Pravdaže to neznamená, že každý boháč, ktorý prejde na druhú stranu, sa ocitne v pekelných plameňoch!

Neviditeľní pomocníci v psychickom svete, tí ktorí sú veľmi pokročilí, môžu navštíviť akékoľvek peklo alebo raj, kde je možné aspoň trochu pomôcť. Títo nezažívajú žiadnu priepasť ani hranicu pri prechode zo stavu zeme na ďalšiu úroveň.  Ale taktiež vedia, že medzi peklami a rajmi je obrovská priepasť. Nemôžete len tak zobrať niekoho z jeho pekla a presťahovať ho do vyšších úrovní, kým tú osobu nepresvedčíte, aby pokročila.  Použime príklad. Ukážete nejakej osobe niečo lepšie, ale ona to nechce prijať. Nie je ľahké uvoľniť niekoho zo starých zvykov. Prechádzať z jednej poddimenzie do inej môže len ten, kto si to zaslúži.

Toto podobenstvo nás učí, ako dobre musíme využívať silu Mysle (ako Božieho daru, pozn.prekl.)  a robili  to najlepšie, aby sme spoznali Pravdu, kým sme ešte na hmotnej úrovni  - inak musíme počítať s následkami !

 

 

 


Nespravodlivý sudca a vytrvalá vdova  (Luk.  18 :  1 - 8)

 

 „Vypravoval   jim podobenství, aby ukázal, jak je třeba stále se modlit a neochabovat: „V jednom městě byl soudce, který se Boha nebál a z lidí si nic nedělal. V tom městě byla i vdova, která k němu ustavičně chodila a žádala: „Zastaň se mne proti mému odpůrci.“ Ale on se k tomu dlouho neměl. Potom si však řekl: „I když se Boha nebojím a z lidí si nic nedělám, dopomohu jí k právu, poněvadž mi nedává pokoj. Jinak mi sem stále bude chodit, a nakonec mě umoří.“ A Pán řekl: „Všimněte si, co praví ten nespravedlivý soudce! Což teprve Bůh! Nezjedná on právo svým vyvoleným, kteří k němu dnem i nocí volají, i když jim s pomocí prodlévá? Ujišťuji vás, že se jich brzo zastane. Ale nalezne Syn člověka víru na zemi, až přijde?“

 

Čo myslíte, kto je tá pani, táto „vytrvalá vdova“? Pozemská osobnosť – personalita. A kto je ten „nespravodlivý sudca“? Zákon Poriadku materiálneho sveta. Ježíš pravdaže nehovorí o Bohu,  o Božej spravodlivosti. Pozemská personalita si stále niečo žiada a pýta,  pýta a žiada... - takže aj nespravodlivý sudca je z toho nervózny a rozhodne sa, že už má dosť jej vyrušovania a urobí, čo ho žiada. „takže, keď i tento nespravodlivý sudca tak urobí, nemyslíte si, že váš Otec, ktorý vás ľúbi, vám dá o čo Ho požiadate ?“ Zákon vo svete oddelenosti je odlišný ako Nebeský Zákon. Tento je spojenie Milosrdenstva a Lásky.  Tu na zemi platí  Zákon Príčiny a Účinku. Keď niečo žiadate, či toto, alebo tamto, ako súčasná personalita, a neustále pokračujete, skôr alebo neskôr to obdržíte, ako som to spomenul vyššie. Čo som povedal? Každé želanie a každá žiadosť, rozumná i nerozumná, bude splnená. Toto je ten zákon, ktorý nám dáva nespravodlivý sudca. Keď sa takto deje na materiálnej úrovni a psychickej úrovni, samozrejme to môžete očakávať rovnako alebo oveľa lepšie od vášho nebeského Otca, ktorý vás ľúbi.  Myslím si, že Ježiš povedal tento príbeh práve preto, aby ľudia dôverovali v Boha.

Posledná veta tohto podobenstva („Ale nalezne Syn člověka víru na zemi?“) znie čudne, a nezdá sa, že by tu mala byť.  Samozrejme, že tu nesedí. Niečo tu chýba, niečo – neviem z akého dôvodu – bolo to vybrané nejakým prepisovateľom. Nie je to jediný prípad v Novom Zákone, či v gréckych alebo iných textoch. Chýba prepojenie medzi podobenstvom a  ďalším  rozprávaním Krista. Niečo tu bolo odstránené. Niečo čo má najvyššiu dôležitosť. Prečo to odstránili, vie len Boh!

 


Farizej a publikán  (Luk.  18 :  9 - 14)

 

 „O těch, kteří si na sobě zakládali, že jsou spravedliví, a ostatními pohrdali, řekl toto podobenství: „Dva muži vstoupili do chrámu, aby se modlili, jeden byl farizeus, druhý celník. Farizeus se postavil a takto se sám u sebe modlil: „Bože, děkuji ti, že nejsem jako ostatní lidé, vyděrači, nepoctivci, cizoložníci, nebo i jako tento celník. Postím se dvakrát za týden a dávám desátky ze všeho, co získám.“ Avšak celník stál docela vzadu a neodvážil se ani oči k nebi pozdvihnou, byl se do prsou a říkal: „Bože, slituj se nade mnou hříšným.“ Pravím vám, že ten celník se vrátil ospravedlněn do svého domu, a ne farizeus. Neboť každý, kdo se povyšuje, bude ponížen, a kdo se ponižuje, bude povýšen.“

 

Tu je ďalšie podobenstvo o egoizme, ktoré hovorí ľuďom, aby neboli pyšní.  Je podobné ako to, kde ľudia idú na hostinu a sadnú si na vyššie miesta. Farizeus si myslí, že je dobrý  a je pyšný na všetky „správne“ veci, ktoré robí. „ Ja som dokonalý,“  hovorí, „Žijem výborne. Robím to a to. Takže ja Ťa, Bože, vlastne nepotrebujem!“ Farizeus je so sebou veľmi spokojný, a považuje seba samého za oveľa lepšieho ako ostatných.

Druhá osoba je colník. To boli osoby, ktorých nenávideli aj vlastní ľudia, pretože pracovali pre okupačné mocnosti, často krát boli nenásytní a zarábali peniaze na svojich spoluobčanoch. Židia ich nazývali „hriešnikmi“, preto aj tento farizeus ním opovrhoval. Ale tento colník vedel, čo robí a uvedomoval si svoje chyby, svoje priestupky. Takže prosí, „Odpusť mi! Som colník. Robím toto a toto a možno to občas preženiem. Ľutujem všetko.“ A len týmto spôsobom začne cítiť skutočnú vnútornú spokojnosť a uskutočnenie odpustenia. Colník nie je arogantný, a ako vidíte, nie je so sebou spokojný. Spoznal, čo robil zle, a volá ku Bohu o zľutovanie. Ježíš hovorí ku farizejom a všetkým ostatným, ktorí opovrhujú svojimi  spolu žijúcimi ľudskými bytosťami, že by mali byť obozretnejší, a nemali by byť takí istí o vlastnej dobrote a spoločenskom postavení. Len potom im môže byť odpustené a môžu byť povýšení na náležité miesto.

 

 

 

 


Svatba v Káně Galilejské (Jan.  2 : 1 - 11)

 

 „Třetího dne byla svatba v Káně Galilejské. Byla tam Ježíšova matka, na svatbu byl pozván také ježíš a jeho učeníci. Když se nedostávalo vína, řekla Ježíšovi jeho matka: „Už nemají víno.“ Ježíš jí řekl: „Co to ode mne žádáš ! Ještě nepřišla moje hodina.“ Matka řekla služebníkům: „Udělejte, cokoli vám nařídí.“ Bylo tam šest kamenných nádob, určených k židovskému očišťování, každá na dvě až tři vědra. Ježíš řekl služebníkům: „Naplňte ty nádoby vodou!“

I naplnili je až po okraj. Pak jim přikázal: „Teď z nich naberte a doneste správci hostiny!“ Učinili tak. Jakmile správce hostiny ochutnal vodu proměněnou ve víno – nevěděl, odkud je, ale služebníci, kteří vodu nabírali, to věděli – zavolal si ženicha a řekl mu: „každý člověk podává nejprve dobré víno, a teprve když už se hosté napijí, víno horší. Ty jsi však uchoval dobré víno až pro tuto chvíli.“ Tak učinil Ježíš v Káně Galilejské počátek svých znamení a zjevil svou slávu. A jeho učedníci v něho uvěřili.

 

                Toto v skutočnosti nie je podobenstvo, lebo tu je popísaná udalosť. Ale táto udalosť má hodnotu podobenstva. „Voda“ tu znamená beztvará pralátka - Myseľ. Čistá voda je Nebeská a dobrá. Zmenou na víno  ju neurobíte lepšou, ale stane sa niečím, čo môže byť lepšie použiteľné  ľudskými bytosťami. Takže čo to je „víno“? To je rozum. Premena Myšlienkovej pralátky na rozmýšľanie a správne myslenie.  Aké boli okolnosti, že primäli Ježiša ku jeho činnosti? „Svadobná oslava“, pri ktorej sú prítomní mnohí ľudia, takže sa všetci môžu napiť tohto „vína“: Myseľ sa premietla do rozumu. Pán vzal čistú „vodu“, Myseľ, a premenil je na „víno“, správne myslenie, rozum, pre uplatnenie ľuďmi.

                Keď Ježiš povedal svojej matke, že „ Co to ode mne žádáš?“, v skutočnosti hovorí, že on Sám nemá povedať, aby sa ľudia naplnili beztvarou pralátkou - Mysľou. Najprv  oni sami musia niečo preto urobiť. Odhaliť úplný zmysel  výroku : „Ještě nepřišla moje hodina“ je ťažké, ale môžete to pochopiť v hlbokej meditácii.  Pri rozprávaní  tohto príbehu zmyslom je, že Ježišova „hodina“, Jeho úloha, bola premeniť vodu na víno, keď sa nádoby naplnia. Sluhovia načerpali trochu tejto vody, nevediac čo sa prihodilo. Len keď hostia ochutnali tú „vodu“, zistili že sa premenila na „víno“. To znamená, že keď ľudia využívajú pralátku – Myseľ, v súlade s učením Ježiša, budú ochutnávať perfektné „víno“  rozumu, lepšie ako ktorékoľvek, ktoré sa pilo aj predtým.

 

 


O dobrém  pastýři  (Jan.  10 : 1 - 16)

 

 „Amen, amen, pravím vám: Kdo nevchází do ovčince dveřmi, ale přelézá ohradu, je zloděj a lupič. Kdo však vchází dveřmi, je pastýř ovcí. Vrátný mu otvírá a ovce slyší jeho hlas. Volá své ovce jménem a vyvádí je. Když je má všecky venku, kráčí před nimi a ovce jdou za ním, protože znají jeho hlas. Za cizím však nepůjdou , ale utečou od něho, protože hlas cizích neznají.“ Toto přirovnání jim Ježíš řekl, oni však nepochopili, co tím chtěl říci.

                Řekl jim tedy Ježíš znovu: „Amen, amen, pravím vám, já jsem dveře pro ovce. Všichni, kdo přišli přede mnou, jsou zloději a lupiči. Ale ovce je neposlouchaly. Já jsem dveře. Kdo vejde skrze mne, bude zachráněn, bude vcházet i vycházet a nalezne pastvu. Zloděj přichází, jen aby kradl, zabíjel a ničil. Já jsem přišel, aby měly život a měly ho v hojnosti. Já jsem dobrý pastýř. Dobrý pastýř položí svůj život za ovce. Ten, kdo není pastýř, kdo pracuje jen za mzdu a ovce nejsou jeho vlastní, opouští je a utíká, když vidí, že se blíží vlk. A vlk ovce trhá a rozhání. Tomu, kdo je najal za mzdu, na nich nezáleží. Já jsem dobrý pastýř, znám své ovce a ony znají mne, tak jako mě zná Otec a já znám Otce. A svůj život dávám za ovce. Mám i jiné ovce, které nejsou z tohoto ovčince. I ty musím přivést. Uslyší můj hlas a bude jedno stádo, jeden pastýř.

 

                Keď Ježiš hovorí o „iných ovciach, ktoré nie sú v tomto ovčinci“, máme tým rozumieť prísľub. Myslí tým celý svet mimo Židov.

                Vidíme, že Pán hovorí o falošných prorokoch. V Izraeli boli dobrí proroci, ktorí hovorili v mene Hospodina prostredníctvom Ducha Svätého. Ale prichádzali aj falošní proroci, ktorí zavádzali ľudí a nestarali sa o nich, ale usilovali iba o dosiahnutie vlastných egoistických  túžob v úlohe vodcov do vojny, zvodcov na prepadávanie iných kmeňov a ostatných národov. V Izraeli povstalo veľa falošných zvodcov. Pán hovorí o nich: „Tamtí sú vlci, ktorí vnikajú dnu cez okná a neprichádzajú cez dvere,“ čo znamená prichádzať správne prostredníctvom hlasu Pána, prostredníctvom Božej vôle. Pán sám seba nazýva „dvermi“, bránou.  Ako hovorí, ten kto prichádza nejakou inou cestou, zavíja ako vlk pravdaže ovce ho nebudú nasledovať. Ale ovce počujú správny hlas svojho pravého pastiera. Oni poznajú že pastier je dobrý prorok. Nasledujú ho a on ich odvedie za dobrou pastvou, ako je tu písané.  Takže sa tu ukazuje, že pre nasledovanie by sa mal uplatňovať hlas, ktorý je známy ostatným – slovami láskavosti a lásky. Takého človeka budú nasledovať. Toto je ten správny význam posolstva Pána. Oni poznajú jeho hlas. A pravdaže pohania, aj tí ostatní cudzí ľudia, po ukrižovaní Krista, keď Apoštoli išli kázať Evanjelium - niektoré z kázní o láske, zľutovaní a milosrdenstve, rozpoznali tento hlas lásky, hoci Kristove učenie predtým nepočuli. I keď Kristus bol ukrižovaný, a predsa ho nasledovali, pretože oni počuli hlas dobrého pastiera. Či to bolo cez Petra, alebo Pavla, alebo Ježiša, alebo kohokoľvek iného.

                Takže Apoštoli po ukrižovaní hovorili, kázali a predkladali vieru Dobrého pastiera a hovorili hlasom Boha, ktorí ovce spoznali a nasledovali ho. Pravdaže, keby pastier hovoril o láske ku vlkom, tí by sa len rozštekali a utiekli, alebo by zaútočili.  Ale ovce tento hlas nasledujú. Vodcovia iných náboženstiev, ktorí kážu Božie slovo, tiež hovoria o láske, zľutovaní a milosrdenstve. Ježiš hovorí „Mám veľa podobných ovčincov:“ Myslel tým iné skupiny, ostatné národy, ktorých učitelia hovoria vlastnými slovami – slovami lásky a zľutovania. Ale tí, ktorí nehovoria rečou lásky a zľutovania sú „vlci“.  Koľko rôznych vodcov prišlo a neustále prichádza ku všetkým národom, nielen ku Židom, čo hovoria a presviedčajú ich na vojnu a zabíjanie? Napríklad Hitler. Ale „ovce“ by Hitlera nenasledovali.

                Toto nie je ani tak podobenstvo, ako vyhlásenie, alebo to nazvime podobenstvom i vyhlásením. Skúsme pochopiť, čo je Ježiš.  A čo je Kristus.  Svätý Ján Evanjelista, jeho milovaný, vedel o všetkom najlepšie a popísal Logos v prvých vetách na začiatku svojho Evanjelia hovoriac: „ Logos je svetlo, ktoré osvetľuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet – každú ľudskú bytosť. Každá ľudská bytosť je ovcou Jeho stáda.  Čo to je „svetlo osvetľujúce každú ľudskú bytosť prichádzajúcu do tohto sveta“ ? Rozum a seba-uvedomenie. Takže každá ľudská bytosť vyjadruje seba-vedomie, seba-uvedomenie, a môže sa veľmi pomaličky učiť používať Myseľ pozitívnym (pozn.prekl.) prejavom intelektu.  Ježiš povedal : sú aj iné ovce – to znamená ľudské bytosti – ktoré sú Jeho, ale nie sú v tomto stáde. Nenazývajú sa kresťania, ale patria do iných náboženstiev a iných vier. A predsa aj tieto patria Jemu. To znamená, že aj oni vyjadrujú seba-uvedomenie. V behu časov sa naučia používať myseľ intelektom - rozumom.   Aj tieto všetky ostatné ovce budú počuť Jeho hlas, budú počúvať intelektom (srdca, pozn.prekl.), a nakoniec aj tí Ho budú nasledovať.  A všetky prídu to tohto stáda a stanú sa „jedným stádom a jedným pastierom“. Takže každá ľudská bytosť vyjadruje Logos ako seba-uvedomenie a rozum. Nezáleží na tom, že teraz možno patrí do inej denominácie a náboženskej viery alebo systému, skôr alebo neskôr bude používať svoj rozum a bude počuť učenie Krista. Aké je to učenie ? Miluj všetkých. Raz prišiel ku mne doktor filozofie, ktorý bol Budhista.  Prečítal si Bibliu a preštudoval Nový zákon – možno oveľa detailnejšie, ako mnohý kresťan Povedal mi, že jediná vec, s ktorou nesúhlasí, je že Ježiš povedal „Nikto nemôže prísť ku Otcovi, len cezo mňa.“  Znamená to, že kým sa Budhista, Hinduista, Moslim a animistický Aborigin nestanú kresťanmi, nedosiahnu Boha? Povedal som mu, že každý, každá ľudská bytosť, je kresťanom v takom zmysle, že každý človek má v sebe „svetlo, ktoré osvetľuje každého človeka, ktorý prichádza do sveta“. Každý, kto vyjadruje svoju kristovskú prirodzenosť, je „kresťan“, a taktiež modloslužobníci môžu byť kresťania, keď vyjadrujú nejakú formu sebauvedomenia. A mnohí z tých, ktorí sa nazývajú kresťania, nimi v skutočnosti nie sú.   Dôležitá je vnútorná podstata človeka a nie vonkajšie nálepky. Čo je kresťanstvo? Aké je učenie Krista?  Spoznávanie Absolútneho bytia a láska k Nemu. Láska celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A Ježiš pokračoval „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Taká  je láska, nič iné len láska. Každý človek, skôr alebo neskôr, ktorý používa Myseľ s rozumom dosiahne tento bod – že život je láska. Človek musí milovať. A tí, ktorí počúvajú učenie o láske, prídu do tohto stáda. Toto je význam, ktorý Kristus mal na mysli.

                I keď sa možno dnes ľudia nenazývajú  Kresťania, predsa len patria do stáda Dobrého Pastiera, ktorý učí milovať všetkých.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Alegória zraneného pútnika (služba najviac celená)  (Luk.  10 : 29 - 37)

 

                Pútnik prepadnutý a zranený lupičmi je človek, ktorého zgniavili a vyčerpali elementály – jeho životné vášne, dlhodobo vedené nevhodné reči (sťažovanie si, ohováranie, závisť), alebo nezvládnuté emócie a opakované nevhodné činy narušujúce suverenitu iných živých bytostí. Tieto inteligentné energie, ktoré každý človek svojou neuváženou činnosťou vytvorí vo svojom pozemskom živote, môže vo svojich snoch vnímať ako hrozivé malé alebo veľké chlpaté bytosti, alebo ako v tomto prípade temných lupičov.

Púšť je život v tejto oddelenej dimenzii. Život biologického človeka nie je skutočným životom. Duchovná duša je nesmrteľná, ale v stave stotožnenia sa s materiálnym životom vchádza do života „púšte“, pretože strava, ktorú nachádza, ho živí len čiastočne. V skutočnosti väčšina ľudí je trvale podvyživená a bez tekutín, pretože skutočná výživa je ovocie Ducha a skutočná tekutina je „Živá voda“, bez ktorej – ako píše slovenská ľudová rozprávka, človek sa môže stať slabý, chorý a smradľavý...  Možno aj mocný, ale nikto s ním potom nemôže vydržať pre ten smrad. Smrad je predovšetkým pojem týkajúci sa povahovo – citových vlastností.

Na svätých miestach, v kostoloch, chrámoch, kláštoroch môže človek obdŕžať omrvinku z tohto živého jedla, podobne aj v meditácii, alebo prostredníctvom modlitby. Taktiež zdravou výživou, športovaním a dýchacími cvičeniami. Keďže sú to omrvinky, zväčša nestačia na záchranu „olúpeného a zbedačeného“ pútnika. Tomuto môže pomôcť Samaritán – cestovateľ, ktorý nájde takéhoto človeka v púšti. Tieto omrvinky však nepokryjú jeho skutočnú potrebu, a preto sú ľudia chorí, izolovaní, slabí.

„Cestovateľ“ je titul človeka, ktorý vie odkiaľ ide, a kam kráča. Takýchto ľudí je dnes na našej planéte len veľmi málo. Vysoké sebauvedomenie, zaplatená karma a schopnosť sebazásoby sú základnou charakteristikou takéhoto cestovateľa. Sebauvedomenie vychádza z viery, ale aj z poznania a osobnej skúsenosti. Zaplatené dlžoby znamenajú vyrovnané energie z minulosti a žitie v harmónii a v láske v prítomnosti. Schopnosť sebazásoby je stav približovania sa do jednoty s Pánom, ktorý je ten istý ako zdroj všetkého. Nie nadarmo má meno Hospodin.

Podobne aj titul Samaritán je termín nie ľubovoľný. Samaritáni boli ľudia ignorovaní, zatracovaní, bez spoločenskej úcty, na úrovni spoločenského rebríčku boli úplne dole. Bola to komunita s národnými koreňmi mimo Židovstva, ktorí si udržiavali mnohé tradičné pohanské zvyky, ale uctievali aj Hospodina. Kdekoľvek sa Samaritán ako cestovateľ ocitol, narazil na odstup, nanajvýš na toleranciu obchodného charakteru. V počiatkoch kresťanstva samotný Pán Ježiš Kristus neodporúčal vstupovať do samaritánskych spoločenstiev, ale oslovovať predovšetkým „stratené ovce izraelské“. Kresťanstvo šírené nasledovníkmi bolo smerované predovšetkým ku židovským spoluobčanom. Prečo? Títo neboli tak zaťažení karmou, a tak mohli skôr prijímať náuku „znovuzrodenia z vody a z Ducha“. Napriek tomu sa v podobenstve ukazuje Samaritán, ako ten, ktorý je vzorom, činným, súcitným a milosrdným vzorom.

Samaritán pristupuje ku umierajúcemu, zranenému človeku a obviaže ho. Naleje mu do rán olej a víno. Takto je symbolmi definovaná skutočná pomoc „zranenému človeku“.  Obväzom sa myslí oddelenie človeka od jeho slabostí a elementálov, olej je symbol životnej energie, ktorá lieči i sýti, víno je symbolom pravého poznania, bez ktorého človek naďalej robí tie isté chyby a opakuje pády a svoje utrpenie.

Zranený človek je odvezený na zvierati - dostáva sa do hostinca, do zverenia človeku, ktorý sa stará o pútnikov a ten dostáva dva denáre na pokrytie nákladov za opateru a výživu. Číslo dva je číslo materiálnej dimenzie – materiálneho tela a citovej energie, ktorá ukazuje riešenie problémov v oblasti oddeleného sveta. Predovšetkým je potreba dávať do poriadku otázky citových interakcií a materiálnej oblasti.

Ľudstvo dnes je v pozícii, keď má prejsť zo života oddeleného do života celostného. Má vojsť do tohto sveta cestou vedy, umenia a náboženstva. Nie všetky oblasti sa dajú uplatniť naraz, ale človek má v nich rásť. Človek alebo rastie, alebo padá. Stáť nemôže, pretože stav státia je stav pádu - pohlcovania Pánom matérie.

Vchádzať do mesta Samaritánov môže len majster, pretože len majster môže z ulíc plných špiny, blata, prasiatok a zamorených potkanmi alebo hadmi a škorpiónmi vyjsť bez ohrozenia svojej integrity.